5
Do zahraničia "spoznávať" svet už vyrážam nejaký ten rôčik... a za posledného pol roka som zistil, že mi vyhovuje aj keď idem "sám". Teda ja konkrétne určite NENAPÍŠEM žiaľ so zájazdom, kde som vždy stretol milých ochotných ľudí... Ale v poslednej dobe sa vždy keď niekam idem zamyslím: Čo je na Slovensku iné? a prišiel som nato : My sa neusmievame.
Neusmievame sa na seba navzájom ani na SEBA V ZRKADLE sa už pomaly nedokážeme usmiať nedaj bože, aby sme sa ešte usmiali na cudzieho človeka a teda napríklad TURISTU... mnohí z nás sa prestali tešiť zo života a v mojom ponímaní stratili aj to najdôležitejšie - zmysel života. Ešte si poprípade povieme keď ideme po ulici : Prečo sa na mňa ten alebo onen usmial? Čo je na mne divné /smiešne?
Pre mňa osobne je zmyslom života keď viem ,že sa mám načo v živote ešte tešiť! Ja napríklad idem za mesiac na Island, kam sa neskutočne teším :-)
A teraz k mojim zážitkom a porovnaniam
NIKDY som na svojich "výletoch" nezažil negatívny zážitok zo strany človeka, ktorého krajinu som práve navštívil... Či už to boli Španieli, Turci, Egypťania, Taliani Francúzi, Angličania, obyvatelia Balkánskych, či Pobaltských republík alebo posledne Holanďania a predtým Švajčiari, keď som potreboval pomôcť pomohli...V Pobaltí bol s Angličtinou naozaj trochu problém ale dalo sa, aj teda z trošku odmeranými Estóncami....
Moje najmilšie zážitky a teda tie na ktoré nikdy nezabudnem sa paradoxne spájajú s momentmi kedy sa mi naozaj mohol stať úraz... V Anglicku som ako 15 ročný a výmennom pobyte zletel zo schodov... Kriesili ma iba chvíľu ale na rodinu nikdy nezabudnem boli veľmi milí a pohostinní a zo svojej krajiny mi ukázali veľmi veľa...
V okolí parku Alcazába v Malage som nešťastne padol na koleno, ale Španieli neváhali ani chvíľu a ponúkli mi invalidný vozík, aby som neprišiel o nič krásne z ich mesta.
Na Rodose mi majiteľ reštaurácie minulý rok prevrtával vŕtačkou barle, aby som vôbec ešte bol schopný ďalej chodiť, pretože gumy na barlách (čo sú na konci) som si pred dovolenkou zabudol vymeniť. Taktiež veľmi milé gesto pomoci a z Rodosu mám naozaj len tie najmilšie a najpriateľskejšie zážitky.
Mojou srdcovou záležitosťou je ale Turecko... Oni to s turistami proste vedia, to ich obchodovanie zjednávanie a priateľský prístup (áno dobre! často krát za vidinou zisku), ale kamarátka bola napríklad minulý rok so mnou a s ťažkou chrípkou a milý starší ujo nám ponúkol všetko na ochutnanie a aby sa jej polepšilo, dal jej aj sypaný mentol na inhaláciu úplná bomba!
Ale vrátim sa v k téme článku a tou je ÚSMEV :-)
Pre mňa v tomto ohľade vyhráva za 28 rokov môjho života Ženeva... Prvé, čo ma napadlo, závistlivý Slovák by povedal : "Z ich peniazmi by som sa tiež škeril od rána do večera, ale ja sa pýtam aj s ich nákladmi? :-)
Ja som pri prehliadke Ženevy naozaj nestretol človeka, ktorý by sa na mňa neusmial... A sami od seba! Nie vynútene, že človek sa na niekoho škerí a čaká úsmev späť...
A ako ja mám vo zvyku občas som myšlienkami inde ako sa nachádza moje telo tak som v Ženeve kúpil v potravinách kávu (balenie) zaplatil a kávu nechal tam... Slečna za mnou ma dobehla až von na ulicu, aby mi kávu mohla vrátiť... Potrebuje toto ďalší komentár? JA NETVRDÍM, že by sa to takto neodohralo aj u nás, len tvrdím, že máme čo zlepšovať a každý by mal začať sám od seba :-)
