Výstup na najsevernejšiu sopku sveta Beerenberg na arktickom ostrove Jan Mayen

Najsevernejšia aktívna sopka na svete (posledná erupcia v r. 1985), vysoká 2 277 m. n. m. sa nazýva Beerenberg a nachádza sa na arktickom ostrove Jan Mayen. Ten leží na 71o severnej šírky a 8o západnej dĺžky /+VIDEO/.

Pre lepšiu predstavu možno povedať, že ostrov osamelo vyčnieva z mora približne 600 kilometrov severovýchodne od Islandu a asi 1000 kilometrov západne od severného Nórska. Jeho rozloha je 373 km². Ostrov má dĺžku 54 kilometrov a šírku od 3 – 15 kilometrov. Dĺžka jeho pobrežia je 124,1 km.

Prvovýstup na Beerenberg uskutočnili počas svojej vedeckej výpravy dňoch 9. – 11. augusta 1921 švajčiarsky meteorológ Paul-Louis Mercanton, prírodopisec Thomas Charles Lethbridge a anglický polárny bádateľ a geológ James Mann Wordie. Nórsko neobývaný ostrov v nasledujúcom roku anektovalo a zriadilo na ňom najprv meteorologickú a neskôr vojenskú navigačnú stanicu. Na ostrove teda celé desaťročia nežije viac ako 18 ľudí – členov posádky nórskej stanice. Keďže na Jan Mayen sa nedá dostať inak, ako vlastnou loďou a aj to treba mať na vstup povolenie nórskej vlády, všetky nasledovné výstupy na vrchol (údajne ich bolo okolo osemnásť) uskutočnili výhradne členovia obmieňajúcich sa posádok tejto stanice. Až v roku 2008 vyliezli na vrchol Beerenbergu dvaja cudzinci – Nemec a Poliak. Dvaja Slováci – Pavol Fabian z Bratislavy a Rastislav Horňák z Nitry – účastníci 9-člennej medzinárodnej expedície mali tak šancu vykonať (česko)slovenský prvovýstup na impozantne vyzerajúci vrchol. Ohurujúcim dojmom pôsobí najmä preto, lebo ľadový kužeľ Beerenbergu sa nečakane vynára priamo z mora, či z večnej oblačnosti nad ním. 114,2 km² plochy Jan Mayenu (takmer tretinu), pokrýva ľad. Ide výlučne o ľadovú čiapku Beerenbergu, ktorá sa rozdeľuje do 20 jednotlivých ľadovcových splazov. Najväčší ľadovec s plochou 15,0 km² a dĺžkou 8,7 km je Søbreen. Päť ľadovcov steká až do mora.

Jan Mayen

Ostrov má tvar žubrienky – chvost je jeho južná časť zvaná Sør-Jan, ktorú úzka úžina spája s hlavou. A celú „hlavu„, teda severnú časť zvanú Nord-Jan, vypĺňa práve Beerenberg.

Jachta Polar bear, ktorou sa naša výprava dopravila k ostrovu zakotvila pri jeho severnom pobreží 4. júla 2009 okolo 20,00. Ešte v ten večer sa členovia expedície aj s materiálom vylodili pomocou gumeného člna pri Nordlagune. Po vynesení materiálu na vyvýšeninu nad Nordlagunou, sme postavili neďaleko opustenej bývalej meteorologickej stanice Gamlemetten základný tábor. Počas celej trojdňovej plavby z Nórska, ale aj v deň vylodenia bolo husto zamračené, chvíľami pršalo. Na ďalšie dva dni však predpoveď počasia získaná pomocou satelitného telefónu sľubovala zlepšujúcu sa tendenciu. Preto hneď ďalší deň sme vyrazili do 1. tábora, ktorý sme plánovali postaviť vo výške okolo 1 100 metrov pri bezmennej skale vyčnievajúcej z ľadovca korunného princa Olafa (Kronprins Olavs Bre).

Cesta do prvého tábora vedie spočiatku po bohatom machu striedajúcom sa so sopečnými vyvrelinami a vulkanickým štrkom. Už zakrátko sa začnú zjavovať snehové polia, z ktorých vytŕčajú viaceré parazitické krátery. Ojedinelé správy hovoria o možnosti vyliezť na vrchol počas jediného dňa, ale nám sa (po úspešnom zdolaní kopca) zdá takáto možnosť priam samovražedná. Netreba totiž zabúdať, že na Jan Mayene začína výstup naozaj od hladiny mora, čiže ide o poctivé vyše dvojkilometrové prevýšenie, navyše v orientačne náročnom ľadovcovom teréne s početnými trhlinami, kde naozaj nemôžete očakávať, že naďabíte na čiusi stopu, ktorá vás povedie. Inými slovami, tento kopec je porovnateľný s výstupmi na andské vulkány – pravda až na chýbajúci kyslík vo výškach nad 6 000 metrov.

Prvý tábor sme napokon založili vo výške cca 750 metrov, necelý kilometer severovýchodne od parazitického krátera Mayatoppen. Hoci výstup sem trval len šesť hodín a deň sa zdal byť nevyužitý, bolo to správne rozhodnutie. Takmer okamžite po postavení stanov začalo výdatne pršať a dážď pokračoval po celý zvyšok dňa i veľkú časť noci.

Ráno vyzeralo byť počasie o čosi lepšie. Predpoveď sľubovala, že poobede by sa mohlo vytvoriť okienko priaznivého počasia. O siedmej ráno vstupujeme na ľadovec korunného princa Olafa. Na mapách je označený takto, ale je to skôr obrovské snehové pole. Postup k výraznej skale vo výške okolo 1 100 metrov je priamočiary. Zároveň je deprimujúci, pretože neustále máte pocit, že už-už musíte byť pri nej a stále nie ste. Nečudo, veď skala je vzdialená vyše 7 kilometrov. Skala závetrie neposkytuje, práve naopak. Riadne tu fučí, takmer zhadzuje z nôh. Viažeme sa na lano a vydávame sa do hornej časti spomínaného ľadovca.

Svah stúpa pozvoľne, teda príjemne (cca 35 – 40o), ale tu už je to ozajstný ľadovec - bohato zbrázdený trhlinami. Orientácia v teréne nie je jednoduchá. Tri krát sa musíme za bohapustého nadávania vzdať nastúpanej výšky a skúsiť to inokade. Keď sa situácia vo výške okolo 1 600 metrov - kdesi na úrovni výrazného skalného terénneho znaku zvaného Nunataken - opakuje štvrtý raz, rozhodujeme sa prejsť trhlinu po širokom, nedôveryhodne vyzerajúcom snehovom mostíku. Elin – najľahšia z nás - odvážne prešla ako prvá a buduje na druhej strane štand. Postupne prekonávame trhlinu, širokú takmer dva metre, všetci.

Odtiaľto pokračuje najstrmšia časť výstupu nazývaná „Bratthenget„. Po dvoch hodinách dosahujeme okraj krátera. Mračná sa začínajú trhať, na krátke okamihy vidíme protiľahlú stranu krátera. Kráter má priemer okolo kilometra. Jeho dno ležiace v tristometrovej hĺbke je celé zasnežené. Tešiť sa z týchto pohľadov však nemôžeme. Najvyššie miesto vulkánu sa nachádza na západ od našej pozície. Čakajú nás ešte dve hodiny poctivého šliapania v hlbokom snehu a zdolávanie piatich, či šiestich „predvrcholov„. Jeden z nich sa rozhodujeme traverzovať priamo cez ďalšiu trhlinu – čaká nás ďalšie budovanie štandov a opätovné viazanie sa na lano. Konečne je pred nami vrchol Beerenbergu, nazvaný Haakon VII toppen. Tvorí ho bizarná ľadová kupola a po strmšom výšvihu na ňu, po 10,5 hodinách stojíme na vrchole. Spolu s Rasťom sme predstavitelia len štvrtého národa, ktorý mal na vrchole svojho zástupcu. Obloha sa, akoby na objednávku, vyjasňuje. Ponad dno krátera vidno impozantne tvarovaný Hakluyt toppen 2 203 m. n. m. na protiľahlej strane a všade okolo ľadového kopca len nekonečný Severný ľadový oceán – je to nezvyčajný pocit.

Zostupujeme tou istou cestou, chôdza dolnou partiou ľadovca korunného princa Olafa sa nám zdá ešte nekonečnejšia, pretože slnko sa doň už riadne opiera a sneh je nepríjemne mäkký a borivý. Po 16 hodinách sme opäť pri stanoch 1. tábora. Zajtra nás čaká už len štvorhodinový zostup do base campu a v ďalších dňoch preskúmanie zvyšku ostrova.

Praktické informácie pre nasledovateľov:

Prístup: Na ostrov lieta 6x do roka len zásobovací Hercules C 130 nórskej armády. Civilné osoby zásadne neprepravuje. Len ojedinele sa podarí ľuďom so žurnalistickým preukazom dostať na palubu lietadla. Prílet lietadla závisí od počasia. Na ostrove nie je radar. Pilot sa orientuje len podľa toho, čo vidí. Kvôli nestálym poveternostným podmienkam sa všetci usilujú náklad z lietadla vyložiť v čo najkratšom čase, cieľom je čo najskôr (t.j. do 2 – 3 hodín) opäť odletieť. Lodné spoje na ostrov nie sú. Okolo ostrova sa plavia na okružných vyhliadkových plavbách len mohutné zaoceánske lode. Jediný spôsob, ako sa dopraviť na ostrov, je jachta.

Povolenie na 24- hodinový pobyt môže vydať veliteľ (stasjonssjef) nórskej stanice na Jan Mayene. Kontakt na neho: [email protected]

Na dlhší pobyt treba povolenie nórskej vlády, ktorá touto kompetenciou poverila Policajný úrad v Bodø.

Kontakt: Salten politidistrikt Postboks 1023 N-8001 Bodø Nórsko [email protected]

Otázky prenajatia jachty sa dajú riešiť napr. cez nórsku agentúru Ecoexpeditions.

Kontakt:

Ecoexpeditions
Box 2028 Hillevåg
4095 Stavanger
Nórsko
Tel:47-900 41 330
[email protected]
kontaktná osoba: Geir Ulstein

Ubytovanie na ostrove:

Nórska vojenská stanica na Jan Mayene zásadne neposkytuje návštevníkom ostrova nijaké služby, pomoc, ani podporu. Kdesi na úpätí Beerenbergu sa údajne nachádza chatrč/útulňa s názvom Ulla. Má to byť niekde pri brehu malej lagúny nazývanej „Ullringlaguna„, podľa všetkého niekde na polceste medzi našim základným a 1. táborom. Otázne je, či je voľne prístupná. My sme ju nenašli, ale ani nehľadali. Na mape, ktorú sme mali k dispozícii, spomínaná lagúna ani útulňa nebola zakreslená.

Takže ubytovanie: vlastné stany.

Počasie: Počasie na ostrove je vďaka Golfskému prúdu trochu miernejšie, väčšinou však arktické, celý rok možno pozorovať silné vetry a búrky.

V zime more okolo ostrova zamŕza. Najchladnejší mesiac február vykazuje priemernú teplotu – 5o C, najmiernejší mesiac je august s priemernou teplotou + 6o C. Ročný teplotný priemer sa pohybuje okolo nuly. Samozrejme v dvojkilometrovej výške na kopci môže teplota dosahovať aj – 20o C a menej.

Namerané teplotné extrémy boli – 28o C a + 16o C. Ročný úhrn zrážok sa v mnohoročnom priemere pohybuje okolo 630 mm. Typické sú náhle, nečakané a prudké zmeny počasia. Zriedkavosťou nie sú víchrice so silou vetra 150 km/hod. Nie je známy údaj o zimnom výstupe na Beerenberg, dosiaľ ho takmer isto nikto neuskutočnil – jednak zamrznuté more neumožňuje prístup na ostrov, jednak polárna noc, resp. len veľmi krátke obdobie svetla počas zimy nevytvára vhodné podmienky na takúto akciu.

Na vrchol sa vystupuje v lete. Najvhodnejšie obdobie je od polovice júna do polovice júla. Ide totiž o obdobie polnočného slnka. Štatistika uvádza, že na Jan Mayene je počas roka len 5–8 jasných, slnečných dní. Ak budete mať na slnko také šťastie ako my, treba pamätať na ochranu pred ním (klobúk, UV ochranná masť, okuliare). Polnočné slnko vás totiž spáli do pľuzgierov aj hodinu pred polnocou! Omnoho pravdepodobnejšie však je, že Beerenberg kvôli hustej hmle a nízkej oblačnosti počas celého pobytu na ostrove ani neuvidíte. Alebo ho uvidíte až keď dosiahnete vrchol a dostanete sa nad inverziu. Ak teda svoj výstup plánujete počas obdobie polnočného slnka, zbytočné je brať si aj čelovku.

Voda: Na celom ostrove nie je nijaký zdroj pitnej vody. Aj nórska stanica si vyrába pitnú vodu z vody morskej. Samozrejme, keď dosiahnete úroveň snehových polí, resp. ľadovca, možno vodu variť zo snehu. Ale pre ostatné dni pobytu na ostrove si treba z lode doniesť aj dostatočnú zásobu vody v kanistroch.

Plavba: Počas tri dni a tri noci trvajúcej plavby otvoreným morom sa nevyhnete službám na palube. Ako prevenciu (ak máte sklon k morskej chorobe) je dobré vziať si so sebou Kinedryl, Medrin, Betaserc...

Mapa: Rakúsko-uhorská polárna expedícia, ktorá na v roku 1882/83 preskúmala ostrov, vypracovala mapu v mierke 1:100 000, ktorá sa používala až do roku 1958. Dnes sa na nórskej pevnine dá zohnať mapa celého ostrova Jan Mayen v mierke 1:100 000, tlač mapy: Statens Kartverk v spolupráci s Norsk Polarinstitutt 1989. Na nórskej stanici na ostrove sme videli aj podrobnejšiu mapu, zameranú len na severnú časť ostrova, na ktorej leží sopka (1:50 000).