Fabula z Katalánska...

Fero Wolf - 1.5.2015

Rozpoviem vám príbeh siedmych trampov na ceste za hľadaním pokojného , neuponáhľaného kúska zeme, kde každodenné starosti dnešného pretechnizovaného sveta sa menia v starosti o základné životné potreby – mať kde prespať , mať pitnú vodu , mať čo jesť  a mať čo PIŤ (Island vodka , J&B Whisky , White Rum , Moritz , Cervéza Condis, Pilsner , Budwar, ...). 

UPOZORNENIE : Tento článok bude obsahovať značné množstvo fabuly*

*fabula – označenie pre vymyslený príbeh - skrášľovanie a prifarbovanie skutočných príhod   

*fabulátor – tvorca fabuly
*p.n. – po našom
 
Na začiatku novembra roku Pána 2014 mi prišla správa od Awa: „ Dobre Fero , vybalím to na teba. Dohodli sme sa s kamarátmi , že ideme 2.-13. Februára do Pyrenejí  do hôr ,... stanovať a turistika , my sme si už kúpili letenky , napadlo ma , že zavolám teba , ak máš záujem .. letenky výnimočne lacno !“
 
Samozrejme ma to zaujalo , v rýchlosti som porozmýšľal ako je to s koncom semestra , skúškami  a začiatkom semestra , no a aj keď mi to vôbec nevychádzalo súhlasil som .  Chcel som vedieť zostavu výpravy , keďže samotného Awa som sotva poznal .  Povedal mi 5 mien, nikoho som osobne nepoznal. A tak vám ich teraz v skratke predstavím , partiu fabulátorov , ktorá ma toho veľa naučila ... 
 
Marcel – najstarší teda najrozumnejší  člen , muž zákona, cestovateľ , človek otvorený novým možnostiam , hlavný fotograf a navigátor našej výpravy , ako jediný mal batoh širší vzad ako vyšší , chápete nie ?!
 
Piso – budúci jadrový fyzik a pracovník CERN-u , ktorý sa po „malom posedení pri ohni“ menil na nežné zviera , veľký milovník poriadku a ružovo-čiernych legín , generálny manažér výpravy ! Aby som nezabudol – hlavne Kameraman.
 
Adam – budúci stavebný inžinier , veľký spevák na ľudovú nôtu , nosič pitnej vody a hlavný zdroj vitamínu C a horčíka pre naše organizmy , večný optimista , v Španielsku oslávil svoje 22. Narodeniny.
 
Timo –  jedného času Kráľ , veľký filozof, skúsil aj herectvo , momentálne to má našľapnuté k fyzioterapii,  v našej zostave – hrdlorez a veľký fabulátor , ktorý nestrácal dobrú náladu ani v 70° svahoch Siedmych Kavalierov , hlavný guľašmajster s jeho trangiou.
 
Awo – tanečník telom aj dušou, známy tancom slnka , najmladší člen výpravy –havino , mal dôležitú a nezastupiteľnú úlohu – nositeľ toaletného papiera , každý deň nás ponúkal zázvorom , až sa mu to stalo osudným ...
 
Joshua ( Jozef) – nie , nie je žid , budúci ekonóm , hudobník , dôležitý článok jednej nemenovanej banky a katalánskej výpravy, fotograf a nositeľ  plynového variča, ktorý pomohol v najťažších chvíľach , verný priateľ ,ktorý oslávil svoje 5. výročie vzťahu pri mori , zatiaľ čo jeho priateľka žehlila prádlo na zasneženej Orave .
 
Ja , Wolf - vlastným menom Fero , prvý krát som letel , pri mori , jedol kebab,  aaa bolo toho veľa  , hádam budúci záchranár , nováčik tramp , fotograf a nositeľ sekery , kresadla a primalony-indulony . „Ja som limit !“ 
 
Každý iný , a predsa nás spájali dve veci – túžba zažiť niečo nové , v nepoznanom prostredí , zobudiť sa ráno a ísť v ústrety novým zážitkom . A druhá vec -  všetci sme „pochádzali z dielne“ Gymnázia Antona Bernoláka v Námestove.  Spolu sme vytvorili Spoločenstvo trangie . Spolu sme boli takí silní ako náš najslabší člen . Spolu sme spali ,  spolu sme sa starali o jedlo , vodu , spolu sme sa smiali ale aj rozčuľovali. Spolu. 
 
Zoskúškovali sme , niekto skôr niekto neskôr , iný zas nevedel či ešte odletí . Pomaly ale isto sa blížil 2. február.  Posledný meeting pred odletom, posledné pokyny , kontrola leteniek , každý dostal špecifické úlohy ( nositeľ ...) . Deň pred odletom stretávka v Bratislave ako inak v krčme.  Po vážnych debatách a úvahách sme sa roztratili po intrákoch s jasným cieľom – byť včas na letisku a odletieť bez stresov . Odlet bol o 14:40 z Bratislavy do Girony.  
 

Prvý deň 2.2. -  „Atención - Muerte!“

 
A tak sa to všetko začalo. Let bol perfektný.  Počasie nám prialo a tak sme si užili krásne výhľady na Alpy. Po dvoch hodinách sme pristáli. Španielsko nás privítalo príjemným teplým počasím.  Cieľ bol prespať niekde v blízkosti dedinky Aiguaviva, vzdialenej približne 5 km od letiska. Išlo sa výborne , bolo teplo a mesiac nám svietil na cestu. Keď sme dorazili do dedinky bolo tam ticho, v uliciach sa zvíril prach a zatiahli sa okenice . Hneď na to sa rozozvučali kostolné zvony. Nikde ani noha. A tak sme sa pobrali preč ... až sme narazili na nejaký bar . Aby ste si nemysleli , že sme hneď chceli piť , my sme chceli len pitnú vodu ! Bar bol zatvorený a blízko sme počuli hudbu a tak sme sa tam pristavili . Deti tam mali tanečný krúžok , tančili tam o dušu . Keď si ich učiteľka precvičila angličtinu a dostali sme sa k veci , pýtali sa ,kde vlastne ideme . Odpoveď „Pyreneje“ . Dievčatko vyvalilo oči : „Qué?“ . Je to ako keby partii slovenských detí niekto povedal v Košiciach, že ide pešo do Tatier. V zime.  Po zistení, že sme zo Slovenska sa naša debata blížila rýchlo ku koncu až nám pred nosom zabuchli dvere.  Asi nemajú o nás dobrú mienku.  Po niekoľkých kilometroch chôdze , kedy nás rušili len psy strážiace veľké farmárske komplexy, sme našli miesto pod elektrickým vedením s pekným výhľadom na mesto Girona.  So symbolickou tabuľkou na stĺpe „Atención - Muerte!“  .  Rozdelili sme sa do stanov , Jožo zostal sám , neskôr sa ukázalo , prečo mu to vyhovovalo.  Ja s Awom , bratia Vrábovci spolu a k Pisovi sa pridal Adam. Kto spí s Pisom ? Nechcel by som! Doteraz sme nepotvrdili ani nevyvrátili to ,že sa Piso vyhrážal Adamovi použitím jadrových zbraní.  Dobrú noc...

Druhý deň 3.2. - Jazyková bariéra

 
Keď niekto niekomu praje „Dobré ráno“ , je to poväčšine fabula. Počasie moc príjemné nebolo , o to ťažšie sa vyliezalo z teplého spacáku . Spoločná ranná hygiena (viď foto ) , rýchle zbalenie, smer Girona. Cieľ bol kúpiť technický benzín. Mimochodom ani jeden z nás nevedel po španielsky nič ! Mali sme len malý turistický slovník. Hoci Piso použil svoje tajné  jazykové schopnosti  „technical gasolina“ ,a skúšal to aj posunkovou rečou pri ktorej vydával zvláštne zvuky, nepodarilo sa nám to . Nikto nám nerozumel a ani hypercormarket nedokázal pokryť naše najnutnejšie potreby.  Timo tam pobehoval so svojou dýkou a  prebudil bezpečnostné senzory aj driemajúceho SBS-kára. Upršaný deň , veľa chodenia po meste , nie ideálny štart do budúcich 10 dní. Zistili sme autobusy do Olotu a o pár minút sme sa už viezli bližšie k horám. Hnusné mesto ten Olot. Aj ten obed na sopke bola poriadna fabula.  A tak sme sa vybrali do mestečka Castellfollit de la Roca, p.n. Pisohrad . Nakoniec sme skončili asi 15 km od Olotu pod nejakou farmou . Stany sme si rozložili pri ceste. Dobehol farmár s veľkou palicou a fakt veľkým psom a jediné čo sme rozumeli bolo „public road“ a ukazoval, že tu nemôžeme byť, ale na jednu noc sme ho nejako zlomili.  Fabula od Tima, ktorý miesto našiel  – je tam skvelé miesto na stany , rovný podklad,  altánok , farmár má sedem dcér a sedem komnát ... Založili sme oheň za pomoci Bailanda ( lieh) , a už sa varili cestoviny s fazuľou . A spať ! 

Tretí deň 4.2. – Aj ty si nežné zviera! (Piso)

 
Ranný kolobeh prešiel rýchlo a smerovali sme neznámymi cestami pomocou GPS smerom na Camprodon. Našou ďalšou zastávkou . Prešli sme veľký kus asfaltovej cesty s veľkými prevýšeniami .  Cestu lemovala krásna rieka. Prechádzali sme okolo veľkých farmárskych sídiel . „Mŕtve“ hotely , samozrejme sezóna ešte nie je . Na konci dňa sme našli nejaké sídlo, kde nás vítal starý vlčiak. Tam nám odporučili nocľah dolu v dedine 2 osoby – 50 eur . Asi o 2 km ďalej sme si našli skvelé ubytovanie – starý lom so zrúcanou stavbou , ktorá nám poslúžila ako skvelý „altánok“ .Bolo to nad dedinou Sant Pau de Segúries.  Najkrajší bivák za tie dni. 
Z audio denníka – Awo : „Boli sme nakúpiť všetko ,čo bolo treba. Bežali sme do dediny , do obchodíku malého ako svet. Taký ako je typický vo Veselom . A tam sme kúpili dve pálenky , jednu sedmičku rum tropico a sedmičku whisky  , zemiaky a kukuricu .“ Nezabudnuteľný večer , oslava všetkých našich narodenín, menín , skúšiek atď. Boli to hody – cestovina s fazuľou , a sáčkové polievky od výmyslu sveta.  Napísali sme a obvolali naše známe meninové Veroniky ... Zajtra nás čakal oddychový deň pred hrebeňovkou Serra Cavallery. „Je 23:15 a snažíme sa nejako zaspať ..Dobrú noc .“
 

Štvrtý deň 5.2. – Oddychovka pred hrebeňovkou

 
Vstávame okolo 10:00 , nemáme sa kde ponáhľať . Awo  pofotil tábor z vrchu lomu , a zistili sme, že Marcel s Timom požrali všetky krumple ! Okolo obeda sme sa vybrali do mesta Camprodon . Išli sme skratkou , ktorá citujem „ Je to síce dlhšia ale o to ťažšia cesta!“ Cestou sme natrafili na kostol El Remei , ktorý podľa Awa vyzeral ako z Disneylandu . Ďalej sme pokračovali lesným chodníkom , odkiaľ bol nádherný výhľad na hory a rozprúdili sa debaty , kde sa začína hrebeň  Serra Cavalerra . Celý deň bol neskutočný vietor.  V meste Camprodon , ktoré je mimochodom veľmi pekné , sme si to rovno namierili do útulnej krčmy . Tam sme pekne zrelaxovali – WC , umývadlo , takže hygiena prebehla tak ako mala. Dali sme si po dve pivá a pofotili fotky ako hipsteri . Potom sme hľadali nejaký supermarket , kúpili sme plynovú kartušu a tak mohol Joshua využiť svoj varič. Pred nejakou miestnou pamiatkou sme sa najedli ako najväčší vandráci, bola tam škôlka tak sme boli atrakcia pre miestne deti.  Chceli sme sa dostať čo najbližšie pod hrebeň. Cesta z Camprodonu do  Llanars viedla popri rieke Riu Ter , s obrovským množstvom snežienok . Prišiel veľký problém s bivákom , všetko ohradené elektrikou – ohrady pre dobytok , nikto nám nechcel poskytnúť nejaké bezveterné miesto medzi domami a tak sme to nakoniec za tmy , rozložili niekde nad dedinou , v ohrade s veľkým ťažným koňom, s minimálnym svietením aby sme na seba neupútali pozornosť ! Bez večere – dali sme si len nejaké Bebe dobré ráno ,ale to ráno nebude dobré, Jožo -sám v stane- si pochutnal na Twixe , všetci zalezení v stane, - 15° bez fabuly , budík na 6:00, skaly nám masírujú chrbát... ťažko povedať dobrú noc.
 

Piaty deň 6.2.  – Po kolená v snehu

 
Takmer sme nespali . Veľká zima , zamrzla nám voda. Silný vietor.  Rýchle zbalenie stanov na zahriatie a veľký deň sa mohol začať. Joshua uvaril zázvorový čaj a dostali sme po kúsku slaniny . Awo zatiaľ tancoval tanec slnka ! Počasie bolo perfektné , nefúkal žiadny vietor , nulová oblačnosť,  len nám trošku bola zima. Vybrali sme sa na hrebeň ,  hodnú chvíľu sme išli cestami popod hrebeň , dúfajúc v nejaký turistický chodník , až sme to dali kolmo na hrebeň voľným štýlom . Prudký svah preveril  dostatočne našu kondičku . Popred nos nám behali diviaky , zajace , nad nami lietali supy.  Zhora bol perfektný výhľad , uvarili sme vodu a vydali sa na cestu . Celým hrebeňom viedol plot s ostnatým drôtom . Najvyšší vrch El Taga 2038 m n.m. , prvýkrát sme stretli turistov - mladý pár,  odmietli sme trávu čo nám ponúkli . Nádherný výhľad , pod nami sa nachádzalo mesto Ribes de Fresser – p.n. Ríbezľový depreser . Strmý svah mi robil problémy pri zostupe , mal som dosť hnusné otlaky . Predstavte si to ,žujete slaninu na horskej lúke a pred sebou máte nádherné hory. Pred chvíľou ste zdolali hrebeň s približnou výškou 2000 m n.m. po tráve , malým množstvom snehu.  Pri pohľade na  Puigmal 2910 m n.m. ( p.n.Pigmalion)  , sme sa začali pohrávať s myšlienkou zdolať ho. Po dlhých úvahách ako sme na tom s časom , vybavením,  zdravotne,  nocovaním a ranným presunom pod kopec sme to nechali plávať. Ale raz sa vrátime. Neskôr sme našli podzemné bunkre z vojny , skvelé miesto na noc.  Ale najprv sme zbehli do dediny kúpiť niečo pod zub a samozrejme na pivo.  V krčme robila sympatická ukrajinka, ktorá aj napriek jazykovej bariére uhádla čo chceme  - pivo. Mierne nabudení  sme sa pobrali z dediny do lesov. Pohodový večer v kruhu okolo ohňa , plný sfabulovaných príhod  a plánovania na ďalšie hádam teplejšie dni .. Na pláž! 
 

Šiesty deň 7.2.  – Na pláž ! 

 
Výborné raňajky za kamenným stolom po ktorých sme sa vybrali na informácie , zistiť ako sa dostaneme z Ribess de Fresser do 110 kilometrov vzdialeného Roses. Dnešný deň bol teda taký cestovný . Pri kúpe lístkov som  využil svoju plynulú španielčinu a vybavil som zľavovú kartu . V Ripolle sme namiesto  navštívenia „drahej“ pamiatky, išli radšej na kebab. V Olote nás po ceste do Lidla vcuclo do krčmy. Bola tam strašná kosa , ale pivo a pár kôl BANG-u padlo vhod.  V Roses sme boli až za tmy , ale osvetlená pláž, palmy , a šum mora nám dvihli náladu.  Dôležitý bol teraz bivák . Zakotvili sme niekde v tme za mestom podľa navigátora Marcela. Po nevydarenom ohni, pár dúškoch  islandskej vodky a hre o fazuľky , sme sa s plnými žalúdkami pobrali spať... 
 

Siedmy deň 8.2. Prímorská turistika

 
Dnes je nedeľa a tak naše kroky po prebudení vedú do kostola . Padre zaspieval trampskú pesničku,  mal vlastný ovládač a púšťal si na jukeboxe čo chcel . Nerozumeli sme ani slovo ale mali sme z toho veľký duchovný zážitok.  Znížili sme v kostole vekový priemer asi na 65 rokov.  Piso vybehol z kostola a  zachraňoval nejakú pani . Nikto nevie doteraz , čo sa stalo. V supermarkete sme si nakúpili cumľanice na raňajky, ktoré sme si dali na pláži. Bolo poriadne teplo , slanina a pivo... idylka, videli sme ryby, ktoré som potom nikdy nechytil . Naše kroky viedli do kopcov , krásny terén , olivové sady, silný vietor  a nádherné výhľady.  Troška sme narušili vojenskú zónu , porobili pár záberov „Vďaka Ryanair !“.  Hore sme natrafili na dodávku s poznávacou značkou CZ . Dostali sme sa až na pláž Cala Jóncols . Marcel našiel perfektné miesto na spanie pod útesom , kde priam do očí bila výstražná tabuľa, že tam padajú skaly . Môj pokus o chytanie rýb mi nevyšiel a tak sme si s Awom zabehali  po skvelých pobrežných trailoch , bol pokus o hru BANG-a , a na záver bolo skvelé posedenie plné fabuly pri horiacom koreni vyplavenom z mora... 

Ôsmy deň 9.2. – Nudistická pláž 

 
Budíček bol cca o pol 8 , lebo sme spoločne sledovali nádherný východ slnka z tepla spacáku. Pokrmil som partiu muffínmi a spali ďalej . Ja som troška rozmýšľal na skalách nad svojím životom ... neuveriteľný pokoj. Okolo jedenástej prebehlo dlho očakávané kúpanie v mori , voda bola príjemne vlažná.  Náš cieľ bol dnes najvýchodnejší bod Španielska – Cap de Creus, ktorý bol ďalej ako sa zdalo.  Prešli sme mestom Cadaques , nádherné prímorské mesto , spravili sme nákup a užili si obed na pláži v spoločnosti čajok a holubov . Každý mal vlastnú klobásu , bagetu , pomaranč  a pivo – tomu sa hovorí luxus .  Na cíp viedol značkovaný chodník cez olivové sady , dorazili sme tam okolo šiestej , akurát sme si vychutnali západ slnka. Pozreli sme si údajnú jaskyňu ,ale to bola poriadna fabula. Bivák sme si našli cestou na cíp , La plaja nudista , pekná tichá pláž  , ktorá je v lete iste plná nemeckých starých naháčov.  Večerné posedenie pri veľkom ohni , hody v podobe sáčkových polievok , a potom spanie pod hviezdami a majákom urobili z tejto noci jednu z najkrajších, aké sme zažili.

Deviaty deň 10.2. – Nekonečná cesta 

 
Ráno sme vybehli s Awom na najbližšiu vysokú skalu aby sme si pozreli východ slnka , po návrate na pláž začal krájať zázvor a prišlo k menšiemu zraneniu Timovou dýkou. Našťastie nič hrozné , prst sme prišili , obviazali a fungoval ďalej.  Dnes bol ten deň ,kedy sme mali opustiť tento raj a vydať sa na ďalšie dni do metropoly Katalánska.  Cieľ bol pešo prejsť do mesta Llançà , p.n. Lanza a stihnúť vlak do Barcelony. Troška sme neodhadli pomer predpokladaný čas - dĺžka trasy a tak to bola poriadna makačka , k tomu denné teploty pocitovo cez 25°. Pri hre „milujem Slovensko“ ubiehal  čas o čosi rýchlejšie a aj súťaživosť niektorých členov udržovala dobrú náladu a svižný krok.  Víťazom sa stal Joshua , najväčší národovec.  Pri meste El Port de la Selva sme už mleli z posledných síl , bolo to ešte 5 kilometrov na stanicu. Bol aj pokus o stopnutie autobusu . Cesta viedla popri mori krásnym chodníkom a to nám trošku dvihlo náladu. Vlaková stanica ako v Kraľovanoch , zajedli sme nejaké pečivo z miestneho baru , žiadna výhra ale pomohlo .  Po necelej pol hodinke sme sa už viezli, plní očakávaní . Ráno sa prebudíte na  osamelej pláži a večer zaspávate vo veľkomeste, ktoré má s aglomeráciami okolo 4 miliónov obyvateľov. Neuveriteľný kontrast.  Mali sme mierny problém s nájdením hostelu . GPS-navigátor Marcel nesklamal. „Útulný“ pakistanský hostel v centre . Posteľ , sprcha ,teplá voda , neprší , nefúka ,nemrzne , nesneží.  Čo viac si môže človek priať. Dobrú noc...
 

Desiaty deň 11.2. – Bez batohov ulicami Barcelony 

 
Všetci sme sa zobudili plní energie s cieľom obísť čo najviac zaujímavých miest a pamiatok ospevovaného veľkomesta. Prvýkrát naľahko. A tak si berieme tie najdôležitejšie veci , a zbytok nechávame na pospas milým pakistáncom. Takže naše prvé kroky viedli do blízkej kaviarne , kde sme sa naraňajkovali ako páni . Hipsteri. Dva hlavné body programu – navštíviť rímskokatolícky chrám Sagrada de Familia a Česko-slovenský pivobar . Nemali sme medzi sebou žiadneho ortodoxného fanúšika futbalu a veľkoklubu akým je Barcelona a tak sme návštevu Nou Campu nemuseli riešiť.  Mesto sme si prešli s pomocou  free walking tour , nie som síce zrovna angličtinár, čo to mi chalani preložili a tak sme si vypočuli veľa sfabulovaných príbehov. Na konci pár rád od sprievodcu , kde sa najesť lacno , ktorým miestam sa vyhnúť .. vtedy sme trošku spozorneli, lebo povedal ulicu na ktorej sme bývali. Povedal len toľko, že je to tam dosť rušné – drogy , prostitúcia , znásilnenia ,vraždy a iné činy hodné  titulnej stránky v novinách.  Spomeniem aj Kolumbusa  a jeho gesto zvečnené v soche v strede kruhového objazdu , ktoré jasne ukazovalo – že aj Piso je nežné zviera ! Videli sme rôzne podivné výtvory modernej architektúry – ktoré Adam okomentoval slovami „ kurva-drát“. Potom sme si dali obedové menu , ako inak u chlapíka z Blízkeho východu , alebo ďalekého?! Na uliciach kontrast chudoby a bohatstva , a pomerne silný multikulturalizmus . Pro mě je cigán jak černoch, lidi sú lidi, to je jasné. Topka dňa nás len čakala - masívna rímskokatolícka bazilika, ktorá je vo výstavbe už od roku 1882. Jej predpokladané dokončenie je stanovené na rok 2026 pri príležitosti osláv 100. výročia smrti architekta tohto chrámu Antonia Gaudího. Ak sa niekto vyberie v Španielsku do kostola musí zaplatiť 15 eur vstupné „milodary“ ( študentská cena)   a ešte ho aj ohmatávajú.  Ochrankár odzbrojil nášho člena klanu Tima , bola mu odňatá jeho dýka , ktorá presahovala povolenú dĺžku čepele v celom Španielsku – bol hrozbou pre ľudí a štát a tak vchádzal do chrámu s nálepkou „ nebezpečný pre spoločnosť!“ . Fascinujúca gigantická stavba . Bol to obrovský duchovný aj kultúrny zážitok.  Po dvojhodinovom rozjímaní sme sa vybrali hľadať pivobar aby sme si dali „jedno“ pivo . Nakúpili sme ešte nejaké tie suveníry, frajerkám, mamám, babkám ,  ako správni turisti. Zistenie , že je to na rovnakej ulici ako Sagrada nás potešilo . Avšak ulica mala cez 5 km.  Ale netrvalo dlho a už nám Maruška , sympatická česká čašníčka, čapovala pilsner a budwar v útulnom bare, rozlohou  akurát pre siedmich ľudí . Atmosféra postupne začala naberať grády. A tak išlo pivo za pivom a pesnička za pesničkou. Cena piva nás nejako nezaujímala , veď v Barcelone nepijete každý deň. Namiesto predpokladanej 20. hodiny sme odtiaľ odchádzali asi okolo 2. ráno.  Trojkilometrová púť nočnou Barcelonou na hostel  bola veľmi zaujímavá a ťažko ju opísať.  Snáď len , že stojí za zmienku Pisova odpoveď na ponuku piva od bezdomovca „ Go home!“ a mladej dievčine , ktorú si pomýlil s prostitútkou, povedal  „ You are too much!“,  , alebo Jožove výkriky „ Pusti mňa , nechaj ma !“  .. a tak tento deň ukončím známym „Cogito ergo sum“- p.n. „Myslím ,že máš toho dosť!“
 

Jedenásty deň 12.2. – Zbohom Pakistánci 

 
Chceli sme si ísť zabehať na pláž , plánovaný budík o 6 aby sme stihli východ slnka ,ALE viete ako dopadol večer a tak sa budíme o 9 hodine . Za dve hodiny sme mali opustiť hostel.  Ešte vytlačiť letenky v pakistánskom indickom alebo neviem akom FaxCopy , rozlúčiť sa s pakistáncami  „as-salám alejkum“ a hor sa do ulíc s batohmi , ktoré nám tak veľmi chýbali . Naše kroky viedli na pláž , tam sme sa vykydli na pár hodín . Jedli sme , behali , močili nohy , zbierali mušle , pozorovali podivných ľudí- pravda my sme boli úplne normálni , odmietali ponuky ako thajské masáže , mojito , koberce , kokosy a iné služby ponúkané zas raz blízkym či ďalekým východom ! Ale hlavne sme hrali fľašu.  Točíte sa okolo fľaše držíte ju rukou a sledujete vrchnák . Kto má viac kôl vyhráva . Niektorí fabulátori to nehrali poctivo a tak urobili o nejaké tie kolá viac. Ale o čo tam hlavne ide ? O tie pády dokrútených hláv  pri narušenej stabilite.  Pomaly nám začalo dochádzať že je KONIEC , presunuli sme sa na vlakovú stanicu zistiť spoje . Bola to troška fabula s tými stanicami . Nakoniec sme to stihli len o chlp, bežíte rušnými ulicami Barcelony, obrovské množstvo ľudí , samé svetlá , hluk, a zrazu sa stratíte v podchode – chvalabohu sme trafili ten správny! Lístky sme kupovali minútu pred odchodom . Bolo to ako vo filme, predstavte si partiu siedmich trampov bežiacich na odchádzajúci vlak . Jožo už nemal jednu nohu funkčnú , ale jeho odhodlanie stihnúť to bolo silnejšie, aj za cenu amputovanej nohy.  Vo vlaku sme si pozreli fotky , a spomínali ... 
Poslednú noc sme spali na letisku , s pravidelnou kontrolou miestnej bezpečnostnej služby sa spalo v celku dobre.  Až na pár podivných ľudí , ktorí prečkávali noc na letisku.  Podivnejších ako my. 
 

Dvanásty deň 13.2. –  Návrat do reality 

 
Nad ránom bol nejaký let a tak nás troška pobudili. Spali sme ďalej do nejakej desiatej, trochu sme sa poľudštili na toalete , dali sme si čisté ponožky , trenky a na seba to najčistejšie čo sme mali , a minuli spoločný dezodorant . Piso vytiahol tromf , mal čistú košeľu. Vyzerala ako keby mu ju akurát dožehlila mama . Všetci mu mierne závideli . Znova „prebalenie“ batožiny , kontrola a už sme len čakali na odlet. Takmer bez slov , každý hľadel do prázdna . K slzám chýbalo málo. Trošku bola fabula , že pri mori zrelaxujeme a prídeme domov plní energie – dôkazom bol pohľad na Joshuu , vyzeral ako keby sa vracal z frontu na Ukrajine. Počasie nám opäť prialo a výhľady z lietadla stáli za to.  Pristáli sme , zatlieskali pilotovi , posledné pohľady na pozadia uniformovaných letušiek a skočili sme rovnými nohami do kolobehu povinností (práce, školy, internetu , správ , telefonátov) , z ktorého sme sa na týchto 11 dní vytrhli .  Konečné vyjadrenie tvárou tvár pre Pisoproduction  ,  rozlúčili sme sa a rozišli v mene Božom . Každý po svojom . Snáď takto o rok – Korzika ? Balkán? We are living on the edge , priatelia ! 
 
"Hoši, nechte toho. Buďte rádi, že to je za náma."

Ešte viac foto:

http://ferowolf.rajce.idnes.cz/Catalunya_2015_-_Spolocenstvo_trangie/

http://basar.rajce.idnes.cz/Katalansko_z_kazdeho_rozku_trosku_2.2_-_13.2._2015/

Komentáre Disqus