Fotograf National Geographic, aktivista, milovník prírody, umelec a vášnivý lezec Aaron Huey na festivale Hory a mesto prednášal na tému rodiny v jeho príbehoch. Američan, ktorý Slovensko dôverne pozná, sa pre dobrodruh.sk rozhovoril aj o mnohých iných témach.
Žijeme v dobe, kedy vznikne každú minútu milión fotografií. Čo to pre teba, ako profesionálneho fotografa, znamená?
Definitívne žijeme v dobe, kedy je fotograf každý a každý môže fotografovať telefónom. Je jasné, že fotografov, aj tých dobrých, je až priveľa. Toto odvetvie je v štádiu, kedy už nejde o to byť dobrý fotograf, ale vynikajúci rozprávač príbehov.
Musíš vedieť, ako zobrať perfektné zábery a poskladať z nich dôležitý a pútavý príbeh. Sú tu desiatky tisíc perfektných fotografov, no to dnes už definitívne nestačí.
Počítaš medzi dobrých fotografov aj tých Instagramových? Práve táto skupina má podľa mňa dnes veľkú silu, no často chýba fotografiám hĺbka a dokonca základná technická kvalita.
To je pravda. Je to vec, ktorá by sa mala nejakým spôsobom podchytiť. Ľudom to kazí vkus a chápanie dobrej fotografie. Ale! Pre mňa je Instagram veľmi dôležitý nástroj. Práve cez túto sociálnu sieť spravím polovicu ročnej práce, už niekoľký rok po sebe. Iba cez Instagram!
Si fotografom National Geographic, ktoré má túto sociálnu sieť naozaj silnú.
Je to neuveriteľné. Mám prístup a môžem sám pridávať obsah, ktorý osloví viac ako 87 miliónov ľudí po celom svete. Mám obrovskú moc ovplyvniť veľa vecí, čo samozrejme prináša aj šialenú zodpovednosť. NG zároveň pomáha svojim fotografom získavať ľudí na súkromné účty, čím sa vytvárajú ďalšie silné magazíny. Pomohlo to aj mojej značke. Momentálne mám na svojom Instagrame okolo 843-tisíc sledovateľov, ktorých zaujíma len moja práca. Instagram je taký mix všetkého. Pre NG a mňa otvára nové možnosti, no zároveň dáva priestor aj zlým fotografom. Ale to tu bolo aj predtým, v ére časopisov.
Musím tiež ale povedať, že Instagram je perfektný spôsob, ako ľudom povedať čo práve robíme a na čo sa môžu tešiť. Predtým videli až výsledok po roku, roku a pol práce. Teraz keď na niečom pracujem, dokážem to zdieľať priamo z miesta činu. Obzvlášť silné sú instastories a živé vysielania. V priebehu práce na niečom dokážeš ponúknuť ďalší silný príbeh zložený z fotiek, videí a živého vysielania. To je úchvatné!
Takže komunikácia s publikom je jednoduchšia.
Dá sa ísť viac do hĺbky, než v klasických magazínoch. V príbehu môžeš mať dve, tri perspektívy, alebo postavy. Keď ich máš viac, môžeš sa v tom stratiť. Do magazínu môžeš dať len tú najdôležitejšiu dejovú líniu. Na Instagrame mám absolútnu slobodu ponúknuť príbeh, tak ako ho vnímam ja, bez akýkoľvek požiadaviek alebo niečoho limitujúceho. Nie je tu editor, ktorý vyberá čo zverejníme. Môžem tak ponúknuť väčšiu hĺbku, viac pohľadov, vďaka čomu sa lepšie vykreslí pravda.
Pre mňa je dnes Instagram asi silnejšie médium, z hľadiska príbehov, ako klasický magazín.
Dala ti fotografia niečo naozaj osobné? Niečo hlbšie?
Fotografia je pre mňa predĺžením toho ako vidím svet ako umelec. Inokedy je to čisto rozprávanie príbehov, ktoré majú ovplyvniť svet. Čistá žurnalistika. Akoby som mal dva mozgy. Umelecký a žurnalistický. Tie najlepšie veci, ktoré som kedy spravil sú výsledkom spojenia týchto dvoch zmýšľaní. Akási umelecká žurnalistika. Nie vždy spolu dokonale fungujú, no ak zafungujú, tak je to vždy doslova bomba. Moje umenie dokáže ovplyvniť to, ako sa ľudia rozhodujú a ako zmýšľajú.
Nestáva sa ti, že sa ti tieto pohľady zmiešajú, aj keď ich potrebuješ odseparovať?
Nesnažím sa ich úmyselne oddeľovať. Skôr si myslím, že mám väčší problém oddeliť moju žurnalistickú prácu a prácu aktivistu. Neverím, že existuje nezaujatý pohľad na vec. Všetci sme nejakým spôsobom zaujatí. Preto si myslím, že v každom jednom príbehu je nejakým spôsobom aktivizmus. Keď rozprávaš príbeh, je z tvojho pohľadu, a ten je vždy skreslený tým, čo chceš vidieť, alebo tým čo chceš, aby ľudia videli. V USA práve robím na téme o verejnom priestranstve, ktoré náš prezident svojimi rozhodnutiami ničí. Je to veľmi polarizujúca téma a strany, ktoré proti sebe stoja sú veľmi extrémne. Musím sa pohybovať na tenkej hranici medzi týmito extrémami, vedieť vypočuť oba tábory a ponúknuť čo najnestrannejší príbeh, aj keď som názorovo jednoznačne priklonený na konkrétnu stranu. Som orientovaný na ochranu prírody, preto si myslím, že by sa mala uprednostniť pred ekonomickými záujmami. Aj keď nedokážem byť nestranný, snažím sa ten príbeh podať čo najneutrálnejšie, nech si ľudia v publiku dokážu vytvoriť názor. Je pre mňa náročné fotografovať ľudí z opačných názorových táborov.
V NG sa vo výraznej miere venujete téme klimatických zmien. Tam to bude zrejme iné.
V témach životného prostredia a klímy som aktivista, pretože tam je aktivizmus založený na vedeckých faktoch, nie na názore. Robíme vedecké výskumy a máme holé fakty. Preto aj titulné témy NG nie sú o tom, že poďme si vypočuť obe strany, všetky názory. V týchto témach je len pravda, žiadna polarizácia názorov. Vlády dnes v tejto téme bojujú proti faktom a NG je doslova aktivistom. Je podľa mňa veľmi zaujímavé, ako sa stalo potrebným, aby médium prekročilo hranice nestrannosti, aby ponúklo a bojovalo za pravdu.
Čo bolo v tvojom živote skôr? Fotografia, či aktivizmus?
Aktivistom som sa stal vďaka fotografií. Fotografujem komunity ľudí, ktorých príbehy sú doslova existenčnými problémami a nikto o nich nevie. Sú to témy, ktoré treba ukázať svetu.
Čo v tebe prebudilo aktivistu?
Fotografoval som kmeň Oglala Lakota v južnej Dakote a o americkej genocíde som vedel pramálo, nepoznal som ten príbeh, históriu. Pochopil som, že som ten človek, ktorý stojí na pódiu a musí tento príbeh rozpovedať a dostať do povedomia ľudí. Vzdelať v tomto smere nie len Američanov. Mal som prednášku o genocíde a tlaku na pôvodných obyvateľov na TEDxDU, o tom ako dnes žijú, o tom aká je v rezerváciách strašná chudoba a obrovské množstvo problémov. Ako novinár som tento príbeh rozpovedal v NG a ako aktivista ho šírim zasa inými kanálmi. Tu je inak pekne vidieť ten rozdiel, ako rozdeľujem prístup novinára a aktivistu. V téme Oglala Lakota som ako aktivista oveľa agresívnejší, ako novinár si musím dávať veľký pozor, aby som zostal v medziach korektného žurnalistického prístupu.
Bolo pre teba ťažké vystúpiť na TEDxDU? Predsa len zväčša rozprávaš svoje príbehy cez fotografie, teraz si stál pred živým publikom na konferencií, kde prezentujú tí najlepší spíkri.
Je to veľmi bolestivý a emocionálny príbeh, teda nebolo to ľahké. Zober si to takto. Vysvetli genocídu pôvodného obyvateľstva za tridsať minút! Históriu, súvislosti, súčasnú situáciu, všetky tie prepojenia, aby ľudia porozumeli. Musel som spojiť logickú časovú postupnosť s mojimi fotografiami. Bolo to ťažké.
V roku 2002 si pešo prešiel naprieč Amerikou. Bol to tvoj prvý veľký projekt?
Bol to môj prvý veľký publikovaný projekt. Prvý veľký bol ešte predtým, fotografoval som región Svanetia v Gruzínsku, no publikovali ho až potom čo som prešiel naprieč Amerikou.
Prešiel som pešo približne 5 300 kilometrov za 154 dní. Bolo to fakt veľa. Päť mesiacov chôdze denne.
Ako sa na tento projekt pozeráš po šestnástich rokoch?
Stále je výnimočný. Veľmi ma vyformoval. Zmenil ma v tom, ako komunikujem s ľuďmi, zmenil to ako vnímam čo je a nie je možné. Bolo to na hranici nemožného, no zvládol som to. Teraz úplne inak vnímam to, čo sa dá a nedá dosiahnuť. Zmenil môj vzťah k ľudom. Denne som stretával cudzích ľudí, komunikoval s nimi, vstúpil do množstva mikrosvetov, o ktorým som ani len netušil, že existujú v mojej krajine. Bolo to skvelé vzdelanie v tom, aká Amerika bola a aká by mohla byť. Po stránke empatie som sa naučil skutočne počúvať ľudí, akceptovať ich a inšpirovať sa tým čo hovoria.
Bola teda empatia to najsilnejšie čo ti tento projekt dal?
Myslím si, že žurnalistika a fotografovanie premenia každého človeka na empatického, je to veľmi dôležité v tejto práci. Ak sa to v tebe nezobudí a robíš takúto prácu, niečo je v tebe doslova mŕtve.
Fotografom NG si sa stal vďaka tomuto projektu?
Nie to prišlo až oveľa neskôr.
Pamätáš si tie pocity, keď ta oslovili?
Neprišlo to z ničoho nič. Pokúšal som sa v NG publikovať pomerne dlho. Pracoval som pre mnohé NG, myslím, že som doteraz publikoval okolo tridsať príbehov. Avšak, pre globálny National Geographic, ktorý poznajú naozaj všetci, pracujem posledných sedem rokov. Stalo sa to vďaka prednáške na TEDxDU. Poznali moju prácu o Indiánoch v rezervácií, videli, že som ju prepracoval podrobnejšie a do oveľa väčšej hĺbky, ako ktokoľvek predo mnou a ponúkli mi financie, na to aby som to dokončil. Stretol som sa s editorkou, mali sme dlhý rozhovor o tom, ako pracujem, čo presne robím, aké mám vízie s týmto projektom, až mi nakoniec ponúkli spoluprácu. Bolo to vzrušujúce, no nie neočakávané, keďže som mal už množstvo publikovaných projektov. Asi to bol prirodzený vývoj.
Je tu nejaký iný tak silný magazín, ktorý by ti dokázal pomôcť?
Žiaden iný magazín nie je tak silný ako globálny National Geographic.
Majú obrovské publikum. Necítiš však v papieri isté obmedzenia?
Každú tému sa snažím rozpracovať ako prerozprávanie príbehu. A v tomto sú už dnes klasické magazíny, dokonca web magazíny alebo Instagram veľmi limitujúce. Preto som sa pustil do projektu s virtuálnou a rozšírenou realitou. NG mi s tým veľmi pomáha. Tento projekt je pre mňa akousi osobnou evolúciou. NG je veľká vec, no mám potrebu ísť ďalej, ponúknuť zasa viac. Každú prácu, ktorú robím posúvam na hranice a skúšam spraviť niečo aspoň o kúsok väčšie.
Ako prišiel nápad s rozšírenou a virtuálnou realitou?
Robil som príbeh o ruinách v južnom Utahu, ktoré sú tisícky rokov staré. Ľudia ich volajú Anasazi, celý názov znie Ancestral Puebloans, sú to mestá vysekané do skál. Zdalo sa mi veľmi ploché spraviť len fotografie. Existujú ich už tisícky, vyšli tu knižný sprievodcovia, pohľadnice. Teda nie je to niečo extrémne výnimočné. Hľadal som preto spôsob, ako pomôcť objaviť túto pamiatku a šíriť vo viacerých rovinách. Pomocou fotogrametrie som spravil tisícky fotografií zo všetkých možných uhlov a spojil ich do jedného obrovského virtuálneho modelu. Keby si to chcel vytlačiť na 3D tlačiarni, tak vďaka môjmu modelu spravíš dokonalú kópiu do posledného milimetra. Je to dokonalý model vhodný na vedeckú činnosť pre historikov, archeológov, vlastne pre kohokoľvek, kto sa o túto tému zajíma na vedeckej úrovni. Vedci z celého sveta môžu takto skúmať Anasazi a nemusia cestovať do USA. Zároveň sme našli veľa pôvodných obyvateľ, ktorí dnes žijú napríklad aj v Novom Mexiku, a sú nejakým spôsobom spätí s týmto miestom. Oslovili sme ich, aby pridali svoj pohľad, skúsenosť alebo vedomosť do tohto jedinečného príbehu. Takáto forma je podľa mňa budúcnosť rozprávania príbehov a tém. Nie len plochá fotografia. Niečo čo sa dá donekonečna objavovať doplnené o výpovede ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom spätí s príbehom. Má to tisíckrát väčší dosah ako klasická fotostory, dokonca aj keď má magazín dosah na 80 miliónov ľudí.
Teda video zrejme nepovažuješ za ďalší krok po fotografií, ako ho mnohí prezentujú.
Nie je to ďalší krok. Je to niečo, čo je vždy niekde naokolo. Pre mňa konkrétne to nie je to, ako by som chcel spracovať príbeh o niečom. Je veľmi veľa perspektív, ako podať príbeh, a je podľa mňa zlyhanie, keď sa ich všetky nesnažíme pri prerozprávaní príbehu využiť. Ja video pri fotografií a virtuálnej realite nevyužijem, ale verím, že NG spraví, napríklad, videoportréty ľudí, na ktorých záleží v príbehu. Takto dokážme ponúknuť celé spektrum názorov. A je dôležité, aby sme prinášali až extrémne názory ako z jednej strany, tak z druhej. Pretože pri takejto širokej škále je v strede vždy pravda. Potrebujeme však desiatky výpovedí, ktoré vytvoria celistvý príbeh. Video je len jeden spôsob, ako toto ponúknuť.
Ale na zopár videoprojektoch si sa spolupodieľal.
Nemám čas na video ani skúsenosti s prácou na ňom. Ak ma niekto oslovil a osloví, rád prispejem, porozprávam. Je to zasa ďalší rozmer mojich príbehov. Preto je to pre mňa dôležité. Vieš ono to nie je o tom, že sa hýbu nejaké obrázky. Je to o “hlase”. A ten treba šíriť všetkými dostupnými kanálmi. Keď z príbehu počuješ alebo cítiš konkrétny hlas, myslím tým konkrétneho človeka, ktorý dokáže dať úprimnú spoveď, tak za tridsať sekúnd ti to dá viac ako čokoľvek iné. A takýto príbeh má neskutočnú silu.
Na Hory a Mesto 2018 si mal prednášku na tému Hľadanie rodiny v tvojich príbehoch.
Je to o tom, čo zažívam na cestách. Obzvlášť, keď pracujem na nejakej komunitnej téme. Idem do hĺbky a stále nachádzam rovnaké paralely, ktoré sa spájajú do podobných vecí. Je to boj o krajinu, o to kto v nej žije, kto ju vlastní. Je to boj o jazyk, kultúru alebo náboženstvo. Vždy je to o tom, či tieto veci vymierajú, odchádzajú do zabudnutia, alebo prežijú a ako im môžeme pomôcť. Je to naozaj všade veľmi podobné. Keď som robil príbeh o sherpoch, tak sa ukázalo, že ich život vlastne nie je dobrodružstvom v horách, ale na poli ekonomiky, aby vôbec nejako prežili.
V Gruzínsku som vo svojom príbehu zasa prišiel na to, že najdôležitejšou tému miestnych je boj o vlastnú pôdu a duševné dedičstvo. Duchovné rituály boli to, čo robili Svanetiu Svanetiou. Miestni dnes musia o toto dedičstvo bojovať.
V každom príbehu vidím predĺženie príbehu človeka ako takého, ako celej rodiny ľudstva. Preto sa podľa mňa nedajú jednotlivé príbehy separovať. Každý jeden je súčasťou veľkého príbehu ľudstva.
Stíhaš sa venovať svojej najbližšej rodine? Užívaš si svoje dve deti?
Veľa cestujem, to je pravda. So synom Simonom robíme spoločné projekty. Prvú spoluprácu s NG mal už ako štvorročný. Ako päťročný už mal svoju prvú knihu. Ešte o tom nevie, ale zarobil si takto na univerzitné vzdelanie, ktoré je v USA drahé. Nie je to, ale o tom, že by som z neho chcel stoj čo stoj vychovať fotografa. Cestujeme spolu, aby som ho naučil ako komunikovať s ľuďmi, ako vidieť svet z inej perspektívy. Úprimne ani nevidím fotografiu ako jeho cestu. Robíme spolu projekty a cestujeme skôr preto, aby ho to vychovalo na niečo, čo on bude považovať za dôležité.
Cestovať s celou rodinou nechcem. Je to veľmi stresujúce a je to veľký tlak.
Každý job je unikátny, špecifický, aj nebezpečný, a je to pre mňa desivá predstava, že by som svoju rodinu niečomu takému vystavil.
Slovensko poznáš, nie si tu prvýkrát.
Nie, žil som tu v rokoch 1994 a 1995 a chodil som do školy na Metodovu. Bola to stredná škola úžitkového výtvarníctva. Mal som tu vynikajúcu učiteľku Ivicu Langerovú. Potom som sa po dvoch či troch rokoch vrátil na Slovensko, maľoval obrazy a mal výstavu. Žil som v rôznych častiach Bratislavy. Býval som aj v okrajových častiach Bratislavy vo vážne šialených bytoch. Niečo ako Pentagon vo Vrakuni.
Poznáš aj Tatry?
Samozrejme, chodil som tam lyžovať. Dokonca som tu na Slovensku začal liezť. Keď som sa vrátil do USA, tak som okamžite začal liezť aj tam. Vydal som dokonca sprievodcu pre lezcov Ten sleep Wyoming Climbing Guidebook. Lezenie je mojím druhým životom. Milujem to!
Máš nejakú vysnívanú lezeckú destináciu?
Keď bude môj syn dostatočne starý, chcem ho vziať liezť do Utahu. Nie je to nič veľké, ale bude to dobrodružstvo otca so synom.
