Sardínia - skanzen Stredomoria

Jozef Terem - 22.3.2007

Druhý najväčší taliansky ostrov síce patrí k najstaršíe osídleným častiam Európy, hornaté vnútrozemie je ale dodnes nevyčerpateľným zdrojom stáročných zvykov, divokých prírodných krás a historických pamiatok.

Vďaka izolovanosti, približne 120 kilometrov od pevniny, sa tu zachoval život v patriarcháte a duchu veľkorodiny, pričom slovo chlapa znamená viac, ako oficiálna zmluva. Povesť z okolia mesta Orgosolo hovorí o ctihodnom farárovi. Háčik je v tom, že ak neslúžil omšu, prepádaval koče boháčov a lúpil. V očiach miestnych však nebol zločincom ale banditom - ľudovým hrdinom. Len ťažko by sme lepšie vystihli mentalitu a charakter "ostrova, kde zastal čas," ako volajú kontinentálni Taliani - Sardíniu

Costa Smeralda a Silvio Berlusconi

sard_131A tak srdečnosť, pohostinnosť a spontánnosť patria medzi typické črty obyvateľov ostrova. Na strane druhej je to však upätosť na tradíciách, výbušnosť a nezvyčajný temperament. Vďaka častým vpádom Kartágincov, Rímanov, Arabov či Feníčanov sa tu z minulosti nezachovali veľké sídla pri pobreží, ako tomu býva bežne zvykom, ale vo vnútrozemí. Snáď aj preto neboli Sardínčania nikdy národom námorníkov a objaviteľov.

Túto pohnutú minulosť ostrova charakterizuje aj samotná vlajka Sardínie. Je na nej biele pole rozdelené červeným krížom na štyri časti, symbolizujúce štyri provincie - Nuoro, Oristano, Sassari a Cagliari. V každej je vyobrazená hlava saracénskeho piráta, ktorí sa pokúšali v dávnej minulosti dostať ostrov pod kontrolu. Cez oči však majú previazanú bielu šatku, čo značí, že ostrov nikdy natrvalo nedobyli a mnohokrát boli odrazení hneď po vylodení. Práve kvôli izolovanosti môžeme nazvať Sardíniu zabudnutým rajom v Stredozemnom mori. Pobrežie nie je zvlášť členité, najmä na východe ho ale tvoria fascinujúce útesy vysoké neraz tristo metrov, pod ktorými vytesal príboj množstvo jaskýň. Pláže na Sardínii patria k najkrajším v Európe.

Omývane priezračnou vodou sú často úplne nedotknuté, obklopené strmými horami neraz prístupne jedine od mora. Biele dedinky a mestečká, učupené na tých najneuveriteľnejších miestach strmých svahov, pripomínajú bez zveličenia dračie hniezda. Jednou z miestnych rarít sú stáda divokých koní, žijúcich voľne v oblasti Barbagia. Napriek tomu má vraj každý svojho majiteľa. Kto si chce užiť mora a horskej turistiky bez hluku diskoték, je na správnej adrese. Ako nám prezradili domáci, výnimkou je raj pre zámožných Costa Smeralda - Smaragdové pobrežie na severovýchodnej strane ostrova, ktoré založil v roku 1963 Karim Aga Khan.

Svoje výletné sídla tu má dnes talianska smotánka a prominenti svetového kalibru. V Porto Rotondo má vilu Silvio Berlusconi, jeden z najbohatších ľudí v Taliansku, často tu vídať modelku Naomi Campbellovú, automobilového pretekára Mika Hakkinena a táto časť ostrova patrila medzi obľúbené miesta princeznej Diany. Mnohé s pláži na Smaragdovom pobreží sú ale pre bežných smrteľníkov uzavreté. Vyberá sa vysoké vstupné, niekde sú predpísané šperky a drahé módne doplnky...

Nuoro

Ubehli dlhé roky od chvíle, ako som po prvý krát videl videoklip k skladbe Jona Bon Joviho - „Miracle“ - Sen. Stovky kilometrov v sedle zaprášeného choppera, míňajúce dediny, krásne ženy, nezabudnuteľné zážitky... Jeden z detských snov hádam každého chlapa. Na vzrušujúce zážitky ale nie je nikdy neskoro. Po ruke nebol Harley Davidson, tak sme si požičali skúter Piaggo, ktorými sa to vo všetkých talianských mestečkách len tak hmýri. Vyrazili sme od východného pobrežia Sardínie z dedinky La Caletta. Priamo na cestu I. triedy smerom na hlavné mesto provincie – Nuoro. Plán je veľkorysý, krížom-krážom po celom ostrove.

Už po pár kilometroch prišla tvrdá realita. Slnko pieklo ako šialené, ruka na plyne, vietor v tvári a fľaša vriacej minerálky na nosiči. Približne sedemdesiattisícové Nuoro, strmo vsadené do vápencových kopcov má ohromujúcu polohu. Z terasových ulíc je nádherný výhľad do údolia, pričom dominantou mesta je hora Monte Ortobene, s bronzovou sochou Krista. Nás ale Nuoro privítalo ako rozpálená vyhňa. Prázdne chodníky, siesta v plnom prúde a nájsť jedinú rovnú ulicu by dalo skutočne riadny problém. Celé z kopca do kopca, pripomína Nuoro zmenšené San Francisco. Miestnou zaujímavosťou je aj skutočnosť, že tu žije viacero významných spisovateľov, medzi inými aj Grazia Deladdaová, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru z roku 1926.

Orgosolo, Siniscola, Barcelonetta

sard_62Podľa vzoru motorového Sibertka z filmu Krajinka, sme vyrazili smerom na Orgosolo, mestečko v horách. To sa už začala riadna divočina. Stred Sardínie pripomína hladinu rozbúreného mora a cesta kľukatého asfaltového hada, kde by mali zreničky plné adrenalínu aj motorkári z Pezinskej baby. Slová domácich: „Ak chcete vidieť skutočnú Sardíniu, choďte do oblasti Baronia, južne od Nuora“ sa ukázali ako úplne pravdivé. „Toto je pastiersky kraj. Všade stáda oviec a koní“ povedal nám na pumpe jeden z mála anglicky hovoriacich Sardínčanov.

Tu treba pripomenúť, že popri úradnej taliančine, hovorí až 80 percent obyvateľov sardinským dialektom. Obsahuje množstvo archaizmov zo starých jazykov a samotní Taliani tomuto nárečiu skoro vôbec nerozumejú. Bolo teda nutné vydať slovníky a situácia zašla tak ďaleko, že je v príprave zákon umožňujúci vyučovať v Sardínčine v horských oblastiach ostrova. Za zmienku stojí aj fakt, že v okolí mesta Alghero na západnom pobreží sa uchovala ako pozostatok po Španieloch Katalánčina a v oblasti Gennargento sa miestni dohovoria dokonca len medzi sebou. Niet sa preto čo čudovať, že Alghero má pritom aj druhý, familiárny názov Barcelonetta – Malá Barcelona.

Na úpätí strmého kopca čupilo biele mesto. Akoby tam mala prilepené hniezdo lastovička. Zbožné želanie sa naplnilo – Orgosolo! Opäť nás privítali prázdne ulice, zavreté okenice a takmer hrobové ticho. Aké prekvapenie - všade vôkol bolo množstvo farebných grafitov! Na každom kroku, na každej stene. Pritom nič podobné ako Eminem, alebo Poďte voliť, voľte mňa!. Všetko čisto Sardínska záležitosť. Na stenách domov vyobrazené momenty z histórie ostrova, náboženské motívy zo Starého zákona, revolucionári, bojovníci, zbojníci... Objavili sme aj sociálne a politické motívy, ako napríklad odmietnutie projektu na zriadenie národného parku, čo by zruinovalo miestnych farmárov, motívy 1. svetovej vojny, masakru na Námestí nebeského kľudu.

Niektoré grafity pritom pripomínali Piccasove maľby, ďalšie boli vtipnou karikatúrou. Niečo podobné by človek v tak zabudnutom kúte určite nečakal. V tom je však krása cestovania. V skutočnosti sa zrodili tieto veľkoplošné maľby, nazývané „murales“ v 60. rokoch dvadsiateho storočia ako výsledok zlých sociálnych podmienok. Prvými maliarmi bol miestny učiteľ a žiaci strednej školy. Samozrejme, s počiatku sa stretol ich nápad z odmietaním domácich, ako sem však začali jazdiť umelci z celého Talianska a stovky turistov, situácia sa zmenila. Ľudia si uvedomili, že grafity sa stali výrazným zdrojom príjmov. A tak má dnes na hlavnej ulici svoj obraz každý dom. Postupne sme vkĺzli do úzkych uličiek, pri dverách kaviarní sa objavovali posedávajúce postavy drsných výrazov. Zarastené tváre, ženy v čiernych šatách. Nič to. Veď turista a hosť je svätý. Tým sa zvyknú utešovať cudzinci hádam po celom svete. V našom prípade tu však bol malý háčik.

Mestečko s pohnutou históriou sa po celom svete preslávilo talianskym filmom Banditi z Orgosola. A nie náhodou! Banditizmus tu pretrval skoro do súčasnosti a ešte v nedávnej dobe prichádzalo v okolitom kraji k únosom bohatých podnikateľov a ich detí. Navyše, ľudia v tejto izolovanej horskej oblasti udržiavajú dodnes tradíciu krvnej pomsty. Na uvoľnenie ale treba podotknúť, že únosy končili po zaplatení výkupného so šťastným koncom. Našťastie, pod divokou tvárou ukázali domorodci zamatové srdce a veľkú dušu. Slová sprievodcu na majestátnom cintoríne s rodinnými hrobkami v meste Siniscola, však netreba brať na ľahkú váhu. „Biely kríž na hrobke znamená prirodzenú smrť, čierny značí obeť vraždy alebo krvnej pomsty„. Veru, najmä so starším dátumom bolo hojne aj tých čiernych.

Zabudnutý raj stredomoria

Už viac ako pol storočia je Sardínia autonómnou oblasťou Talianska. Aj napriek hospodárskej pomoci z Ríma, patrí prevážne hornatý ostrov k ekonomicky zaostalejším regiónom, s nerozvinutým priemyslom a veľkou mierou nezamestnanosti. Túto nelichotivú situáciu sa snažia domáci zmeniť vývozom kvalitného vína, výrobou syrov, rybolovom, chovom dobytka a pastierstvom, pričom na ostrove je vraj až päť miliónov oviec a kôz. K hlavným odvetviam patrí aj výroba korkov z kôry korkového dubu. Je ním zalesnená veľká časť ostrova, pričom stromy sú vysoké niekedy až 18 metrov. Korok sa orezáva až po 30-50 rokoch a popri ceste sme neraz videli upravené háje, kde mali stromy orezanú kôru asi do výšky jedného metra.

Hoci ešte v sedemdesiatych rokoch prispievala Sardínia do štátnej pokladne aj z chemického a petrochemického priemyslu, či ťažby neželezných rúd, v poslednom období tento aspekt ostrovnej ekonomiky ustupuje do suterénu záujmu a jasne najvýraznejším zdrojom príjmov sa stáva turistický ruch. Fakt, že turisti začali krásy Sardínie objavovať až v 60-tých rokoch minulého storočia sa ukázal v súčasnosti ako veľká výhoda. Krajina bez továrni, kľudný hospodársky život, pasúce sa stáda dobytka, vinice a naoko zaostalé dedinky lákajú čoraz viac návštevníkov z moderného, stresom ovplyvneného sveta. Tento fakt si uvedomujú aj domáci, čo sa prejavilo vo viacerých prísnych opatreniach.

Sardinský parlament dokonca v roku 1989 prijal zákon o obmedzení turistického ruchu. Hotely sa stavajú v drvivej väčšine len do výšky dvoch poschodí , v plynulom súžití s okolitou krajinou. Turistická politika sa odzrkadľuje aj na cenách a dnes môžeme so smútkom skonštatovať, že za pôžitok v lone Sardínie si treba slušne zaplatiť. Izolovaný ostrovný raj je najdrahšou časťou Talianska, s cenami vyššími približne o tretinu ako na kontinente. Úzkostlivo sa dbá aj na nedotknutosť prírody. To sme pocítili na pláži Cala Goloritze pri pokuse zbaliť vrecúško perleťovo bielych kamienkov. Pokojne polihujúci domáci sa zrazu prebrali a hneď veľmi dôrazne upozornili, že ak by tak robil každý, o niekoľko rokov by nádherné pláže prestali existovať.

Bongiorno, turista, Slovakia, bella Sardínia

sard_42Opäť na cestách s rukou na plyne. Krajina sa už nemenila, definitívne sme uviazli v kopcoch a roklinách. Ako Speedy Gonzáles preletelo malé Piaggo cez niekoľko kamenných dedín, pričom si naša motorizovaná jednotka, vyslúžila udivené pohľady. Cudzinca tu zrejme často nevidno a navyše, bolo tridsaťpäť nad nulou, keď je jedinou rozumnou činnosťou oddych v prútenom kresle. Ako sa však dostať bližšie k mimoriadne fotogenickým starenkám a dedom posedávajúcim v tieni domov? Je ľahké uhádnuť, čo by nasledovalo, ak by pred nich vybehol prototyp germánskeho turistu a začal ich fotografovať.

Našťastie, výborným kontaktným miestom je v silne katolíckych krajinách kostol. Väčšinou je už sám osebe fotogenický a zároveň je jeho okolie vhodným miestom na kus reči. Inak tomu nebolo ani v našom prípade. „Bongiorno, turista, Slovakia, bella Sardínia...„ O pár minút bola diskusia a´la esperanto v plnom prúde, poklepkávanie po spálených pleciach, smiech... Ako na detvianskych lazoch alebo Orave. Na slušnú žiadosť o foto sa starenky zasmiali a na znak súhlasu mávli rukou. Ani to nebolelo a nás nemusel nikto naháňať.

S ustupujúcim teplom vyšla do ulíc aj mládež, čo malo za následok zopár súbojov so stabilitou. Miestne dievčatá sú totiž riadne krásavice a napriek tomu, že mravy sú prísne, pobavený úsmev na exoticky vyzerajúcich skútristov im nemôže zakázať nikto. Aj keď s dievčatami sa dialóg nekonal, s pastiermi áno. Boli to fajn chlapi nízkych postáv. S dobrým úmyslom nám ale poradili mimoriadne dramatickú skratku cez lesnú cestu, kde sme si skoro vylámali zuby...

Barumini, Cala Mariolu, Cala Biriola, Cala Luna

Históriu Sardínie poznačili mnohé národy. Najskôr to boli iberské a ligurské kmeňe, neskôr Feníčania a Kartáginci. Po prehratej púnskej vojne v roku 238 sa stala Sardínia takmer na sedem storočí rímskou provinciou. Neskôr sa zase dostala do rúk Vandalov, Byzantíncov aj Arabov, dobyť ju chceli mestské štáty Janov a Pisa. Od roku 1297 patrila k Aragónskemu kráľovstvu, neskôr Španielom a Rakúšanom. V roku 1720 bolo konečne vyhlásené samostatné Sardínské kráľovstvo a sardínsky kráľ Emanuel sa stal dokonca prvým panovníkom zjednoteného Talianskeho kráľovstva. Od roku 1948 má ostrov vlastný parlament a vládu, čim bola uznaná jeho autonómia v rámci Talianska.

sard_101

Rôzne národy zanechali na ostrove množstvo architektonických pamiatok. Najznámejšie z nich ale nie sú pozostatky rímskej kultúry, akoby sa zdalo na prvý pohľad. Ide o pozostatky tzv. nuraghovej civilizácie, ktorá bola na ostrove vytvorená pravdepodobne pôvodným iberským obyvateľstvom v rokoch 2000 až 600 p. n. l. Nuragh, charakteristický symbol Sardínie má skoro vždy tvar okrúhlej veže postavenej s použitím nasucho kladených balvanov tmavého čadiča. Tie boli ukladané s majstrovskou presnosťou niekedy opracované, ale aj v pôvodnom tvare.

Dávni stavitelia ich kládli do hora v čoraz užších kruhoch, čím sa vo vrchole vytvorila kupola. Kamenné stavby v tvare zvonu, roztrúsené v horách a údoliach celého ostrova, vyvolávajú v ľudskej duši nostalgiu nad nezadržateľným tokom času a zároveň bázeň nad nepoznaným a nepochopeným. Tieto pocity sa nás zmocnili najmä v najznámejších lokalitách nuraghovej civlizácie - dedine Serra Orosei a v mestečku Barumini na nálezisku s názvom Nuraghe su Nuraxi. „Barumini je niečo ako sardínsky Stonehenge. Nálezisko objavili v časoch II. svetovej vojny len náhodu, pri zosuve pôdy počas silnej búrky„ dozvedeli sme sa od ľudí pred obrovskou kopou kamenných kvádrov.

Deň bol na ústupe, zapadajúcu žeravú guľu prekrýval búrkový oblak, z kopca bol výhľad na široké okolie. Roztrúsené stáda oviec sa beleli ako vločky snehu na žltých lúkach, vzduchom sa niesol vzdialený štekot psov a výkriky pastierov. Hoci nuraghi zďaleka nepôsobia tak veľkolepo ako naše stredoveké hrady, posvätnosť tohto miesta začala postupne pôsobiť. Na Sardínii je približne 7000 nuraghov a na niektorých miestach sú dokonca celé nuraghové dediny. Ich význam je ale do dnešnej doby predmetom mnohých diskusií. Tieto záhadné kamenné stavby mohli slúžiť na obranu, ale aj k náboženským obradom či uctievaniu mŕtvych. Najpravdepodobnejšia je ich obranná funkcia. Využívali ich zrejme ako útočisko pre neozbrojené obyvateľstvo v čase klanových bojov. Významným svedkom sardinskej histórie je aj kamenný monument vo voľnej prírode - Tomba dei giganti, neďaleko mestečka Dorgati.

Ale úprimne povedané, Tomba dei giganti je síce v každom turistickom sprievodcovi, v skutočnosti však nevidno nič veľkolepé. Niekoľko metrov štvorcových udupanej hliny a zopár ploských kamenných kvádrov postavených do polkruhu. Nad vizuálnou hodnotou tohto miesta, jasne vyhráva jeho nesporný archeologický význam. Je ale až obdivuhodné, ako dokážu v turisticky vyspelých krajinách spropagovať a nafúknuť každú historickú, hoci s pohľadu bežného turistu nie veľmi zaujímavú lokalitu. „Stredný a zároveň najväčší kameň má nad zemou malý otvor. V minulosti pred neho ukladali kosti ľudí do tvaru slnečných lúčov, pričom pozostalí verili, že zosnulí sú tak bližšie k slnečnému božstvu“ dočítal som sa v miestnom sprievodcovi. Kosti neskôr uložili do otvoru, za ktorým je približne sedemmetrový tunel, kam sa zmestilo až tristo ľudských tiel. Čo však bolo zaujímavé, pohrebisko Tomba dei gianti bolo pre ľudí všetkých vrstiev bez rozdielu. Z pohľadu turistov ale patrí medzi veľmi obľúbené lokality okolie dedinky Cala Gonone, zovretej medzi morom a vysokými horami. Tisíce turistov navštevujú túto východnú časť ostrova vďaka monumentálnym, niekoľko sto metrov vysokým skalným bralám klesajúcim kolmo do mora a nádherným plážam z bielym pieskom.

K najznámejším miestam pritom patria zvetrané vápencové skaly Rocca Parlanti a jaskyňa Grotte del Bue Marino – Jaskyni morského býka. Jaskyňa dostala svoj názov podľa vzácneho zvieracieho druhu – mníšskeho tuleňa a čo je zaujímavé, navštíviť ju možno iba z lode. Pláže Cala Mariolu, Cala Biriola, Cala Luna, či Cala Goloritze pripomínajú svojou malebnosťou raj piesku, skál a mora. Úzky piesočný pásik a niekoľko metrov za ním už len vysoké kamenné bralá. Pocit romantiky dodáva týmto miestam aj skutočnosť, že sú prístupné jedine na lodi. Cena za celodenný výlet loďou sa pritom pohybuje od jedenásť do tridsať euro. Ten zážitok však stojí skutočne zato.

Komentáre Disqus