2 dni v lone Muránskej planiny

Lenka Kantorisova - 20.8.2020
Muranska planina

1,5 kg chleba, kysnuté koláče, rezne, špekáčiky, slaninka, kopa zeleniny, sladké, slané... Vyzerá to minimálne na týždňovú expedíciu ďaleko od civilizácie a pritom sa balíme len na dva dni strávené kúsok od domu. Takto to dopadne, keď máte 50 litrový batoh a pocit, že kým sa nenaplní, nesmiete vyraziť.

Ešte toto aj tamto, veď čo ak nás v lese zastihnú nečakané okolnosti. Čo ak nám cestu zasype snehová metelica? A čo ak zemetrasenie vytvorí puklinu v zemi a zlovestná striekajúca láva nás odreže od sveta? A tak sa balíme a nič nenechávame na náhodu. Mimochodom je horúci august a predpoveď počasia hlási dokonalé bezoblačné dni. Nuž, ak ma raz nájdu v horách "vyfučanú" bez známok života, nebude to kvôli zanedbanej výbave, titulky novín budú skôr hlásať „Skonala pod ťarchou batoha“.

Muránska planina je nádherná

Aj keď možno sa Vám bude zdať na prvý pohľad obyčajná. Veď čo už len môže byť výnimočné na lesoch a lúkach? Možno Vás to prekvapí, ale sú to lesy a lúky! Zelené lesy a lúky pokryté majestátnymi ihličnatými a listnatými stromami dokonale kopírujúcimi pohyb vetra. Ten zeleno-farebný koberec utkaný z viac ako 1480 druhov rastlín, ktoré viac či menej slúžia na život pre takmer 3000 druhov rôznych bezstavovcov, vtákov, cicavcov a plazov. Dokonalosť tunajšej prírody dotvárajú i mnohé skalné dutiny, jaskyne či útvary potajomky vykúkajúce z tejto nekonečnej zelene. V porovnaní s národnými parkmi v jej okolí je Muránska planina pokojná, bez davov turistov. Neprávom prehliadaná, tíško učupená v tieni svojich tatranských bratov láka hlavne ľudí hľadajúcich pokoj, ticho a polodivokú prírodu.

Beda, kto v mori vidí iba vodu, kto nepočuje nemú prírodu, kto v skalách vidí iba skaly.” (A. Sládkovič)

Z Červenej Skaly po zelenej

Vyrážame vo štvrtok skoro ráno. So škodoradostným úsmevom chronicky unavenej matky odovzdávam ročnú dcérku (a jej prerezávajúce sa zuby) babke. Autobusom sa presúvame do dedinky Červená Skala. Cesta zvyčajne trvá pol hodinku, ale silná prietrž mračien nedávno strhla asfaltku medzi Muráňom a Prednou Horou a tak nás čaká obchádzka cez Brezno. Hodina a trištvrte na úzkych sedadlách autobusu.

  • V Červenej Skale začína zelená trasa, ktorú som si pre náš výlet vybrala. Neskôr sa napojíme na populárnejšiu červenú (Rudná magistrála).

Vystupujeme z autobusu a obliekame na seba čosi teplejšie. Po chvíli zisťujeme, že autobus vezie jednu našu fľašu vody ďalej do Popradu. Čo už, aspoň sme o kilo a pol ľahší. Chvíľku hľadáme prvú zelenú značku. Trasu som si detailnejšie nepozrela a tak ma prekvapil fakt, že začína v kameňolome. Pohľady vodičov veľkých nákladných vozidiel nás najprv zmiatli. Tvárili sa akoby sme vstupovali na súkromný pozemok. Aj sa tak cítime. Po chvíli však kameňolom prejdeme a zanechávame za sebou len hukot lámajúcej sa skaly. Ten nás mimochodom ešte nejaký ten čas sprevádza. Prvých 6 km kráčame po asfaltke. Trošku sklamanie, dúfam, že to takto nebude celý čas. Našťastie z asfaltky schádzame a už nám snáď nič nebráni začať si užívať prírodu. Teda takmer, zvuky z kameňolomu vystriedali motorové píly. Už nech sme hlbšie v lese.

Muranska planina
Začiatok zelenej trasy

 

Naša zelená trasa v podstate obchádza Veľkú lúku. Miesto známe chovom plemena polodivokého ťažného koňa Norika Muránskeho. Túto časť planiny už dobre poznám, vedie popod zrúcaninu Muránskeho hradu, z ktorého je krásny výhľad na okolie. Úzka asfaltka vedúca Veľkou lúkou však momentálne slúži ako obchádzka spomínanej strhnutej cesty medzi Prednou Horou a Muráňom, aj keď len pre autá s povolením. Žiaľ kontrola povolení je veľmi slabá a tak sa z tohto miesta stala menšia diaľnica. V týchto dňoch je celé čaro a pokoj lúky znetvorený radom áut. A tento stav ešte chvíľku potrvá.

Naše lesné chodníčky striedajú širšie lesné cesty. Prvé stúpania máme za sebou a užívame si samotu. Na celej zelenej trase sme stretli len jedného zatúlaného cyklistu a 3 Čechov. Mimochodom Česi poznajú tento kút Slovenska oveľa lepšie ako my Slováci. V našich končinách si ich pamätám aj 15 rokov dozadu, keď ste na planine mali problém niekoho vôbec stretnúť. Nuž my chodíme viac odpočívať k „slovenskému moru“ kým bratia Česi oceňujú krásy našej prírody.

Muranska planina
Snažíme sa navigovať strateného cyklistu, klasicky - papierovou mapou z 90tych rokov :)

 

Prvá rezňová prestávka prichádza pri značke Lopušná, kde sa nachádza lesnícka chata. Upravená studnička nám poskytuje príjemné osvieženie a batohy na chvíľku zložíme pri drevenom stole s lavičkami. Po chvíli pokračujeme ďalej. Najbližšia „križovatka“ sa nachádza na mieste zvanom Šindliarka.

My stále pokračujeme po zelenej. V tomto bode sa však na zelenú trasu napája aj žltá, ktorá smeruje zo spomínanej Veľkej lúky. Zo Šindliarky pomaly kráčame k Studni. Ide o miesto, v ktorom prechádzame zo zelenej trasy na červenú. Naša zelená sa ďalej točí naspäť smerom k dedine Nová Maša, my však smerujeme k salašu Zbojská.

Muranska planina
Rezňová prestávka na Lopušnej

Dupot polodivokých koní na Rudnej magistrále

Na Studni je už vcelku rušno. Osviežujeme sa v studničke a po takmer piatich hodinách uvoľňujeme topánky. Ja ešte odbieham na malú vyhliadku Ľadovej jamy. Ide o 24 metrov hlbokú a 64 metrov dlhú jaskyňu na dne ktorej sa udržiava ľad až do leta. Z vyhliadky však toho veľa nevidieť, len zarastenú jamu, aspoň si však o nej môžeme prečítať pár informácií z tabule.

Spoza kopca zrazu počuť krik a dupot. Pastiersky pes na povel svojho pána zaháňa stádo pasúcich sa koní. Dupot týchto nádherných stvorení počuť široko ďaleko. Chvíľami mám pocit, že sa trasie zem. Spolu so skupinkou mladých chalanov z Čiech s otvorenou „hubou“ hľadíme na dokonalé prírodné divadlo. Z mierneho tranzu nás dostáva až poznámka môjho ocina, ktorý si myslel, že sme už na mieste, kde máme prespať. Prekvapený nás nazve „motúzmi“ a radšej sa ide napiť k studničke. Vôbec ma to neprekvapuje. Pred pár dňami som s ním zdolávala Kráľovú hoľu. Už počas prvých 100 metrov mi dal pocítiť, že aj keď má 67 rokov, stále ma dokáže uštvať ako lovec divú zver. Podľa jeho slov nemôže ísť pomaly, lebo ho budú bolieť nohy. Zaujímavá teória. Každopádne aj počas tohto polobehu si dokáže vychutnávať prírodu a okolie. Kým ja som fučala ako polozdochnutý hroch za ním, on si stihol prehliadnuť každý kvet, každú zaujímavú skalu, každý výhľad. Netuším, ako to robí...

Muranska planina
Voľne sa pasúce kone plemena Norik Muránsky

 

Po napojení na červenú trasu (Rudnú magistrálu) už občas stretávame aj pár ľudí. Mimochodom Rudná magistrála je svojou dĺžkou 240 km po Ceste hrdinov SNP druhou najdlhšou turistickou magistrálou na Slovensku. Ak sa rozhodnete prelúskať planinou práve touto trasou, určite si urobte malú zachádzku na Poludnicu, odkiaľ je nádherný výhľad na okolie. Naše kroky však smerujú opačným smerom – k útulni Nižná Kľaková, kde sa chystáme prespať a odľahčiť batohy od špekačiek a slaniny.

Konečne vidíme aj prvé stopy divokých šeliem. Vyzerá to tak, že vlk si vykračoval s divou mačkou. Ich stopy vedú pekne jedna vedľa druhej. Spomenula som si na knihu o Psíčkovi a mačičke... Najväčší rešpekt však máme pred stretnutím s medveďom, avšak medvedicu s tromi mláďatami vraj skôr vídať v blízkosti okolitých dedín. Radšej si momentálne pochutnávajú na domácich jablkách ako na lesných čučoriedkach. Muránska planina patrí k najmenej zasiahnutým územiam civilizáciou na Slovensku, preto tu ešte stále vládne príroda a nie človek. Snáď to tak aj vydrží. Mimochodom okrem vlka, divej mačky či medveďa, si tu svoj domov našli aj rys, vydra, orol či hlucháň. Planina patrí aj k najvýznamnejším lokalitám s výskytom netopierov, z celkových 28 druhov, ktoré sa na Slovensku vyskytujú, ich tu prebýva až 23. Niet sa čo čudovať. Planina je krasovým územím popretkávaným viac ako 500 jaskyňami.

Nižná Kľaková – jediná útulňa v národnom parku

Ešte nejaké to posledné stúpanie a klesanie a po 22 km a 1200 m prevýšení prichádzame k cieľu nášho dnešného dňa – k útulni Nižná Kľaková. Ide o jedinú útulňu v národnom parku. Pod trošku deravou strechou môže prespať približne 12 ľudí. Pár sa ich zmestí aj na terasu, aj keď tam to vyzerá dosť nepohodlne. Uchýliť sa dá ešte aj vo vedľajšej menšej dreveničke, prípadne je fajn mať svoj vlastný stan. Vedľa útulne je aj „kadibudka“. Ja v prírode preferujem skôr „posedeníčko“ za pekným stromom, ale pre fajnšmekrov je tu práve spomínaná kadibudka. Teda, ak nie je plná, čo v našom prípade bola.

Muranska planina
Útulňa Nižná Kľaková

 

Útulňa sa nachádza na väčšej lúke, kde sa naša červená trasa stretáva so žltou smerujúcou od Muráňa cez krásnu Hrdzavú dolinu k vyhliadke Stožky, ktorá je vzdialená asi 20 minút od útulne. Túto žltú trasu si ešte plánujem v budúcnosti v rámci jednodňového výletu prešľapať. Vedie naozaj krásnou časťou planiny. Pri útulni sa nachádza ohnisko a dve studničky. My sme hľadali sme len jednu, ku ktorej smerovala šípka. Ide práve spomínanou žltou trasou smerom k vyhliadke Stožky. Treba sa pripraviť na asi 20 minútový výlet dole a hore strmším kopcom vrátane doby čakania kým ten malý cícerok osviežujúcej vody naplní Vašu fľašu.

V útulni napokon prespávame len my štyria, ostatní turisti (dokopy asi 7 plus 1 pes) zvolili vlastné stany a vedľajšiu dreveničku. Praskajúci oheň, vychádzajúce hviezdy, skvelá partia ľudí, ktorá nám navyše pomohla odľahčiť batohy od zbytočných zásob jedla. Dnešný večer je dokonalý. Práve pre toto som zvolila turistiku v tomto kúte Slovenska. Ak tu stretnete turistov, sú to určite ľudia Vašej krvnej skupiny. Nie sú tu lanovky, nie sú tu „bufáče“, žiadne atrakcie. Predpoklady vďaka ktorým tu zaručene nestretnete teniskových frajerov, kabelkové paničky a ukričané deti motajúce sa Vám pod nohami.

Milujem takéto noci. Pokojné a tmavé. Uprostred ničoho a niečoho. Útek od civilizácie do lona tej najupokojujúcejšej matky – Matky prírody. Jej uspávanka je ako silná droga. Uvedie Vás do tranzu, vyčarí nekončiaci úsmev na perách a pomaly pomaličky prenesie do ríše snov. Čerstvý vzduch a vôňa dreva už len umocňujú jej účinok... Sakra, niekto chrápe. A ide to z našej útulne. No nič, dokonalú pieseň prírody opúšťam so štupľami v ušiach. Niet nad kvalitný spánok predsa.

Muranska planina
Západ slnka nad útulňou

Výhľady a úzke chodníčky v sprievode sladkých lesných jahôd

Ráno odchádzame zavčasu. Jeden člen našej skupiny si to s otlakmi na nohách namieril skratkou po žltej do Muráňa a my ostatní už prešľapujeme vysokú trávu pokropenú rannou rosou. Rudná magistrála je v tejto časti úžasná! Prekračujeme korene stromov, boríme sa úsekmi, ktoré ani nepripomínajú cestu. Takto som si to predstavovala. Žiadna lesná „diaľnica“. Mäkký mach, papraď striedajúca sa s listami lopúchov. Výhľad na skalné útvary Stožky. A tie sladučké lesné jahody! Toto je asi najkrajšia časť celého nášho výletu.

Muranska planina
Nekonečná zeleň kam len oko dovidí

 

Kdesi vo veľkej tráve križujeme aj cyklotrasu. Na bicykel to teda z môjho pohľadu nevyzerá, ale príroda nám predsa nemusí ustupovať. Postupne sa dostávame až k sedlu Burda a veľmi peknej chatke s rovnakým názvom. Teda hneď potom ako sme si posadali na lavičky niekomu pred súkromnú chatu v domnienke, že to je Burda. Majitelia nás ale vyviedli z omylu... Burda je zrekonštruovaný zrub fungujúci celoročne, v ktorom sa dá po predchádzajúcej dohode aj prespať. Inak slúži aj ako informačné centrum a môžete sa tu aj najesť či osviežiť jedným oroseným (http://www.huculskamagistrala.sk/externe/klaster/home.nsf/page/f2034f3a17b38c16c1257a6e00415f6e?OpenDocument).

Z Burdy si to trošku skracujeme po Huculskej magistrále (zaujímavý projekt konských trás - http://www.huculskamagistrala.sk/). Vyhli sme sa tak 2 hodinovej obchádzke popod Fabovu hoľu – najvyššiu horu Muránskej planiny. Áno sme lenivci, ale neúprosné slnko začalo riadne pripekať. Fabova hoľa bola pôvodne aj na pláne, ale podľa informácií od dvoch Čechov, s ktorými sme sa stretli pri útulni, je cesta nahor kvôli popadaným stromov vcelku náročná. Ak by nám však tak nepieklo na hlavy, určite by sme tam išli. Práve zhoršená prístupnosť robí z výstupu skutočný zážitok.

Burda
Zrub Burda

Späť do civilizácie

Na mieste zvanom Kučelach opäť prechádzame na červenú trasu a odtiaľ je to už viac menej len dole kopcom až na Salaš Zbojská. Blízkosť civilizácie už neúprosne pociťujeme. Zvyšuje sa množstvo turistov, hukot všelijakých nákladných vozidiel. Cesta sa rozširuje. V diaľke už vidieť dlhý rad áut parkujúcich pod salašom. Pamätám si ako tu pár rokov dozadu bola jedna drevenička. Dnes ide o veľký objekt viacerých budov ponúkajúcich ubytovanie, typické jedlá zo salaša ale i Legendárne buchty.

Trošku osmutnievam. Polodivokú prírodu už nahrádzajú polodivoké deti behajúce okolo salaša. Takýto náhly prechod z nádherného lona Muránskej planiny je pre mňa až príliš rýchly a tak musím na vstrebávanie zážitkov počkať až kým nás náš osobný šofér s otlakmi na nohách nepríde vyzdvihnúť a odviezť domov. Inak zo salaša Zbojská je možné sa zviesť parným vláčikom po zubačke do Tisovca. Táto letná atrakcia má však svoje vyhradené dni a my sme prišli mimo nich.

Pomaličky autom opúšťame salaš. Bez batohu na chrbte sa zrazu akoby vznášam. Ešte sme ani neprešli za prvú zákrutu a už na mape hľadám ďalšie turistické trasy pretínajúce tento krásny kút prírody. Nabudúce to vyzerá na modrú vedúcu centrálnou časťou národného parku. Túžim po ešte menej navštevovaných chodníčkoch. Už sa neviem dočkať...

Komentáre Disqus