15.04.2021. Karpaty. Deň 1.
6:40. Som ready na expedíciu. Uzavrel som všetky možné dostupné poistky a závet leží na stole. Už dobrú hodinu pobehujem po dome, dolaďujem posledné detaily. Takto to my hikeri bežne robievame. Počujem trúbenie a ja vybieham s batohom von pred dom. Čaká ma tam vykúrené auto a moja partia. Berie nás Ilém autom na náš štart. Asi ho troška trápilo svedomie, že nás takto opustil pred samotným výletom a možno má o nás aj obavy, tak sa ponúkol, že nás zvezie.
7:00. Pred siedmou nás Ilém vyloží na konci Rače, pri akomsi bufete Optimista, na nejakej asfaltke, ktorá vedie do hôr. Za pol hodinku zistíme, že nás vyložil úplne zle a mali sme ísť inou cestou nahor.
Vyložíme batohy a obliekame si ich. Bičko má super 40l batoh a vyškiera sa, že ho ani nemal plný a berie preto ešte vrecko orechov. Ja zazerám na svoj 60l fest plný batoh a začínam mať nutkavý pocit, že asi niečo budem mať zbytočné. No nič, obliekam ho a doťahujem remienky. Vykročili sme s úsmevom do hôr a lúčime sa s Ilémom. Sľúbil nám, že doma na gauči nám bude písať a povzbudzovať nás.
7:07. Už sa neusmievam. Stúpame a batoh mi voľajako nesedí. Je nový a jedenkrát som ho doma vyskúšal na prechádzke, ale to som tam mal max. 5kg. Teraz, v plnej záťaži, mi nesedí dobre na bedrách. Veľa váhy nesiem na ramenách, čo nie je dobre. Pouťahujem ešte nejaké remienky a zdá sa, že to je o trochu lepšie. Až poobede zistím, že sú tam ešte ďalšie remene, ale to už bude neskoro.
7:15. Míňame značku zákaz vjazdu. Okázalo ju ignorujeme a ideme ďalej. Ja začínam nadávať na batoh.
7:20. Nemali sme ignorovať značku. Cesta končí zamknutou bránou. Musíme kúsok späť, tam bola nejaká odbočka. Plne sa spolieham s navigáciou na Uzla, lebo on tu UŽ BOL!
7:25. Aj táto odbočka končí zamknutou bránou. Začínam mať nervy, lebo tuším, že už druhýkrát musím ísť NADOL, čiže som zbytočne už druhýkrát nastúpal nejaké výškové metre. Začínam sa zhovárať s batohom a sľubujem mu, že hneď keď sa vrátime, pôjde na výlet sám - na bazoš. Začínam strácať dôveru v nášho navigátora. Otváram mapy.cz a je to jasné. Sme na zlej ceste. Tá správna je asi 100m smerom na Bratislavu. Navigácia jednoznačne hlási, aby sme sa vrátili späť k bufetu a išli po správnej ceste. Keď si uvedomím, že mám ísť zasa nadol a skoro hodina času v háji, hovorím chlapcom, nech pretraverzujeme tých 100m k správnej ceste krížom po vrstevnici. Len nie je cez blízky kopček vidieť, aký je tam terén.
Chlapci súhlasia. Chyba.
Brodíme sa cez húštiny, kriaky a rozličné zrázy a zrazu záhradky a chatky. Ten pocit, keď niekomu cudziemu beháš po záhradke, ignorujeme. Chvalabohu, nikto tu nie je, nikto na nás nekričí a ani nikto nemá zlého psa.
7:40. Našli sme našu cestu do hôr. Uzel vraví, že je to určite ona, lebo on tu UŽ BOL. Hurá! Už nebudeme blúdiť. Jediný problém je ten, že sme za plotom z druhej strany a vlastne stále chodíme niekomu po záhrade. Logicky, brána je na hnusne veľký zámok zamknutá. Takže nič, ideme popri plote smerom NADOL. Po niekoľkých desiatkach metrov Uzel objavuje dieru v plote. Diera je dosť malá, batohy musia dolu a plazením ju všetci prelezieme. Funím, nadávam a nasraný poťahujem z el. cigy (tuším prvýkrát). Ak by som si natrhol moju novú úžasnú nepremokavú bundu, rovno to balím. Tá diera mi dala zabrať. Ako ešte oddychujeme, tak sa prejdem asi 7m nadol po ceste. Tam zisťujem, že náš plot tu končí a je tam krásny prechod do záhrady. Od radosti, že sa nám takto darí, som dostal hnačku. Pos*ané záhradky s viničom. Tak som ich tam pekne pos*al.
7:55. Vydýchaní, ja o nejaké to kilo ľahší, vyrážame po asfaltke hore. Asfalt za chvíľu skončí a ideme po peknej lesnej ceste do kopca. Sneh zatiaľ nikde. Čo nás to kto strašil, že v Karpatoch je miestami aj pol metra snehu. Míňame zopár odbočiek, ale znova dôverujem Uzlovi, lebo on tu UŽ BOL. Ale - pri ďalšej odbočke mi to nedá a radšej vylovím telefón a pozriem mapy. No samozrejme, zasa by sme išli zle, cez Sakrakopec späť do Rače. Od tejto chvíle už neverím nikomu. Cesta na Biely Kríž prebieha pomaly a ja plačem s batohom. Ale je to tu tak krásne. Hory sú nádherné. Neviem sa dočkať, kedy ich uvidím pokryté snehom. Idú k nám tmavé oblaky a už sa teším, keď začne padať sneh, pretože sneh milujem. Bičko doslova letí a stále nás musí čakať. Nadávam na batoh. Po ceste rituálne vylievam liter vody, načo ho vlastne vlečiem? Veď to je kilo naviac. Neskôr nám ale dôjde voda a budem variť sneh, ale teraz mi to nevadí. Cestou na Biely Kríž sa už nič zvláštne nestalo.
9:20. Biely Kríž. 500m nad morom. Nastúpali sme +350m od štartu. Teda podľa mapy. My po tých problémoch s navigáciou neviem, či sme nedali aj o sto metrov naviac. Som vyčerpaný, spotený aj hladný. Bičko je stále vyškerený a na Uzlovi vidím, že má tiež toho dosť. Vlastne spomínal, že jeho batoh má 19kg, tak sa mu ani nedivím. Všetci zjeme desiatu, dáme každý jeden pamlsok (pre tých, ktorí nevedia - ide o štamprlík). Bufety otvárajú až o desiatej, ale aj tak nič nechceme. Prvý sneh sa objavil až tu na Bielom Kríži. Ale to nevadí, milujeme sneh. Toto tu bude raj.
9:50. Odchádzame na Pezinskú Babu. Zatiaľ máme asi pol hodinku meškanie voči plánu. Na Babu to má byť nejakých 14,4km. Po červenej značke. Tabuľky hlásia 3h 35min, či 3h 55min? Už sa nepamätám. To ale Slovenský zväz turistov ešte nevidel takýchto hikerov ako my. Bičko dostane za úlohu sledovať červenú značku. Ďalšia chyba. Nakoľko nie je žiadny hiker a zarozprávame sa, ideme po asfaltke skoro kilometer. Zasa mi to nedá, pozriem mapy a poď ho pekne späť až skoro k Bielemu Krížu. Už ani nič nehovorím.
Odbočujeme na červenú značku. A tu začínajú problémy. Sneh. Na chodníku je dobrých 20-25cm, je odmäk, nejaké 4 stupne. Každý krok je náročný, šmýka sa a čľapká to. Naivne som si myslel, veď aj keď bude sneh, tak chodník bude vyšliapaný. No ale to nie. Celú cestu až na Tri kamenné kopce sme stretli jedného bežkára a potom ešte jednu trojicu. Pri Somárovi (to je hrozný kopec, na ktorý pôjdeme), stretneme troch turistov a potom ešte jedného. Čiže - celý chodník je náš, narušený len jednými bežkami.
13:00. Kozí chrbát
Od Bieleho Kríža sme prešli 6km. Trvalo nám to tri hodiny. Šialené tempo. Všade samý sneh, miestami sa brodíme, občas aj sneží. Pozriem naľavo, pozriem napravo a zasa ten sneh. Tie biele hovná museli padať celú noc. Kúsok predtým sme si dali v peknom drevenom altánku prestávku. Batoh je stále ťažší a ťažší. Chlapci ma upozornili na ešte dva popruhy, ktorými sa dá nastavovať batoh. Na chvíľu to pomohlo, ale stále to nie je dobré. Nesedí mi dobre na bedrách. A je ťažký. Vlastne ani neviem, načo si nesiem kávovar. Keď už sme ale v tom altánku, tak si spravím dobré presíčko, kafé mačiatko (macchiato).
Pri oddychu začíname tušiť, že Pezinská Baba bude dosť náročný cieľ a že tam obed ani nedáme. Vlastne možno ani večeru. A to ani nevravím, že plán bol ešte ďalších 8km na Čermákovú lúku, kde sme mali prespať.
14:XX. Máme prestávku. Začínam raziť filozofiu, zbaviť sa čo najviac záťaže. Ponúkam chlapcom klobásu, vypijeme radšej všetok môj rum a pojeme nejaké sladkosti. Nech ma nič zbytočné neťaží. Všetci sme odrazu omnoho veselší. Celou cestou inak pravidelne doplňujeme cukry, lebo som to tuším niekde čítal. Hroznový cukor, energetické tyčinky a pán Uzel nám ponúka nejaký prášok pre vrcholových športovcov - magnézium s nejakým B vitamínom. Je ale pravda, že to funguje, energie mám stále dostatok. Pravidelne nadávam. Bičko je stále vysmiaty. Bolí ma chrbát, nohy, dokonca cítim bedrový kĺb, ktorý do dnešného dňa nikdy neprotestoval. Začíname vážne preberať možnosť, že dôjdeme len na Babu a končíme. Toto sa v tomto pos*anom snehu fakt nedá.
15:00. Somár
Prejdené ďalšie ani nie 2km. Somár je kopec 636m. Ledva som na neho vyliezol. A to som si myslel, že z Bieleho Kríža to už bude fajn, len malé kopčeky hore dole. Omyl. Mám dojem, že stále do kopca. Na začiatku som sa aj tešil, keď som uvidel klesajúci chodník.
Neskôr mi došlo, že keď sa bude klesať, tak to si pekne kamarát za chvíľku budeš musieť vyšliapať aj nahor.
Hore na Somárovi sú originál polmetrové záveje. Pribudli k bežkám tri nové stopy. Stretli sme troch turistov, ktorí idú z Perneku do Jura. Informačná ceduľa (rozcestník) na Somárovi určite klame - na Babu 1:35hod. To určite. Mapy.cz hovoria 2:15. A my? Pod 4 hodiny to v tomto teréne nepôjde.
Ideme ďalej. Stúpnem ľavou nohou do 40cm jamy z vodou. Nebolo to ani vidieť pod snehom. Hreším. Ale mám dobrú turistickú obuv, ktorú som poriadne naimpregnoval. Nohy mám preto zatiaľ v suchu. Cestou stretneme akéhosi plnokrvného turistu. Keď nás vidí, uznanlivo prikývne a pýta sa, že kamže ideme tak naťažko. A my sa tvárime, ako keby sme takto chodili pravidelne po celom svete už dlhé roky.
16:30. Tri kamenné kopce. Prestávka. Sme zničení. Teda aspoň ja. Dokonca aj Bičko hlási problém s kolenom, ktorý ešte nikdy nemal. Uzel je nejaký mĺkvy. Je to ale jasné. Dáme pol hodinku prestávku. To bude 17hod. Ak by sme šli na Pezinskú Babu, trvalo by to ešte dobré tri hodiny. Všetko bude zavreté a určite nehrozí, aby sme pokračovali na Čermákovú lúku, ďalších 8km, ako bolo v pláne. Teraz ide, a to nežartujem, o holé prežitie a o to, aby sme dorazili čo najskôr do civilizácie. Je nám zima, bude sa stmievať a Bičkovi aj premokli nepremokavé bačkory a ponožky (už druhé) má úplne mokré. Došla nám aj voda. Človek by ani neveril, aká je spotreba vody aj keď je zamračené a tesne nad nulou. Ale sme skúsení hikeri, hádžem do variča sneh a varím ho.
Dával som si obzvlášť pozor, aby sneh nebol žltý. Plávala v ňom tráva, ale voda je voda.
Tu pritom zisťujem, že nie je plynová kartuša každá rovnaká. Chlapci mi vravia, že existuje aj variant do mrazov. Ja mám určite na leto, pretože tá moja nechce moc horieť a stále mi zhasína plameň.
Rozmýšľame ako ďalej. Na Pezinskú Babu má prísť pre nás Majka (Uzlova pani). Náhle dostávame spásonosný nápad! Do Limbachu je to odtiaľto tak isto ďaleko ale - už len dolu kopcom. Na Babu by sme museli prejsť kopec Konské hlavy (a to je +100m), hneď som omdlieval pri predstave to šliapať a neviem neviem, či by som to už dal. A cestu do Limbachu dokonca už poznám. Na jeseň sme išli Limbach-Pezinská Baba tam a späť.
Dohodnuté. Od radosti, že máme skutočný plán, ktorý sa bude dať realizovať, vypijeme trocha whisky a jediné dve pivá, čo Uzel ťahá so sebou. Zjeme aj nejaké zásoby a ide sa.
18:00. Cestou po modrej značke na Limbach sme odbočili na Slnečné údolie na žltú značku, pretože to má byť o 10 minút kratšie. Cestou mizne sneh a ide sa fajn. Takto keby to vyzeralo aj hore na hrebeni, to by bola paráda. Zničení a unavení prichádzame na akúsi asfaltku. Zhadzujeme batohy na zem a posielame Majke súradnice. Do 15. minút prichádza Majka, ktorú všetci veľmi radi vidíme. Zlaté to žieňa.
19:00. Už som doma. Moja pani aj Terezka sa teší. Tato nezahynul a vrátil sa domov. Zhadzujem veci na zem, trhám závet, rýchlo horúca sprcha, večera. Doplazím sa do postele a zaspávam.
No a čo dodať na záver? Asi nebude zo mňa hiker. Zatiaľ. Veľa sme tomu teda dnes nedali. Alebo?
Plán bol dôjsť do Senice, spať tri noci vonku. Podľa telefónu sme prešli 27km, ale toľko to nemohlo byť. Skôr niečo cez 20km. Väčšina ale v hnusnom rozmočenom snehu, v závejoch a podobných terénoch a plne naložení. Žiadna sranda to tam v tých kopcoch teda nebola. Myslím si ale, že ak by bolo sucho a bez snehu, tak by sa plán dal dodržať. Ale - aspoň sme to skúsili. Snáď sa nám to podarí nabudúce. Nevzdávame to.
- predošlá časť príbehu TU: Ako som sa chcel stať hajkerom. Epizóda I. Časť I.
