Spomienky na Bosnu a Hercegovinu

Lubo - 18.2.2009

Letnú dovolenku si plánujeme už od januára. Rozdelíme si ju na dve časti. Poznávacio-dobrodružnú a relaxačno-oddychovú. Relaxačno-oddychová je relatívne jednoducho naplánovaná.

Vyberieme si ju v našej obľúbenej cestovnej kancelárii. Najlacnejší pobyt s polopenziou v Orebiči na poloostrove Pelješac a ostané už necháme na nich. Komplikovanejšie je plánovanie prvej časti dovolenky. Chceme vyskúšať rafting na rieke Tara v Čiernej Hore a nezáväzne sa túlať v Bosne a Hercegovine.  Zbierame informácie z internetu, požičiavame si rôzne knihy a kupujeme mapy. Do navigácie sa mi nechce zbytočne investovať.

Hľadáme ešte jednu automobilovú posádku, aby sme si mohli v núdzi pomôcť.. Ako to už v živote býva, spočiatku sa mnohí priatelia  nadšene hlásia, ale postupne sa im to zdá príliš šialené, drahé, komplikované, nepohodlné, nebezpečné, a tak  mi zostáva  len manželka a naše tri deti. 11 ročný syn, 12 a 14 ročné dcéry. 13.6.2008 o 17:00 hod konečne vyrážame v ústrety dobrodružstvu. Hlavou mi víria články o mínových poliach v Bosne,  pretrvávajúcej nevraživosti medzi balkánskymi národmi, katastrofálnymi zdravotnými a hygienickými pomermi, zlými cestami ale aj o krásnej prírode, historických pamiatkach, hrdých a priamych ľuďoch. Auto máme nabalené až po strechu. Oblečenie do zimy i do tepla. Spacáky, stan, karimatky, potraviny, vodu, slivovicu, lieky na všetko možné. Čo sme zabudli, nepotrebujeme.

O dve hodiny opúšťame Slovensko cez hraničný prechod Medveďov. Zablúdime v Székesfehérváry. Ochotná Maďarka nám vysvetlí cestu aj keď my po maďarsky vieme len Nemtudom Maďarom.  O pol noci sme na hraničnom prechode Udvar. Chorvátska colníčka chce odo mňa, aby som otvoril kufor na mojom aute. Odmietam to, lebo batožina by bola okamžite na ceste. Presvedčí ju až pohľad na synove plutvy a potápačské okuliare, ktoré svietia za zadným sklom. V Dakove ma prepadne spánok. Zastavujem. Prší. Plánoval som prespať v spacáku na karimatke pri aute niekde na odpočívadle. Hotel za 25 EUR na osobu je pre mňa príliš drahý. Tak sa  musím  poskrúcať na volant. Po 6 hodinách mizerného spánku a nevyhnutnej hygiene  pokračujeme v jazde. Prechod do Bosny a Hercegoviny človek zbadá aj bez colnice. Rapídne sa zhorší stav ciest. Diaľnicu sme zažili len 25 km pred Sarajevom. Dedinka za dedinkou. Veľa policajtov.

Po celý čas nás nezastavili, ale budili rešpekt. Snažíme sa dodržiavať rýchlosť. Po 10 hodinách čistej jazdy od slovenských hraníc prichádzame do Sarajeva. Smrad. Musím dávať pozor na vodičov vychádzajúcich z vedľajšej cesty. Prednosť v jazde im nič moc nehovorí. Doprava ako v Bratislave počas špičky. Nezdržujeme sa zastavovaním a pokračujeme smerom na Foču k nášmu prvému cieľu - rieke Tare. Nemáme nič dohovorené, len vieme, že raftingom sa tam živí množstvo ľudí a sú tam nejaké campy.  Stále miestami prší. Som nervózny, lebo ďalšia noc v aute by už bolo priveľa. Za Sarajevom sa dopravná situácia upokojí  a ide sa mi v pohode. Hory, množstvo cestných tunelov. Domy so stopami streľby a množstvo nových cintorínov pripomínajú nedávnu občiansku vojnu. Prechádzame cez most rieky Driny a odbočujeme doprava hore prúdom. Rieka Drina vzniká sútokom rieky Tary a rieky Pivy.

Cesta sa zužuje. Dopravné značky s maximálnou rýchlosťou 30 km za hodinu. Na stav a povahu vozovky akosi priveľa. Na jednom  sto metrovom úseku dokonca tabuľa 10 km za hodinu. Začalo pršať. Za zákrutou brzdím. Po celej ceste stádo oviec. Stojí. Prší stále viac. Ovce majú zvesené hlavy a stále stoja. Trúbim. Nič. Čakám. Zase trúbim. Nič. Skúsim sa trošku pohnúť. Ovca spravila jeden krok a stojí. Znova trúbim. Pastier sa pravdepodobne išiel pred dažďom schovať alebo sa ovce pasú len tak na voľno. Postupným trúbením a opatrným posúvaním sa predieram cez stádo. Bojím sa, aby som nevrazil do ovce a nedajbože jej zlomil nohu. Možno práve vtedy by sa pastier ukázal. Po pol hodine sa prederiem cez 50 metrový úsek obsadený ovcami. Prestalo pršať. Sem tam ešte musím spomaliť alebo zastaviť, keď cez cestu prechádza krava alebo koza. Už je to ale v pohode.

rieka_tara
 rieka Tara v národnom parku Durmitor

Cesta okolo rieky Driny je v mape označovaná ako medzinárodná cesta prvej triedy. Je síce asfaltová, ale nemá vodorovné dopravné značenie ani zvodidlá. Pohľad dole do 100 metrovej priepasti zakončený tokom rieky Driny mi sťahuje žalúdok, ale postupne si zvykám. Stretnúť na nej v protismere autobus znamená preradiť pre obidvoch do prvého prevodového stupňa a pomaličky sa okolo seba prešmyknúť. Pod cestou na veľkej lúke zbadáme množstvo chatiek. Odbočujeme na makadamovú cestu a po 500 metrovom prudkom klesaní  sme na lúke. Šesť spoločností jedna vedľa druhej tu prevádzkujú svoje campingy zamerané na rafting. Každý camping ohradený jednoduchou drevenou ohradou má niekoľko drevených chatiek. Sú to jednoduché stavby, jedno okno, jedny dvere. Vnútri  jednoduché drevené postele.  Posteľné prádlo je ale čisté. 6 EUR osoba a noc. Super.

Rafting na rieke Tara a Drina

Konečne sa vyspím normálne. Dve sprchy a dva šľapacie záchody na cca 60 lôžok je v našom campe. V ostatných je to pravdepodobne rovnako. Teplá voda tečie len vtedy, keď majiteľ založí oheň pod 200 litrovým plechovým sudom, v ktorom je stočená  do špirály trubka. Názorne vysvetľujem mojim deťom fungovanie prietokového ohrievača. Zastrešené stoly s pevnými lavicami a ohniskom slúžia ako jedáleň a spoločenská miestnosť. Malý elektrický generátor zabezpečuje osvetlenie a funkciu CD prehrávača. Na úvod sa nevieme dohovoriť. Nikto nevie anglicky ani nemecky, ale postupne začíname rozumieť aj srbštine. Dohovoríme si rafting na nasledujúci deň. 45 EUR za osobu včítane raňajok, obeda a večere.

Spočiatku sme v campe jediní návštevníci, ale s príchodom večera privážajú na starých 9 miestnych volkswagenoch  skupinu mladých ľudí z Banja Luky. Na super limuzínach prichádza ďalšia skupinka v tričkách Gorenje. Harmonika, táborák, rakija, spev. Ponúkajú ma pivom. Som unavený, idem spať. Nádherné slnečné ráno. Domáci pripravili super raňajky. Slanina, klobása, syr, čierny chlieb, horúce biele špeciálne pečivo práve vytiahnuté z pece, omeleta, vajcia na tvrdo, med, nutela, džem, čaj, mlieko, káva. Najedení do prasknutia fasujeme výstroj na rafting. Neoprénový oblek a boty, záchranná vesta. Pre deti a manželku vypýtam helmu. V tých rozheganých volkswagenoch  nás prevážajú na štart raftingu.  Najskôr ideme po včerajšej asfaltovej ceste k hranici s Čiernou Horou. Cesta sa mi zdá ešte užšia ako včera. Vodičovi to ale nebráni, aby ešte okrem riadenia vozidla telefonoval, čítal SMS, ladil rádio a  komunikoval s každým. Vpravo prudká priepasť k rieke Drina bez zvodidiel. Sedím pri zadných pravých dverách. Dynamická jazda. Dúfam, že nevypadnem aj s dverami. Moje deti si už nasadili helmy.

 rieka_neretva
 rieka Neretva

Prichádzame k hranici s Čiernou Horou. Vodič vyzbiera všetky pasy a odchádza na colnicu. Čiernohorci vyberajú  ekologické poplatky. Za nás to platí agentúra, máme to v cene za rafting. Z colnice sa vraciame naspäť asi 50 metrov a odbočíme prudko do lesa na makadamovú cestu pre jedno auto. Niekoľko krát stúpame a  klesáme vo svahu nad riekou. Ak stretneme auto v protismere cúvame, alebo jeho tlačíme na miesto, kde je trochu možné sa obísť. Konečne prichádzame na štart raftingu na rieke Tara. Na štarte sa nás motá cez sto ľudí. Inštruktori pobehujú a fúkajú obrovské rafty pre 12 ľudí.

Rieka je krásne čistá, absolútne ľadová. Rozdeľujú nás do raftov a rozdávajú pádla. Synovi nechcú dať pádlo, že je malý a slabý. Ako správny chlap sa ohradí a pádlo dostane. Vyrážame. 3 chalani z Banja Luky, inštruktor a my. Malá inštruktáž v srbštine : Liva, Vesna, Kontra, Stop, Vsi. Prvé pereje. Jasné povely. Rýchlo sme sa zohrali. Prechádzame bez problémov. Príroda je nádherná. Krištáľovo čistá voda. Je síce ľadovo studená, ale deti to neodradí v pokojných častiach rieky vyskočiť z člna. Zaplávajú si pár temp. Potom už chlad prechádza cez neoprén až do kostí, tak rýchlo naskakujú naspäť. Malá prestávka pri vodopáde Šipčanica a už sa blížime k sútoku rieky Tary s riekou Pivou. Ďalej rieka pokračuje už pod názvom Drina. Sútok riek je aj štátnou hranicou medzi Čiernou Horou a Bosnou a Hercegovinou. 16 km po rieke Tara a 6 km po rieke Drina  nás dovedie presne k nášmu campu v Bastasi. Vynesieme člny, prezlečieme sa a ide sa jesť. Miestna špeciálna polievka, niečo ako guláš, potom pečená jahňacina s novými opekanými zemiakmi k tomu veľká misa nakrájanej čerstvej zeleniny. Spolurekreanti sa balia a odchádzajú. Mali to len víkendovku. Zajtra musia do práce. Camping až na pár zamestnancov, sa vyprázdnil. Až na jedno auto z  Maďarska, všetky ostané boli srbké, bosniacko-hercegovinské alebo čiernohorské. Nikto iný z Európskej únie, dokonca ani Česi.

Pomaly sa stmieva. Ideme sa ešte peši prejsť kúsok od campu. Obdivujeme tmavé hory na pozadí odchádzajúceho dňa. Pod nami šumí rieka. Robíme si plány na zajtrajší deň. Je už tma, keď asi 2 km od nášho campingu, sa pri nás pristaví auto s dvoma mladými ženami. Srbsky sa nás niečo pýtajú, nerozumieme im a skúšame to angličtinou. Plynulou angličtinou sa nás pýtajú, aký máme problém a či nepotrebujeme pomôcť. Thak’s. We are on walk. Zrazu sa cítim veľmi bezpečne. V krajine, ktorá prešla hrôzami občianskej vojny a etnických čistiek mi chcú nezištne pomôcť. Ale aké by to bolo, keby som bol moslim ? Vraciame sa do campu. Odmietame večeru, ktorú už máme zaplatenú a prosíme ich, aby nám na miesto toho pripravili raňajky.

Rieka Neretva

„Nema  problema“. Na druhý deň  balíme a odchádzame na rieku Neretva. Opäť si chceme nájsť do večera ubytovanie s možnosťou raftingu na jej najkrajšom úseku. Po ceste sa zastavujeme v Sarajeve. Smrdí, hodne špiny, sem tam ešte stopy po guľkách, množstvo nových cintorínov. Stretávame bratov Čechov, ktorí nám ochotne poradia. V centre, kúsok od seba katolícka katedrála, pravoslávny chrám a moslimská mešita. Pre nás bolo najatraktívnejšie zájsť do mešity. Pozrieť si trh v moslimskej časti. Tepané nádoby, čajníky, šálky. Umelecky spracované všetky možné druhy nábojníc. Samozrejme sme neobišli miesto atentátu na Františka Ferdinanda a jeho manželku Žofiu, ktorý spustil 1.svetovú vojnu. V podvečer nachádzame na brehu rieky Neretvy pri dedinke Glavatičevo raftersku základňu. Podľa množstva mešít sú tunajší obyvatelia moslimovia. Ich jazyku sme oproti Srbom v Bastasi  vôbec nerozumeli. Našťastie majiteľ rozpráva plynule nemecky a tak sme sa rýchlo dohodli. Dospelý a staršia dcéra ubytovanie 10 EUR/osoba-noc plus raňajky. Deti 5 EUR. Na ďalší deň sme si dohodli rafting za 35 EUR/osoba + večera. Deti 30 EUR. Ubytovanie v nových, pekných bungalovoch. Dostali sme dve samostatné izby, každá z vlastným WC a sprchou. Strava nebola taká bombastická ako v Bastasi ale hladom sme netrpeli.

Úsek rieky  Neretvy od Glavatičeva po Konjic je nádherný. Oproti rieke Tara cez víkend so stovkami raftérov na Neretve v utorok sme boli len sami. Dvaja inštruktori, mladí asi dvadsaťroční  chlapci sa starali o našu bezpečnosť. Nafúkali rafty a bezpečne viedli čln. Mali zvláštny spôsob riadenia. Jeden na špici, druhý na konci. Dcéry na pravoboku, manželka a syn na ľavoboku.  Bol som nepárny, tak som si namiesto pádla zobral kameru. Rieka nebola náročná, len asi 4 alebo 5 náročnejších perejí, ktoré nás viacej potešili ako vystrašili. Opäť krištáľovo čistá a ľadová voda. Z pritekajúceho potôčika sme si nabrali vodu do fliaš a pili. Nikomu nič nebolo. Najkrajšie úseky sú Malý a Veľký kaňon rieky Neretvy. Rieka sa tu zužuje len asi na 4 metre a chlapci tvrdili, že v úžinách je 13 metrov hlboká. Kolmé skalné steny vytvárajú nádhernú scenériu. Motýle, kačice, vyhrievajúce sa jašterice a hady na kamenných plážach pri rieke dotvárajú tento nádherný klenot prírody.

Mostar

Po asi 20 km nás na brehu čaká auto so šoférom. Nakladáme čln na strechu auta. Okolo Boračko jazera sa vraciame späť na základňu. Večera, sarajevské pivo a fotbal v televízore. Ráno odchádzame do Mostaru. Cesta z Glavatičeva do Konjicu je úzka a kľukatá, ale v oblasti Tary a Driny to bolo horšie.

 most_v_mostare
 starý most v Mostare

Z Konjicu do Mostaru krásna moderná cesta. Nie je to diaľnica, ale asi najlepšie čo v BaH majú. Lemujú ju nádherné horské scenérie. Trochu problémov robia len neosvetlené tunely. Hlavne, keď vonku jasne svieti slnko a zrazu vbehnete do čiernej diery. Kým sa oči prispôsobia na svetlo reflektorov, idete len intuitívne.

Mostar je už dovolenková klasika.  Množstvo turistov zo všetkých kútov sveta. Najväčšia dominanta je zrekonštruovaný most z roku 1566. V občianskej vojne ho v roku 1993 chorvátske  vojská zničili. S pomocou  UNESCO bol v roku 2004  zrekonštruovaný. Je cca 20 metrov nad hladinou rieky Neretvy. Miestni chlapci za poplatok z neho skáču ako atrakcia pre turistov. Most spája kresťanskú a moslimskú časť mesta, preto sa stal terčom ničenia v divokej vojne. Stopy vojny tu už prakticky nevidieť. Butiky, kaviarničky, reštaurácie, suveníry. Fotografujeme, natáčame, kupujeme, odchádzame. Deti sa tešia na chorvátske more. O rok sa možno uvidíme. Nádherná, ale ťažko skúšaná Bosna a Hercegovina.

Komentáre Disqus