Západná Papua - trekking snov

Jozef Terem - 7.7.2011

Západná Papua jedno z posledných miest, ktoré sú výzvou pre nepokojné duše, milovníkov panenskej prírody, pričom aj v tom objavenom je možno nájsť vždy niečo neobjavené...

Irian Jaya alebo Západná Papua /West Papua/, ako ju dnes oficiálne nazývajú. Západná časť ostrova Nová Guinea, patriaca do Indonézie, ktorá je dnes jedným z posledných miest ukrývajúcich prírodné národy v ich pôvodnom prostredí. Za detských čias, keď som so zatajeným dychom čítal príbehy cestovateľov, námorníkov a objaviteľov som nedúfal, že sa do tohto podľa niekoho pekla na zemi pozriem osobne. Prečo pekla na zemi?

Ostrov Nová Guinea, ktorej západnú polovicu tvorí práve Západná Papua bola ešte v nedávnej minulosti preslávenou domovinou najkrvilačnejších kanibalov sveta, ktorých potomkovia tu žijú dodnes. Drsná a neprístupná príroda, tropické horúčavy, malária a divokí domorodci spôsobili, že táto časť planéty je dodnes preskúmaná len veľmi riedko, dokonca poniektorí bádatelia sa domnievajú, že v neprístupných pralesoch tu dodnes žijú malé komunity, ktoré doposiaľ neprišli do kontaktu s okolitým svetom. Ťažko povedať. Jedno je však isté. Práve takéto miesta sú výzvou pre nepokojné duše, milovníkov panenskej prírody, pričom aj v tom objavenom je možno nájsť vždy niečo neobjavené...  

Basketbal v krajine kanibalov

Prvý silný zážitok zo Západnej Papuy bol úplne nečakaný. Šli sme na basketbal. Po pristáti v hlavnom meste provincie, rušnej metropole – Jayapura a úvodnej, niekoľko hodinovej aklimatizácii sme vyrazili na pláž a neskôr do ulíc. Opustená pláž, hoci dosť špinavá no vďaka palmám riadne exotická nám vliala novú energiu do žíl. V meste sme sa nechali unášať davom ľudí až k miestnej športovej hale. Zmerali si tu sily dve miestne stredné školy. V neskutočnej atmosfére, pred približne 3000 divákmi sme si s otvorenými ústami vychutnávali mentalitu miestnej omladiny. Neskutočný temperament, neustále povzbudzovanie sprevádzalo celý zápas. Najkomickejšia situácia pre nás nastala hneď na začiatku stretnutia. Boli sme traja, každý okolo 190 centimetrov. A tak nás odchytili miestni novinári. Boli sme tu jediní belosi a k tomu ešte aj vysokí. „Vy ste určite basketbalisti“, vrhli sa na nás s diktafónmi... A tak sme im urobili radosť a dali zopár interview, pričom naše fotky sa na druhý deň objavili v miestnych novinách...

Free seeds – tlač sa kam môžeš

west_papua_3Do vnútrozemia Irian Jaya sme vyrazili z letiska v Sentani, ktore je od Jayapury vzdialené zhruba hodinku cesty. Keďže v lietadle sú tzv. Free seed, čiže sedíš tam kam sa ti podarí napchať bola to skutočná bitka o sedadlá. Navyše, lietadla sa tu plnia štýlom akým u nás autobusy. Hoci aj máš letenku, ak sa lietadlo naplní – smola, ďalší let o pár hodín, či druhý deň. Na letisku sa na nás vrhli drobní a tmaví domorodci a za každú cenu sa snažili pomôcť s batožinou. Hoci ich tváre mali drsné, hrubé črty bojovníkov boli milí, vôbec nie dotieraví a tak sme sa s nimi pustili do reči. Po chvíli sa zdôverili z nespravodlivosti. Všetok obchod s tovarom a potravinami vraj majú v rukách obchodníci z ostrova Jáva a neskutočne ho predražujú.

Túto informáciu sme sa dozvedeli už skôr ešte v hlavnom meste Indonézie Jakarta a tak sme si urobili zásoby potravín. Nič nám to však nepomohlo lebo do lietadla je možné zobrať na osobu iba 15 kg batožiny, za zvyšok sa platí poplatok za nadváhu. Po prílete do Wameny, osady vo vnútrozemí obklopenej strmými horami a džungľou, odkiaľ začínajú prakticky všetky výpravy do Baliemského údolia a vôbec, prakticky do celého vnútrozemia som zkamenel pri pohľade na minimálne dvojnásobné ceny. Neprináleží nám však súdiť vzťahy medzi oboma etnikami. Stretli sme dobrých ľudí na oboch stranách pomyselnej barikády. Isté ale je, že celkovo v Západnej Papuy nie je žiaden priemysel a prakticky všetok tovar treba do vnútrozemia dovážať lietadlom, čo sa odzrkadľuje na riadnej prirážke. Tomu však nie sú navine ľudia, len príroda ukazuje svoju silu.

Bob Marley, dredy a misionári

Konečne sme vyrazil na územie kmeňa Yaliov, národa malých ľudí, ktorí dodnes dbajú na tradičnom spôsobe živote. Pred nami bol dlhý čas uprostred drsnej prírody, v spoločnosti domorodých sprievodcov. Hneď prvý deň sme zistili, v akých neuveriteľne tvrdých životných podmienkach tu žijú ľudia. V noci sme sa šli umyť do potoka. Na chvíľu som zhasol čelovku a ponoril sa do neuveriteľnej tmy a ticha. Vôkol bolo sychravé vlhko, ticho len občas prerušil zvuk vysokohorskej džungle. Nič nenasvedčovalo, že v mojej blízkosti, všade na okolitých kopcoch žijú ľudia. Bolo sedem hodín večer...

Pršalo. Postupne sme sa blížil do úrovne, keď sme behom niekoľkých hodín vystúpili tisíc výškových metrov. Padal hustý lejak, vôkol vysokohorská džungľa. Prudký chodník sa zmenil na koryto rýchlo tečúceho potoka, chôdza bola namáhavá, pri každom kroku hrozilo pošmyknutie. Zrazu som začul zvuk, akoby na seba pokrikovali opice. Sprievodcovia nás ale upozornili, že sú to Yaliovia. V duchu som si povedal: „Konečne uvidím tradičných prírodných ľudí...“. Po pár metroch som zbadal muža a dvoch chlapcov. Čakali pod stromom kým ustane dážď. Vydávali zvuky akoby s niekým komunikovali. Chlap mal na sebe tričko s Bobom Marlym a v rukách pušku. Celkovo, veľmi veľa mužov mi tu pripomínalo rastafariánov. Dredy, tričká s logom marihuany, farebné čiapky, červené oči. Aj takto sa prejavuje práca kresťanských misionárov. Pritom na otázku, či fajčia marihuanu odpovedali všetci svorne: Nie. Aj tak neverím. Samozrejme, ďalej od civilizácie sme natrafili ja na tradične „nahých“ domorodcov s lukmi, šípmi a chráničom penisu – kotekou. Je ale naivné si myslieť, že vplyv svetovej globalizácie neprenikol aj sem. Hoci zatiaľ iba v podobe farebných tričiek a krátkych nohavíc, ktoré zakrývajú pôvodne prirodzenú nahotu domorodcov.

Aj takto sa prejavuje neblahý vplyv kresťanských misionárov z rôznych štedro dotovaných amerických náboženských komunít. Nikto iní si sem netrúfol a pravdepodobne ani nemal také finančné možnosti. Kresťanskú misijnú stanicu je tak vidno v každej dedine. Odvážni misionári síce v tejto časti sveta vykorenili surový kanibalizmus a pomáhajú liečiť rôzne choroby, no na druhej strane nabúrali tradične kmeňové hodnoty, náboženstvo, spôsob života a obliekania. A tak dnes vidno v dedinách, kde ľudia žijú v pôvodných kruhových chatrčiach z listov a kôry bez elektriky a prakticky bez akýchkoľvek výdobytkov civilizácie, celú komunitu oblečenú v pestrofarebných tričkách. Obliekajú ich niekoľko rokov, pokým sa na nich nerozpadnú. Vznikol tak paradox. V inak moslimskej Indonézii, sa pôvodní obyvatelia Západnej Papuy, obávaní bojovníci dnes hlásia ku kresťanskému vierovyznaniu.

Ľudský život tu mal cenu potravy

west_papua_2Na dlhý čas sme tak dali zbohom civilizácii, pripravení zažívať nepoznané a vidieť kultúru, ktoré už o niekoľko rokov nenávratne pominie v čiernej diere dejín. Ako sme sa postupne zbližovali s okolitým prostredím bolo treba dať zbohom ospravedlňujúcim argumentom o rituálnom kanibalizme, kde každé sústo malo svoj duchovný zmysel. Nie. Ako príklad spomeniem rozprávanie jedného z našich sprievodcov. Mal deda, ktorý vraj za život zabil a zjedol niekoľko desiatok ľudí. Jeho otec, prežil celý život v horskej dedine a za mladi tiež okúsil ľudské mäso. Keď starý muž pred rokmi po prvý raz navštívil osadu Wamena, kam lietajú lietadlá od pobrežia a uvidel statných belochov, vraj sa ho zmocnila neodolateľná chuť si dákeho „uloviť“.

Tak ho musel sprievodca Martinus čím skôr dostať z ich dohľadu. Nech znie táto príhoda niekomu úsmevne, či nepravdepodobne, ešte v sedemdesiatich rokoch sa v tejto časti sveta kanibalizmu bežne vyskytoval. Ako nám domorodci vysvetlili, niekedy ich predkovia konzumovali všetko – prasatá, hadov, hlodavce. Keďže sa však na ostrove Nová Guinea nevyskytovala klasická lovná zver ako jelene, srny a podobne, časom domorodci zistili, že ľudské mäso je chutné a možno ho získať oveľa jednoduchším spôsobom... V Západnej Papuy ako aj na ďalších okolitých ostrovoch sa potom kanibalizmus rozšírili do takej miery, že sa tu usporadúvali vyslovené poľovačky na ľudské obete. Aj sprievodcovia nám tieto zimomriavky vyvolávajúce príhody rozprávali so smiechom. Vraj rovnako veselo im takéto príhody rozprávali ich otcovia a starí otcovia. Ako keď u nás počujete chlapov spomínať na zážitky z vojenčiny... 

Bosí po celý život

west_papua_4Sprievodcovia šli celý čas bosí, pričom majú neuveriteľne veľké chodidlá. Už na prvý pohľad neúmerné ich nízkym postavám.  Ani sa nečudujem, keď po celý život neobuli topánky. Jeden z dôvodov prečo je tomu tak som pochopil až neskôr. V tom blate, bahne, na klzkých kameňoch a konároch boli topánky iba príťažou. Utrmácaní z celodenného pochodu sme sa rútili džungľou úzkym chodníkom. Domorodci šliapali ako stroje. Po kameňoch, klzkých konároch, v teple aj zime. Napriek tomu fajčili jednu od druhej. Keď bola najväčšia zaberačka do bezmála kolmých kopcov, domorodci si vyhodili batožinu na plecia ako sa u nás nosili vrecia s múkou. Pri ich malých postavách priam nadľudské výkony.

Cestou sme stretávali celé rodiny, ktoré sa dlhé dni presúvajú z miesta na miesto. Aj s tými najmenšími deťmi. Snáď takto podobne to vyzeralo na Slovensku pred dvesto rokmi, keď chodili dedinčania do mesta na trhy. No pozor! Celkom určite to ale nebolo v tak strmom a neprístupnom teréne. Bosí, v jednom jedinom oblečení, pričom za celú cestu jedia iba na ohni opekané sladké zemiaky. V jeden deň sme stúpali strmou roklinou, ktorú tvorilo na pol vyschnuté koryto rieky. Ženy s malými deťmi na pleciach stúpali v prudkom svahu, pričom stačil jeden chybný krok a spadli by do dravého prúdu horského toku. Neskôr sme stúpali horským priesmykom po klzkých kameňoch, čo sa postupne zmenilo do takmer kolmého výstupu džungľou. Opäť som cestou stretával domorodé rodiny a bolo úplne zjavné, že podobné chodníky používajú podobne ako u nás asfaltku.

Chlapi mali obrovské balíky, ktoré boli výsledkom výmenného obchodu. A tak som postupne pochopil, že títo ľudia majú obrovskú telesnú silu a vytrvalosť.
Uvedomil som si, že do Západnej Papuy sa ešte vrátim. Hoci som si vedomí toho, že tradičný život tu mizne každým rokom. Doslova. Čo som videl vo filmoch spred niekoľkých rokov, ta sa nám podarilo vidieť až po vynaložení veľkej fyzickej námahy, niekoľko dní cesty po horských priesmykoch a ťažko preniknuteľnej džungli. Uvedomil som si, že život prírodných ľudí bude aj v tejto časti sveta už o niekoľko rokov iba spomienkou...