Ako sa zbaviť medveďa, utekať pred býkmi a nechať sa takmer zastreliť

Istá známa postava svetovej histórie raz vyriekla, že sú dekády, keď sa nič nedeje a sú týždne, keď sa dejú dekády. Mne sa niečo podobné prihodilo pred pár dňami. Mesiace sa nič nedialo a potom prišla jedna obyčajná streda v Tatrách...

Potulky slovenskou krajinou ma zaviedli do Osturne

Je to maličká obec na kraji Slovenska, kde možno naozaj povedať, že líšky dávajú dobrú noc. Alebo býky. Ale o tom neskôr. Do Ošturne sa dostanete, ak si cestu do Ždiaru predĺžite o pár kilometrov na sever. Vedie k nej asfaltka takej šírky, že dúfate, že vám nič nepôjde oproti, inak bude musieť vy alebo protiidúce auto na chvíľku zájsť do lesa, ktorý túto cestu objíma. 

O štvrtej-piatej ráno, čo je čas, kedy sa na takýchto nezvyklých cestách pohybujem ja, sa protiidúceho auta báť nemusíte. Asi sa (popráve) teraz pýtate, načo sa prepánajána teperím v takú nekresťanskú hodinu, kedy sa každý iný normálny človek len na druhý bok v posteli otáča, na kraj sveta (v našom prípade Slovenka). Osturňa ponúka nádherný pohľad na Tatry zo severnej strany. A práve včasne ráno vrhá slnko na Tatry zo strany Osturne dokonalé ranné lúče.

Summa sumárum, išiel som tam fotiť Belianske Tatry.

Zastávam v strede dedinky pri obchode. Vystupujem, pozerám smerom, kde by sa mali nachádzať Tatry. Vidím... nič. Okej, asi budem musieť zájsť na kopec. Napriek skorému ránu už silno páli slnko. Natieram sa opaľovacím krémom. Preblyskne mi humorná myšlienka, že som asi jediný informatik na Slovensku, ktorý ku svojej práci potrebuje dennodenne opaľovací krém.

Balím všetko potrebné fotovybavenie a mierim si to na lesnú cestu smerom na kopec. Zo začiatku to ešte vyzerá dobre, cesta je lemovaná krásnymi tradičnými drevenými domami, ktoré vyzerajú byť obývané. Po poslednom dome však nastupuje húština. Nemám rád húštiny. Obzvlášť nie o piatej ráno. A vonkoncom nie v častiach Slovenska, kde sa to hemží medveďoidnou zverou.

Apropo medveď...

Stretol som ho zatiaľ len raz (o tom v inom príbehu). Medveď je, až na “ursus starosmokovensis”, čo je čeľaď medveďov pohybujúcich sa po Smokovcoch a Hrebienku, veľmi plaché zviera. Ctený čitateľ dúfam hneď pochopí, že taká čeľaď samozrejme neexistuje. Späť k medveďovi. Zaútočí len, ak sa cíti ohrozený. To sa môže stať, ak medveďa prekvapíte. Môžete pri tom spraviť veľmi veľa preto, aby sa to nestalo. Tak napríklad, keď sa budete po ceste aspoň polohlasne rozprávať, napríklad aj sám so sebou, keď ste sám. Alebo si pustíte na mobile nahlas heavy-metal, prípadne inú medvede-odpudzujúcu hudbu.

Alebo, ako ja, že si kúpite zvonček na medvede. Je to taký úplne normálny znonček, ktorým si sa ceste po húštinách zvoníte. Začal som si zvoniť a stúpať prudkým kopcom. 

Periférne sa mi v povedomí zjaví stádo kráv

Nepripisujem mu žiadny význam. Cesta prebieha normálne. Vedie popri potoku, ktorý rozdeľuje svah na dve časti. Moje periférne videnie ma však začína znepokojovať. Stádo sa mi začína približovať napriek tomu, že ja som k nim určite nezamieril. Až stoja zrazu úplne predo mnou. Ále, čo tam po kravách. 

Uf, tak sa mi zdá, že tam vidím aj býkov. Čo len môžu chcieť? Zvonček! A sakra! Zvonček, ktorý odplašuje medveďov, láka na mňa dobytok. Prestávam zvoniť. Spomínam si na potok. Bežím k jeho najužšiemu miestu. Skáčem. Som na druhom brehu. Dobytok zaiste nebude mať chuť preskakovať potok. A ja už nemám chuť zvoniť. Zapínam hudbu na mobile, to by malo na medveďa stačiť. Moje pôvodné plány sú fuč. Vrch, na ktorý som si zaumienil ísť, mi blokuje stádo. A ja teda nemám ani plán skrížiť mu cestu. Vchádzam na lúku. Zastavujem. Pozerám smerom na Tatry. Prvé tatranské končiare vykukujú na horizonte. Toto bude stačiť. Skúsim ešte trošku vyššie. 

"Stoj!" počujem niekde z blízkeho lesa

Takmer ma trafí šľak. Moje nervy sú už dosť rozcuchané kvôli obave z medveďov, dobytku, čo ma prenasledoval a teraz až počujem hlas. V okamihu však precitnem. Medveď to nebude. “Ak ti je život milý, choď stadiaľto preč.” Počujem už zreteľnejšie hlas kdesi zľava. Už ho vidím, rúti sa ku mne poľovník. “Dobrý deň.” pozdravím. “Dobrý komu dobrý. Čo tu robíš? Tu sa poľuje.” “Prepáčte nevedel som. Môžem si aspoň spraviť pár fotiek a skontrolovať maily?” “Mejly?” pýta sa udivene akoby nerozumel. “To je jedno proste si vytiahnem na chvíľu počítač.” “Vyťahuj si, čo chceš, ale vravím ti, dlho tu radšej nebuď.” No, zdá sa, že aj na Slovensku ešte existujú nehostinné miesta.

Porobím pár fotiek, skontrolujem pár vecí na kompe a už letím dolu svahom k autu. Upokojujem sa. Premietam si, čo sa stalo. Tam hore mi všetko jedno nebolo. Ale keď sa tak zamyslím, je to vlastńe celkom humorný príbeh.