Výstup na Kazbek

Pavol Fabian - 28.3.2012

Kaukaz je úchvatné mohutné horstvo a či ho už navštívite zo severu alebo z juhu, je veľká pravdepodobnosť, že tu nestretnete husté zástupy trekárov ako v Alpách, a to aj vtedy, keď si za svoj cieľ nevyberiete nejakú obtiažnu lezeckú špecialitku, ale len tradičný trekársky kopec.

Môže za to chýbajúca infraštruktúra a tiež neopodstatnený klamlivý nádych nebezpečnosti kaukazského teritória. Gruzínci sú skvelí a dobrosrdeční ľudia, Gruzínsko je jednou z najstarších kresťanských krajín a nájdete tu množstvo kultúrnych pamiatok.
Vystup na Kazbek v horstve Kaukaz

Úmysel letieť do Tbilisi štyri dni po tom, čo tu počas demonštrácií proti prezidentovi Saakašvilimu zahynuli dve osoby a vodkyňa opozície prisľúbila ďalšie, ešte ostrejšie protesty vyvolal u mojich známych len nechápavé krútenie hlavou. Táto výnimočná tragédia paradoxne však len potvrdzuje pravidlo, že Gruzínsko je v skutočnosti priateľská krajina plná dobrosrdečných a pohostinných ľudí.

Tbilisi

Priama linka ČSA z Prahy do gruzínskeho hlavného mesta prilieta o tretej ráno. Nová hala medzinárodného letiska o tomto čase ruchom pripomína železničnú stanicu kdesi v Hornej Dolnej.

Dokonca aj službukonajúci zástupcovia firiem prenajímajúcich autá spia zvalení za svojimi počítačmi.
Rezo Zukakišvili – naša kontaktná osoba v Gruzínsku nás na letisku nečaká. Správa sa podľa príslovečnej gruzínskej zásady – čas neutečie. Voláme mu a on nám oznamuje, že práve vyráža na cestu. Keďže z Gudauri je to 118 kilometrov, vieme, že si pokojne môžeme na dlažbu letiskovej haly rozprestrieť karimatky a dopriať si tri hodinky spánku.

A skutočne o šiestej je tu ako na koni, akurát ten jeho kôň má meno japonskej automobilky. Nakladáme batohy a vyrážame na cestu.
Na tbiliských uliciach upútajú už ráno hlúčiky chlapov, ktorí si priniesli von stoličku a družne debatujú, či hrajú šachy. Na inej ulici zas iní chlapi stoja na chodníku v dlhom rade so svojimi vŕtačkami, maliarskymi potrebami a iným pracovným náčiním - ponúkajú služby. Celkovo má človek dojem, že po chodníkoch sa bezcieľne poneviera nezvyklo veľa ľudí, ktorí by o takomto čase mali byť zapojení skôr do pracovného procesu. Ťažko povedať, či je to prejav typickej gruzínskej družnosti, alebo nezamestnanosti, ktorá v Gruzínsku určite presahuje oficiálne udávanú hranicu 17 percent.
Opúšťame hlavné mesto a po starej gruzínskej vojenskej ceste mierime do Gudauri.

Gudauri

V miestnej samoobsluhe doplňujeme proviant. Od predavačoch ponúkajúcich popri ceste ovocie a zeleninu kupujeme chuťovo vynikajúce paradajky, aké u nás v hypermarkete nekúpite. A trojuholník skvelého ovčieho syra, ktorý vám predavačka odkrojí z ozrutného bochníka a odváži na závesnej váhe hoci pre očividne rozdielne veľké kusy má jednotnú cenu – štyri lari.
Stará gruzínska vojenská cesta zohrala významnú rolu v rozvoji ekonomických väzieb Ruska so Zakaukazskom. Je dlhá 208 km a vedie po pravom brehu rieky Mtkvari do Gudauri, následne cez Krížový priesmyk do Kazbegi.
Motor auta sa trápi, cesta stúpa do krkolomných serpentín, za ohybom tej najbližšej cestu zatarasí početné stádo kráv s pokojne kráčajúcim pastierom. Neponáhľa sa uvoľniť ju – má čas. Vytrubovanie nepomáha. Povrch vozovky je každým kilometrom horší. Áut stretávame čoraz menej, zato pasúcich sa zvierat viac.

Po troch hodinách prichádzame do Gudauri. Je zamračené, prší, ale okolité mohutné hory aj v hmlovom opare pôsobia veľkolepým dojmom.
Rezova ubytovňa je skromná – poschodové postele, maľovka staršieho dáta, ale on sám povesti o gruzínskej pohostinnosti neostal nič dlžný. Ešte z cesty zatelefonoval manželke, takže tabuľa nás čakala prestretá – ovčie syry, údeniny, plnená paprika, chačapuri (tenká placka z lístkového cesta plnená slaným syrom), k tomu kyslastý „dressing“ tkemali pripravený zo slivák a ostrej papriky, množstvo zeleniny a najmä neznáme byliny s výraznými a pritom príjemnými chuťami. Na záver miestne sladkosti, medzi ktorými sa zavesené na niti vynímali akési klobásky – čurčcheli (orechy stuhnuté v zmesi hroznového muštu a múky.) Na prípitok miestna rakija a potom už litre skvelého, mierne sladkastého červeného vína – z Rezovej nevyčerpateľnej „vinotéky“.
Gudauri je gruzínsky pokus o luxusné horské stredisko. Rakúšania tu nedávno vybudovali vlek a drahý hotel, nájsť tu možno aj dva, tri ďalšie hotely a Rezov skromný penzión.

Rovnako, ako na severnej strane Kaukazu - aj tu krásne horské prostredie špatí množstvo opustených budov, zdevastovaných hotelov využívaných kedysi na odborárske rekreácie, či novostavieb, ktorým v dokončení zabránil vyschnutý prameň financií. Do podoby St. Moritzu tu chýba veľa, ale kaukazské hory sú nádherné, vhodné aj pre ľudí, ktorí nemajú ambície dobývať štvor- či päťtícové vrcholy. Turistov tu však nevidno. Zimná sezóna už skončila a letná ešte nezačala, ale Rezo hovorí, že aj táto zima bola slabá. Na chvíľu tu síce zastaví autobus, z ktorého sa vyrojí húf Japoncov s dáždnikmi a rýchlo – priamo od autobusu – nafotia zopár záberov, ale hneď idú ďalej – smerom na Kazbegi.

Kazbegi

Na druhý deň ráno prší ešte viac. Rezo nás vezie do 40 kilometrov vzdialeného mestečka Kazbegi – východiska pre výstup na rovnomenný končiar vysoký 5 033 m. n. m. Cestu cez Krížový priesmyk lemujú strmé rokliny. Vozovka je samá diera bez asfaltového povrchu, zvodidlá chýbajú. To však neprekáža vodičom kamiónov, ktorí to pália krkolomnou cestou rýchlosťou pilotov F1.
Tesne pred Kazgbegi nás čakajú dva džípy s náhonom 4×4. Prekladáme batohy do nich a bez zastávky v mestečku sa dávame vyviezť do výšky 2 170 m. n. m. k pravoslávnemu kostolu Tsminda Sameba.

Tsminda Sameba

Keď sme dorazili na lúku pri kostole, rozprší sa ešte viac. Stúpať do výšok v daždi sa nám nechce. Neostáva iné, ako rýchlo postaviť stany… Z neznámeho dôvodu nás vytrvalo fotografuje osamelý Japonec, ktorého ku kláštoru vyviezol džíp. Čudujeme sa svojmu počínaniu navzájom…
Po pol hodine, ako na potvoru, prestáva pršať a my máme pocit, že sa s nami niekto nepekne zahráva. Ale ak len takto, tak to by sme brali… Čas je mladý. Rýchlo balíme mokré stany. Rozhodujeme sa ešte dnes doraziť k bývalej meteorologickej stanici, teraz nazývanej Bethlemi hut, vo výške 3 680 metrov.


pod KazbekomChodník vedie sprvoti cez rozkvitnuté lúky, čoskoro sa však začne zjavovať sneh, nasleduje ľadovcová moréna, sedlo Arša a ľadovec Gergeti.
Na začiatku ľadovca to dvaja vzdávajú a rozhodujú sa prenocovať v stane. Ostatní pokračujeme ďalej. Na ľadovci sa ľahkovážne neviažeme na lano. Dúfame, že chata bude už otvorená. Rezo nám tvrdil, že jej osadenstvo po zimnej prestávke práve dnes ide prvý raz hore otvoriť ju. Dokonca po nás poslal chatárovi liter rakije.

K chate prichádzame takmer za tmy. Sme vyčerpaní – predsa len vyvliecť takmer 30 kilové batohy do výšky 3 680 metrov dá zabrať. Nikomu sa stany stavať nechce. Našťastie chata je otvorená, hoci chatára niet.

Zanedbanú chatu vraj v minulom roku rekonštruovali, ale oprava spočívala asi len zavedení elektrických káblov do izieb s drevenými poschodovými pričňami. Malo to len jednu chybu krásy – na výrobu elektriny bolo potrebné zapnúť agregát a na chate nebola ani kvapky nafty. Tá mala priletieť spolu s chatárom a so zásobami piva na druhý deň vrtuľníkom. Chatár ani vrtuľník sa však nedostavil na druhý deň, ani v tie ďalšie.
Ďalší deň sme v rámci aklimatizácie vystúpili k plechovej kaplnke nachádzajúcej sa asi 400 výškových metrov nad meteostanicou a potom ešte kúsok nad ňu.

Kazbek

vystup na KazbekDve noci po sebe sme si nastavili budík na tretiu, aby sme vyrazili na vrchol 5033 metrov vysokého Kazbeku, ale ani raz sme z chaty nevyšli. Počasie sa totiž menilo v polhodinových intervaloch. Z hustého dažďa do plechovej oblohy a vzápätí na snehovú fujavicu. Podmienky sa nám nezdali optimálne. Utešovali sme sa, že máme ešte dostatočnú časovú rezervu.
 A tak sme sa povaľovali na stanici a cez okno sledovali, čo sa deje vonku.
Raz sa nám zdalo, že je príliš vetristo, potom zas, že napadalo príliš veľa čerstvého snehu.

V rámci pofľakovania sa v okolí stanice sa mi podarilo uzrieť a aj nafilmovať svoje prvé vidmo v živote. A priznávam sa, že ma spočiatku vyľakalo.

Ortsveri

Na tretí deň sme sa rozhodli, že vyjdeme aspoň na 4258 metrov vysoký vrchol s názvom Ortsveri. Zo stanice sme vyrazili o siedmej. Prvá časť výstupu je zhodná s cestou na Kazbek. Keď sme asi po hodine dorazili na miesto, kde sa obe trasy mali rozdeliť, skonštatovali sme, že počasie nie je najhoršie a zmenili sme pôvodné rozhodnutie. Namiesto na Orcveri sme zamierili na Kazbek!
Pretože sme však mali časový sklz, rozhodli sme sa, že nebudeme vystupovať klasickou výstupovou cestou obchádzajúcou oba vrcholy Kazbeku z ruskej strany, ale zabočili sme priamo do najbližšieho žľabu.


budova meteostancijeV sedle medzi oboma vrcholmi Kazbeku nechávame batohy.
V záverečnej strmšej pasáži pokrytej prevažne tvrdým vodným ľadom naťahujeme fixné laná.
Zanedlho sme na vrchole šiestej najvyššej hory Kaukazu, kde sa nezdržíme dlhšie ako dve minúty. Od Kazbegi sa sem ženie čierňava. V momente, keď posledný z nás zostúpi do sedla nevidno už na krok. Zostupujeme klasickou výstupovou cestou, takže na pár chvíľ navštívime aj ruské územie.
V posledný deň sa polovica partie, teda tí, ktorí mali dostatok morálu a netrpeli žalúdočnými či inými problémami rozhodli vystúpiť ešte na 4 250 metrov vysoký Elektrozink.

Tí, čo zostali na stanici mohli sledovať prílet vrtuľníka.
Vrtuľníkom priletel aj chatár, takže naša predstava o tom, že nebude komu zaplatiť za nocľah sa nenaplnila. Či so sebou priviezol aj pivo sme sa už nedozvedeli. I keď podľa jeho profilu sa nám zdalo že minimálne on sám zopár kúskov v sebe mal….
A skutočne – atmosféra na lúke pri kostole Tsminda Sameba, podvečerné bitie zvona, tiché modlitebné mrmlanie pravoslávnych popov a na pozadí toho majestátny, večne zaľadnený Kazbek – to všetko vytvára priam mystickú atmosféru a človek má na tomto magickom mieste pocit, že sa dostáva do nejakej inej dimenzie.

Chačapuri

V Kazbegi si konečne doprajeme jedlo bez glutamátu – Gruzínsku špecialitu – tenkú placku z lístkového cesta plnenú slaným syrom nazývanú chačapuri. A samozrejme pivo.
Po náležitej oslave dosiahnutia vrcholu v Rezovom penzióne sa vraciame späť do Tbilisi.
Kresťanská cirkev v Gruzínsku je jednou z najstarších na svete – sformovala sa už v roku 337! Krajina je posiata kostolmi a kláštormi významnej historickej hodnoty. Nedá sa nezastaviť v Ananuri, kde sa nachádza stredoveký hrad s rozsiahlym opevneným kláštorným komplexom Zosnulej Matky Božej.

Mcchceta

Ďalšia zastávka je v bývalom hlavnom meste Gruzínska Mcchetha na sútoku riek Mtkvari a Argavi. Nachádza sa tu najväčší komplex stredovekých stavieb v Gruzínsku. Mcchetha bola osídlená už v 4. storočí. Impozantná je katedrála Sveti Cchoveli z 11. storočia – sú tu pochovaní gruzínski králi.
V samotnom Tbilisi nemôžeme vynechať pevnosť Narikali vypínajúcu sa nad mestom. Jej základy tu stáli už v 4. storočí, od 5. storočia bola kráľovskou rezidenciou.
Sameba je zas najväčší kostol Gruzínska a tretí najväčší pravoslávny na svete.
Pod pevnosťou Narikali sa nachádza jediná mešita na území mesta.
Nad mestom sa vypína aj mohutná socha s názvom Mať Gruzia – podobné opachy postavili Rusi v hlavných mestách viacerých zväzových republík Sovietskeho zväz.

Nový Most mieru ponad rieku Mtkvari je dielo talianskeho architekta de Lucciho. Prezident Saakašvili pri jeho otvorení povedal, že most je symbolom cesty Gruzínska od minulosti do lepšej budúcnosti. Štyri dni pred našim príletom do Gruzínska poriadkové sily na demonštrácii proti prezidentovi Saakašvilimu zabili dvoch ľudí.
Staré mesto je plné príjemných kaviarničiek.

Tbilisi s vyše miliónom obyvateľov je prekvapujúco pekné a úspešne môže konkurovať Prahe v označení „stovežaté mesto“. Kostoly tu nájdete na každom kroku. A ich večerné osvetlenie v centre i na strmých kopcoch obkolesujúcich metropolu je skutočne nevšedné. Keď opúšťate Gruzínsko v takejto nočnoromantickej ba až mystickej atmosfére, nemôžete si nepovedať – sem sa ešte vrátim!
 

Komentáre Disqus