Užhorod

Jozerf Terem - 16.8.2011

V Užhorode som bol už pred piatimi rokmi, no keď vznikol nápad zavítať sem opäť, dlho som neváhal. Bol som zvedavý, čo sa tu za tých pár rokov zmenilo a aj som sa sem tešil.

Totiž, Zakarpatská Ukrajina ma oslovila svojou jednoduchosťou, otvorenosťou a spontánnosťou ľudí...
Tentokrát sme sa rozhodli pre cestu autom. Zdalo sa to jednoduchšie ako cesta vlakom do Košíc, odtiaľ Michaloviec a ďalej autobusom do Užhorodu. Už počas minulej návštevy som si všimol viacero ŠPZ-tiek zo Slovenska aj Čiech, čiže vodičom by tu z bezpečnostného hľadiska nemalo nič vážne hroziť. Samozrejme, pri dodržaní všetkých bezpečnostných opatrení ako parkovať na stráženom uzavretom parkovisku atď… Už dopredu sa ale bolo treba psychicky pripraviť na zložitý prechod hranice vo Vyšnom Nemeckom. A to na oboch stranách. Realita je väčšinou taká, že keď sa ide na Ukrajinu, naši colníci púšťajú bez problémov a “buzerujú” Ukrajinci a keď sa ide späť, Ukrajinci mávnu rukou a celú batožinu prehľadávajú Slováci. A tak tomu aj bolo. Na našej strane sme si počkali tak tridsať minút.

Boli sme prvé auto, no nikto si nás ani nevšimol. Zdá sa, že na tejto hranici nehrá čas žiadnu úlohu. Mal som veľmi zvláštny pocit. Akoby som bol niekde v Latinskej Amerike na prechode medzi Salvadorom a Hondurasom. Nič nenasvedčovalo tomu, že sme v strednej Európe a ľudia v uniformách berú plat z daní občanov štátu. Iba jedna dôležita colníčka nás razantne okríkla, že na hranici je zakázané sa fotiť. Pred pár mesiacmi som sa vrátil z Mozambiku. Na hranici som sa veselo fotil s tamojšími colníkmi. Ako to len povedať..., pripadali mi akoby ľudskejší. Na ukrajinskej strane nastal skutočný dril kvôli autu, dokladom a liekom. Colníci, akosi nevedeli pochopiť, načo sú turistom lieky proti bolesti. Po približne hodine a pol, keď sme ich vyslovene poprosili, nech si tie lieky nechajú a podarujú svojim starým rodičom, zrejme pochopili, že žiadnych päť euro do vrecka od nás nedostanú a pustili nás ďalej.

Užhorod


Zakarpatská Ukrajina ma oslovila svojou jednoduchosťou, otvorenosťou a spontánnosťou ľudí...Hneď za hranicou sme míňali obrovskú sochu vojaka a prakticky okamžite sa začínal Užhorod. Už na prvý pohľad po stovkách metrov bolo jasné, že sme v inom svete. Zmenil sa hlavne vozový park a nastúpila pre mnohých už nezrozumiteľná azbuka. Popri autách západných značiek bolo zrazu vôkol nás množstvo starých lád a moskvičov. Vedľajšie cesty miestami nemali ani asfalt a pripomínali tak tankodrom. V tomto smere sa za posledných pár rokov vôbec nič nezmenilo. Na druhej strane ľudia chodili veľmi pekne oblečení, ženy na prvý pohľad pútali svojou krásou a upravenosťou. Hneď na okraji mesta sme zastavili pri supermarkete vymeniť Euro za ukrajinskú menu – hrivny. Už na hranici nám to poradil jeden Slovák, ktorý sem podľa vlastných slov chodieva veľmi často.

Supermarket bol plný kvalitného tovaru, nebolo vidno žiadnen rozdieľ medzi sortimentom u nás. Len tu bolo všetko lacnejšie. Samozrejme, je tu aj množstvo malých obchodíkov, ktoré pripomínajú tie u nás spred dvadsať rokov. Ulice sú ešte stále akoby posypané šedým prachom, budovy ošarpanejšie, cesty rozbitejšie. Počas našej niekoľkodňovej návštevy sme sa prešli aj pomedzi sídliská a tu cesty neboli skoro vôbec, iba hlinené jamy. Zato staré centrum mesta, sústredené okolo rieky Uh, po ukrajinsky Už je veľmi pekné. Zachované historické budovy sú pomerne slušne zrekonštruované, mesto pretína rušná pešia zóna s množstvom reštaurácii a terasovými posedeniami. Všade čapujú aj kvalitné české pivo, na úroveň stravovania v reštauráciach sa nemožno sťažovať.

Od 11. storočia bol Užhorod súčasťou Rakúsko–Uhorska

Aspoň v krátkosti si ale pripomeňme históriu mesta, ktorá pomôže pochopiť miestny multietnický kolorit. Od 11. storočia bol Užhorod súčasťou Rakúsko–Uhorska. V rokoch 1919 – 1938 súčasťou Československa a v rokoch 1938 – 1944 patrilo mesto Maďarsku. V roku 1945 bol Užhorod pripojený k ZSSR a po novom je od roku 1991 súčasťou samostatnej Ukrajiny. Celkom pestrá história, čo poviete? Staršie ročníky majú ešte aj dnes v pamäti časy, keď bola Zakarpatská Ukrajina alebo Podkarpatská Rus, ako je tento región u nás nazývaný, v rokoch 1919 až 1938 jednou zo štyroch samosprávnych oblastí Československa. A tak nečudo, že tu popri Ukrajinčine je počuť na ulici často najmä maďarčinu. Ako nám domáci povedali, Maďari vraj tvoria asi jednu tretinu obyvateľov, pričom tu nedochádza vôbec k žiadnym národnostným treniciam. Prakticky všetci obyvatelia Užhorodu rozumejú plynule slovenčine, keďže slovenské televízne stanice sa tu tešia veľkej obľube. Už menšej obľube sa tu ale teší Slovensko ako také. Ukrajinci majú ťažké srdce na jednostrannú vízovú povinnosť. To znamená, my víza na Ukrajinu nepotrebujeme, no Ukrajinci ku nám vízum potrebujú. Navyše sú u miestnych ľudí už legendárne dôkladné, ba vraj až ponižujúce kontroly zo strany našich colníkov. Ťažko nám to hodnotiť, no obrana východnej hranice Európskej únie nám veľa popularity u Ukrajincov nepriniesla. Určite sme sa však nestretli z nevraživosťou, no treba sa mať na pozore. “Tu každý robí nejaký bojový šport, tak radšej riešte všetko s rozumom a hladnou hlavou”, upozorňoval nás ešte Slovák na hranici. Tak túto radu sme ani nepotrebovali, o bojaschopnosti našich východných susedov nikto z nás nepochyboval.

Od 11. storočia bol Užhorod súčasťou Rakúsko–UhorskaAk by som mal konkrétne poukázať, čo zaujímavé je možné v Užhorode vidieť, začal by som pevnosťou, odkiaľ je veľmi pekný výhľad na mesto. Je tu aj zachovalá synagoga a priamo v meste je aj skanzen ľudovej kultúry s množstvom pôvodných drevených stavieb. Mňa osobne veľmi upútala atmosféra na promenáde popri rieke Uh. Vedie cez ňu niekoľko mostov, pričom promenáda je lemovaná stromovou alejou s lavičkami, kde posedávajú po celý deň aj večer stovky ľudí. Nadobudol som dojem, že miestni obyvatelia žijú dosť intenzívne na ulici. Tu debatujú, oddychujú, popri rieke sa opaľujú aj kúpu. Keď sme už pri tom kúpaní...

Keďže boli horúce dni, zatúžili sme po osviežení. Spýtali sme sa miestnych a tí na papier napísali v azbuke názov, ktorý sme ukázali taxikárovi. Keď sme už pri taxíkoch, tie sú tu pomerne lacne, bežne od vás vypýtajú v prepočte dve-tri eurá za dĺžku trasy, ktorá by u nás stála minimálne raz toľko. Svorne nám všetci tvrdili, že ide o “očeň krasivije”, čiže veľmi pekné kúpalisko. Trochu nás prekvapilo, keď sme po absolútne zničenej polnej ceste dorazili k bagrovisku, ktorému kraľovala stará opustená fabrika. Voda však bola studená a čistá a dokonca tu bol vybudovaný.... ako to nazvať, niečo ako plážový rezort s bufetom, kde ležalo približne dvesto ľudí. Celkom príjemný spôsob ako spoznať kratochvíle bežných obyvateľov Užhorodu.

Kto by ale čakal, že v uliciach mesta stretneme množstvo slovenských turistov, ten je na omyle. Za celý čas sme tu nestretli jediného cudzinca. Turistický ruch je tu vlastne úplne v plienkach. Zopár ľudí sa nás dokonca s veľkých prekvapením spýtalo: “Ukrajina? Čo tam idete robiť?”. A táto neznalosť je veľká škoda. Je tu množstvo prírodných krás, možnosti na turistiku, historické miesta a rázovité dediny. Zato sem húfne chodia obyvatelia východoslovenských dedín a mestečiek na obrovské trhy... Ale nič viac. Z turistického hľadiska je tak táto oblasť pre Slovákov úplne opomenutá, čo pripisujem na vrub najmä predsudkom. Cestou späť sme si nechali od miestnych poradiť a rozhodli sa prekročiť ukrajinsko-maďarskú hranicu v Čope a vyraziť do Bratislavy cez Maďarsko po diaľnici. Na hranici vraj Maďari nerobia žiadne problémy a behom krátkej doby sme vybavení. Aké bolo naše prekvapenie, keď na maďarskej hranici šlo skutočne všetko ako po masle, nevideli sme žiadne osobné prehliadky, žiadne zložité procesy. Behom hodiny sme boli v Európskej únii. Nemôžem si pomôcť, ale keď to z minulosti porovnám s hranicou so Slovenskom, zažil som úplne iný, ľudský prístup.

Komentáre Disqus