Na prvú návštevu Indie sa nedá dostatočne pripraviť. Môžete čítať cestopisy, bedekre, tipy a varovania, počúvať príbehy cestovateľov, prezerať si fotky a videá, ale nič z toho nestačí.
Európana, aj keď je scestovaný a má pocit, že so všetkým počíta, India minimálne v prvých dňoch prekvapí. V tých chvíľach by azda použil slovo šokuje. Ale ľudia sú mimoriadne prispôsobiví a aj veci, ktoré si predtým nevedeli predstaviť, im môžu o niekoľko dní pripadať normálne. A s odstupom času ich pomenujú inak.
Svet protikladov
Siedma najväčšia a druhá najľudnatejšia krajina na svete - India je plná kontrastov. Pre zhruba dve pätiny Indov je chudoba každodenná životná skúsenosť. Ťažko hľadať krajinu s takým množstvom podvyživených detí, nevzdelaných žien a obydlí bez základných služieb, ako sú voda a odvoz odpadu. Na druhej strane, v Mumbai sa za noc otvorí viac fliaš šampanského ako v Paríži.
V Indii žijú podľa odhadov desiatky tisícov dolárových milionárov (väčšina sa už presťahovala do zahraničia) a desiatky miliardárov. Štyria najbohatší Indovia majú podľa servera 2point6billion.com spolu majetok v hodnote 180 miliárd dolárov. Zhruba toľko vlastnia až štyri desiatky najbohatších Číňanov. Jeden z najmajetnejších Indov Mukesh Amabani si v Mumbai stavia 27-poschodový dom s tromi pristávacími plochami pre vrtuľníky a parkovaním pre 167 áut. Za štyri miliardy dolárov. O šesťčlennú rodinu sa v ňom bude starať vyše šesť stoviek služobníkov. Podobné megalomanstvo možno prekvapí, až zarazí, ale pri pohľade na staré paláce maharadžov je očividné, že vesmírna priepasť medzi niekoľkými vyvolenými a plebsom jestvovala v Indii vždy. A to napriek tomu, že začiatkom 17. storočia pred britskou inváziou išlo o najbohatšiu krajinu sveta.
Útok na zmysly
Prvé, na čo si v Indii treba rýchlo zvyknúť, je smrad. Uniknúť sa dá pred ním azda len v Himalájach. Zvyčajne má dve podoby. Prvá pripomína maštaľ. Druhá, typická pre veľké mestá, je smogová. Neraz sa oba varianty spoja do omračujúcej kombinácie, ktorá môže Európanovi v prvých dňoch skomplikovať adaptáciu na nový svet. Po nápore na čuchové bunky ani iné zmysly nezostanú ochudobnené. Zvlášť pri prejazde indickými slumami, s ktorými v rozmeroch môže na svete súperiť iba málo miest. A ich výzor je bezkonkurenčný. Napríklad oproti tým v Mumbai vyzerajú aj slumy v Caracase ako Beverly Hills.
Niekto pri pohľade na ne iba prižmúri oči, iný s grimasou v tvári zalapá po dychu, ale azda každý sa aspoň na okamih zamyslí nad svojím hodnotovým rebríčkom. To sa cudzincom v Indii stáva často. Mumbai nie je zďaleka jediné miesto, kde bijú do očí obrovské sociálne disparity. Aj v Dillí v jednej chvíli obchádzame ľudí, povaľujúcich sa na zemi pred príbytkami, ktoré poskladali zo starých dosiek, z kartónov a plechov. Žijú na vlastných odpadkoch, bez vody, kanalizácie a elektriny. A o pár minút zablúdime do štvrti ozdobenej logami najluxusnejších značiek sveta. Tam sa ani netreba vyhýbať kravským exkrementom.
Do lepšieho
Cestovanie po Indii nie je pre každého. Hygienický štandard je pre väčšinu Európanov nepredstaviteľný, prísun smradu, dymu a prachu do dýchacej sústavy nemá konca a horúčavy v niektorých častiach krajiny vystupujú občas vysoko nad hranicu 40 stupňov Celzia. Vyčerpávajúca kombinácia. Na druhej strane krajina hýri farbami a niekedy aj vôňami. Miesia sa v nej rôzne etniká a náboženstvá, miestni ľudia pestujú zvyky, ktoré vznikali pred stovkami rokov, a staré indické paláce sú plné rozprávkových príbehov. Ide v podstate o rozľahlé komplexy, v ktorých by mohol byť menší slovenský zámoček iba jednou z mnohých budov.
Prvýkrát sa ponoríme do minulosti pri prechádzke mestom Jaipur, prezývanom podľa farby budov v centre Ružové mesto. Ide o metropolu štátu Rajasthan, ktoré je jedným z cípov takzvaného zlatého trojuholníka – turistami najnavštevovanejšej oblasti Indie. Trojuholník dopĺňajú mestá Agra a Dillí. Jaipur je po chaotickom, špinavom a smradľavom Mumbai príjemná zmena. Ulice sú zjavne čistejšie a na dohľad nemáme ani kolosálne slumy. Pravda, lepší pocit určite navodzuje aj pokročilá adaptácia. Zrak, čuch, sluch aj chuť si po niekoľkých dňoch zvykajú na cudzí svet. V centre mesta navštevujeme najskôr City Palace, ktorý zaberá jednu sedminu pôvodného starého mesta ohradeného hradbami. Časť paláca je nedostupná, lebo ju aj v súčasnosti obýva kráľovská rodina, ale aj v tej sprístupnenej je čo vidieť.
Napríklad dve najväčšie strieborné nádoby na svete, ktoré kedysi slúžili na prepravu vody zo svätej Gangy pre osobnú potrebu maharadžov. Cez okienka Hawa Mahalu, architektonickej pozoruhodnosti Jaipuru, pozorujeme život na ulici tak, ako ho kedysi sledovali dámy z kráľovského dvora. Bez toho, aby ich mohli muži zvonku priveľmi okukovať. Aj dnes v uliciach prevládajú muži. Ide o dedičstvo minulosti, pretože štát Rajasthan je známy praktizovaním systému prudah, podľa ktorého majú byť vydaté ženy izolované od bežného života a spoločnosti. Doteraz ho dodržiavajú mnohí Indovia, zvlášť na vidieku. Z Hawa Mahalu je dobrý výhľad na celé mesto. Vidno aj observatórium Jantar Mantar zo začiatku 18. storočia. Obrovské kamenné útvary sú mimoriadne presné v určovaní času, polohy a pohybu slnka a planét. Dokonca umožňujú s 80-percentnou presnosťou predpovedať intenzitu monzúnov.
Vtáčia perspektíva
Už na najvyššom poschodí Hawa Mahalu je zrejmé, že indické mestá majú pri pohľade zvrchu zvláštne čaro. No tento výhľad nie je nič v porovnaní s tým, ktorý sa naskytá z pevnosti Nahargarh, ležiacej niekoľko kilometrov od Jaipuru. Z nej máme mesto ako na dlani. Cítime jeho vibrácie a atmosféru, počujeme tlmený hluk, ktorý sa nad ním spolu so smogom vznáša, ale pritom nie sme súčasťou toho zmätku. Necítiť smrad, nevidno špinu, ktorou je presiaknuté. Najkrajšie sú indické mestá zvrchu. „Sú hinduisti mierumilovní?“ pýtam sa nie veľmi taktne nášho šoféra motorikše v trblietavom chráme zrkadiel, v ktorom na stenách obložených tisíckami malých zrkadielok visia obrazy hinduistických bohov. „Samozrejme,“ odvetí a po chvíli dodáva, že ak by niekomu ublížil, pokazí si karmu.
Pravda je, že India počas svojej desaťtisícročnej histórie nenapadla inú krajinu a ide o jeden z mála štátov, ktorý získal nezávislosť spod koloniálnej nadvlády bez násilia. Niekdajší veľvyslanec Číny v USA Hu Shih raz povedal: „India si podmanila Čínu a kultúrne jej vládla dvadsať storočí bez toho, aby hranice prekročil jediný vojak.“ Napriek tomu aj hinduisti majú temné obdobia histórie. V debate so šoférom sa dostávame až k zabíjaniu moslimov, ktorí sa chceli po druhej svetovej vojne osamostatniť a vytvoriť si vlastný štát Pakistan. „Oni nás zabíjali prví a viac, moji rodičia museli preto utiecť z územia dnešného Pakistanu,“ obhajuje sa. Spomínam si na argumenty, ktoré som kedysi počul v Izraeli.
Ako by im z oka vypadli. Nebol by svet bez náboženstiev lepší? Po presune do mesta Ágra, kde sa tešíme na Tádž Mahál, si už definitívne zvykáme na indickú špinu a chudobu. Najhoršie sú všadeprítomné haldy odpadkov, na ktorých sa pasú kravy, psy a niekedy aj ľudia. Indovia ničia zem tonami svinstva a ak budú pokračovať, raz sa v nich utopia. Odpudzujúci je aj pohľad na indickú „otvorenú“ kanalizáciu. To znamená, že odpad je vyvedený do jarku pred dom, kde sa pridá k splaškom iných domácností a steká nevedno kam.
Tádž Mahál
Ak sa Indovia neutopia vo vlastnom odpade, tak sa možno zadusia ovzduším, ktoré systematicky zamorujú. Alebo minimálne ohrozia cenný zdroj obživy – turizmus. Napríklad Tádž Mahál, stavbu, ktorá je turistickým symbolom Indie, dlhodobo poškodzuje ovzdušie znečistené priemyslom a automobilmi. Biely mramor stovky rokov odolával slnku, dažďu aj vetru, ale proti oxidu siričitému, ktorý sa vznáša okolo stavby v jemnom opare, sa brániť nevie. Turisti pre to možno neurobia také čisté zábery, ako by si predstavovali, ale azda niet človeka, ktorého by stavba sklamala. Tádž Mahál určite nie je ako niektoré iné miesta, ktoré vyzerajú na fotografiách lepšie ako v skutočnosti. Môže byť nafotený profesionálom z ktoréhokoľvek uhla, aj bez smogového oparu, no žiadna fotka sa nevyrovná priamemu pohľadu.
Tádž Mahál musí každého očariť. Mark Twain kedysi poznamenal, že svet má dva typy ľudí – tých, čo Tádž Mahál videli, a tých, čo nie. Básnik Rabindranath Tagore ho opísal ako „slzu na tvári večnosti“. Nie je to len veľkoleposť a detailná prepracovanosť veľkolepej stavby, ale aj silný príbeh, ktorý jej dodáva podmanivú charizmu. Tádž Mahál je pomník, ktorý dal postaviť vládca Shah Jahan svojej obľúbenej manželke potom, ako krátko po pôrode skonala. Legenda vraví, že po jej smrti od smútku zo dňa na deň ošedivel. Faktom je, že na najkrajšej hrobke na svete pracovalo denne dvadsaťtisíc robotníkov. Trvalo im vyše dve desaťročia, kým ju postavili.
Top smrad
Hoci metropoly ako Dillí a Kalkata sa pravidelne objavujú v rebríčkoch najznečistenejších miest v Indii aj na celom svete, v našich očiach má tento primát Varanasi. Prirodzene, prvenstvo v hitparáde špiny neudeľujeme mestu, cez ktoré tečie svätá rieka Ganga, na základe meraní na sofistikovaných prístrojoch. Sú to len naše zmysly, pre ktoré nám pripadá Dillí v porovnaní s mestom Varanasi ako čistý klenot. Iba v najsvätejšom hinduistickom meste sa nám stalo, že sme po raňajkách až do večera nedali nič do úst. Aj keď je India preslávený gurmánsky raj. Keď Budha prišiel päťsto rokov pred naším letopočtom neďaleko od Varanasi hlásať svoju prvú kázeň, bolo už mesto prekvitajúcim centrom obchodu. 
Za starobylé sa označovalo už v čase, keď Rím iba vznikal. Mark Twain o ňom napísal, že je „staršie ako história, staršie ako tradícia, dokonca staršie ako legenda a vyzerá dvakrát také staré ako všetky tieto výrazy dohromady“.
Hinduisti veria, že Varanasi je centrum vesmíru a voda z Gangy zmyje všetky hriechy, ktorých sa počas života dopustili. Preto im nevadí umývať seba, svoje šaty aj posteľnú bielizeň v septiku, do ktorého stekajú splašky z celého mesta. Robia to s nadšením a úprimnou radosťou. Na ilustráciu – americké úrady neodporúčajú ľuďom, aby sa kúpali či dokonca surfovali vo vode, ktorá má viac ako dve stovky fekálnych baktérií (E. coli) na sto mililitrov. Ganga ich má na niektorých miestach milióny. Preto nie div, že prechádzka popri brehu je zárukou konštantného prísunu smradu, ktorý má viac biologický ako chemický pôvod. Aj keď povyše toku vypúšťa do rieky odpad niekoľko chemičiek.
Hoci to na brehu smrdí, oplatí sa vydržať, lebo najsvätejšie hinduistické mesto je mimoriadne fotogenické a voziť sa loďkou po Gange je ako vydať sa na cestu do minulosti. Tak ako hinduisti vo Varanasi spaľujú mŕtve telá dnes, tak to robili ich predkovia pred stáročiami. Každý z nich si želá zomrieť a byť spopolnený pri rieke. Čím je svätejšia, tým lepšie pre odchádzajúcu dušu. 
Hinduisti veria, že kto zomrie vo Varanasi a bude tam spopolnený, poputuje priamo do neba a vyhne sa tak zdĺhavej reinkarnácii. V najsvätejšom hinduistickom meste dobre vidno aj pretrvávajúci kastový systém. V akej kaste sa Ind narodí, v takej je pochovaný. Pri starom obrade spaľujú telá mŕtvych na rôznych podlažiach podľa toho, do ktorej kasty zosnulý patril.
Dotieraví Indovia
Nechcem motorikšu, cyklorikšu ani taxík, nechcem tričko, nechcem ubytovanie ani vymeniť peniaze, nechcem kúpiť pašmínu ani šperky. Nechcem hašiš ani marihuanu... Slová, ktoré treba v Indii opakovať donekonečna, zvlášť ak necestujete organizovaným zájazdom. Až sme na chvíľu zauvažovali, že si kúpime dôvtipné tričká s nápismi všetkých odmietajúcich fráz, ktoré treba reptať dokola od opustenia hotela až po návrat. Indovia vedia byť mimoriadne dotieraví. Je prekvapujúce, aká materialistická je krajina, do ktorej niektorí cudzinci prichádzajú hľadať duchovné poznanie, mystické stránky života a iné ako svetské hodnoty. Možno sme nestretli tých správnych Indov, ale zvesti o tom, akí sú priateľskí, otvorení, pohostinní a usmievaví, sa nám väčšinou nepotvrdili. V prvom rade ich zaujímali naše peniaze. S tým musí každý turista v takej chudobnej krajine počítať. Ale to, že sa nás pokúšali opakovane oblafnúť, sme im odpustili až dávno po návrate. prevzaté z www.etrend.sk so súhlasom redakcie
