Pokračujem! A som z toho v šoku. Psychicky som bola nastavená: vytrvať za každú cenu ale fyzicky som čakala s mojím chatrným chrbtom a nevoľnosťami zlyhanie. Nič sa nestalo, asi bude niečo pravdy na výroku ,,keď hlava chce, telo je nezastaviteľné”.
Deň 8. Košice,Čermeľ - Kloptáň
Skoro ráno vstupujem do hustého lesa. Nie som práve nadšená z predstavy prvej noci osamote v strede hôr ale nič iné mi neostáva. Stretávam bežca, bývalého SNPčkára, zahŕňa ma slovami obrovskej podpory, ktoré mi spolu s darčekom v podobe energetickej tyčinky neskutočne doplnili energiu. Chalan mi pomohol prežiť najbližšie hodiny dažďa a hmly.
Kráčam hoci bez výhľadov nádherným lesom a zisťujem, že všetky chaty kde som sa chcela najesť sú zavreté. Dážď zosilňuje, vyťahujem svoje ,,milované" pončo a ako jedna veľká zelená guľa šľapem ďalej. Sadnúť nie je kde a tak používam nový manéver vytiahnuť v ponči z batoha jedlo aby som sa nemusela vyzliekať. Akoby ste si z neho postavili stan a dnu vybavíte všetky záležitosti. Viem si predstaviť ako zábavne by to pôsobilo pre okoloidúcich. Našťastie v tomto počasí by bol v lese len blázon…. A ja. Klobásu pchám do jedného vrecka do druhého chlieb a popri chôdzi obedujem. Tak trochu dúfam, že moju maďarská klobása nepriláka žiadneho medveďa. Začína mi byť smiešne že sa mi nepáčilo počasie počasie minulého týždňa. S úsmevom v lejaku a hmle v diaľke vidím Kojšovské stĺpy mieru ktoré som v mojich predstavách chcela na snpčke navštíviť. Chcela.
V tomto tempe prichádzam už o 14:30 do parádneho ohňom vyhriateho prístrešku. Samozrejme bola som lakomá na kilometre a tak som pokračovala na teraz už pre mňa povestný Kloptáň. Altánok na vrchu kopca je krytí z troch strán, v silnom vetre prší z každej strany, pocitová teplota je veľmi nízka. V altánku na moje prekvapenie stretávam troch chalanov - moc sa mi nepozdávajú. Dvaja pokračujú do kúpeľov Štós, jeden mierne primrznutý ostáva so mnou nakoľko pre únavu už tiež do Štósu nedôjde. Prvé myšlienky, že ostávam v lese sama s cudzím človekom musím rýchlo zapudiť nakoľko treba vymyslieť plán ako prežiť dnešnú noc.
Keďže ja disponujem podľa väčšiny SNPčkarov zbytočným stanom zakrývame najväčší otvor vrchnou plachtou (vid. foto). No, ujde to. Asi prežijeme. Pali je tiež snpčkár a takéto noci si už tiež vyskúšal. Ja sa ukladám na spojené lavičky a Pali na stôl. Po hodinke prichádza ďalší snpčkar Peťo. Rozhodol sa na noc ostať s nami - hrdina a spal na podlahe medzi nami. Zasmiali sme sa nad bizarnou situáciou a šli spať. Aspoň som si myslela.
Deň 9. Kloptáň - Uhornianské sedlo
Ach tá noc. Pre mňa to bola noc na ktorú nikdy v živote nezabudnem. Peťo sa vyspal v závetrí celkom dobre. My na kraji sme trpeli extrémnou zimou. Fúkalo na nás tak, že som sa cítila akoby som spala holá. Na otvorenej lúke. V decembri. Celú noc som bola hore. Nechcela som sa otáčať aby som šušťaním nebudila chalanov. Bála som sa že spadnem na Peťa. Tešila som sa keď začalo svitať. Rýchlosťou svetla sa trebalo pobaliť a zmiznúť z tejto zimy a vetra. Aspoň že neprší.
Delíme sa, každý potrebuje ísť svojím tempom a pomaly vchádzam do Volovských vrchov. Pri výstupe je mi tak zle z nedostatku spánku, že ledva dávam nohu pred nohu. Každú chvíľu si ľaham na zem. Nemôžem nikde dôjsť. Premáha ma plač a hovorím si: ,,Bože prosím pomôž mi, tak strašne chcem prejsť celú trasu ale je to nemožné.” Po chvíli ma obieha Pali, vidí moje zúfalstvo a pomáha mi glukózou a výživovými doplnkami. Ďakujem Bohu a Palimu.
Tu vidieť moje zúfalstvo, keďže práve nie som nábožensky založená. Volovské vrchy majú svoje čaro aj keď sú spálené a zničené škodcami a človekom. Tu už hrozí riziko stretu s medveďom a tak často klepkám paličkami, mam pustenú rolničku a spievam si. Myslím, že ma je počuť veľmi ďaleko. Opäť stretávam chalanov ale nevládzem s nimi držať krok. Mám pocit, že sa mi v nohách lámu kosti. Ukladám sa vedľa rozbitej maringotky a je mi úplne jedno, že trávim prvú noc úplne sama na mieste s vysokým výskytom medveďov (teraz sa už pred Uhornianským sedlom nachádza útulňa). Spím pokojným a hlbokým spánkom.
Deň 10. Uhornianské sedlo - Útulňa Gálová
Ráno je nutné riešiť problém s nedostatkom jedla. Najbližší obchod je 12km tam a späť v dedinke Pača. Skúšam volať na obecný úrad aby som si overila, že obchod existuje a je otvorený. Samozrejme neúspešné. Batoh skrývam v lese a smerujem dole kopcom do Pače. Celú cestu sa bez batoha cítim akoby som opustila dieťa a v hlave mám scenáre ako batoh niekto nájde a vyhlásia ma za nezvestnú. Vyplašila som krásne lane ako už veľa krát a vchádzam do Pače.
S menším blúdením nachádzam obchod. Obchod to síce bol ale na obed mám jedlo typu zafarbené chrumky do mlieka. Pozor ale, ani obchody na trase nie sú vybavené jedlom pre turistov a tak väčšinou skončíte na paštéte. S igelitkou cez les sa snažím dostať čo najrýchlejšie k batohu. Super, je tam!
Pomaličky krivkajúc pokračujem v ceste. Nech si hovorí kto chce čo chce pre mňa sú Volovské vrchy nádherné. Slnko svieti a po včerajšom zúfalstve sa cítim nejaká vyrovnaná. Večer mám problémy s nájdením útulne. O 18tej prichádzam k útulni Gálová a neverím vlastným očiam. Akoby ste si zaplatili luxusnú chatu s výhľadom. V chate už boli chalani z Trnavy, ktorých som stretla na Kloptáni a pán ktorý sa o útulňu chodí starať. Nič lepšie sa mi nemohlo stať. Útulňa vyhriata pripravená na spanie. Ľudia čo sa o toto miesto starajú dávajú do toho očividne celé srdce. Pec, stôl, postele, vonku stôl, wc a kúsok prameň kde sa odvážlivec môže osprchovať. Môžete si kúpiť pivo a peniaze hodiť do pokladničky, boli sme pohostený aj pálenkou ktorú som samozrejme na seba nechtiac vyliala a tak dosahujem úplne nový stupeň zápachu. Chalani mi nechávajú hornú posteľ s výhľadom na hviezdy. Nohy mám opuchnuté a zodraté. Táto noc je pre mňa malý zázrak.
Deň 11. Gálová - Telgárt
Ráno sme sa rozhodli že pôjdeme do Telgártu spolu. Teda oprava, chalani sa rozhodli že ma počkajú keď ma úbohu, krívajúcu, zničenú videli. Ja by som s nimi krok inak držať nemohla. Dostávam ďalšiu lekciu od tejto cesty: už nikdy nedám na prvý dojem. Chalani sú perfektní, veľmi mi pomohol ich humor a tempo. Idú SNPčku na časti a strašne mi bude ľúto ich tak skoro opustiť. Cesta cez Slovenský raj bola príjemná až na také neznesiteľné bolesti že som opäť chcela kričať.
Cítila som sa akoby mi niekto trhal nechty. Nad Telgártom sa mi naskytol pohľad na môj zajtrajší cieľ Kráľovu Hoľu. Posledných 25 minút po asfaltke do Telgártu bolo neznesiteľných. Nezabudnite si urobiť foto pri Chmarošskom viadukte ani ja som nezabudla. Pri pive som sa s chalanmi rozlúčila. Ani nevedia ako veľmi mi pomohli prekonať dnešný ťažký deň.
Ako keby mi vždy prišlo do cesty presne to čo som potrebovala. Parťáci z Kloptáňa popredu vybavili ubytovanie pred zajtrajším výstupom a stihli mi aj nakúpiť. Prišla som už na hotové, jedlom som sa skoro zadusila také bolo dobré a po sprche šla skoro spať. Mimochodom Telgárt bol môj prvý vysnívaný bod, ktorý som ani nedúfala že dosiahnem.
Deň 12. Telgárt - útulňa Andrejcová
Ranný výstup na Kráľovu hoľu nebol najhorší ale ťažký rozhodne. Niekoľkokrát som sa snažil spraviť si foto kde by som nevyzerala ako z pracovného tábora, žiaľ neúspešne. Tak veľmi som sa pre počasie bála Nízkych Tatier namiesto toho ma čakalo celý hrebeň slnečno a vysoké teploty. Výhľad bol neskutočný ale bolo mi smutno, že sa nemám s kým o túto nádheru a hlavne ten výhľad na Vysoké Tatry podeliť. Zo smútku ma rýchlo vytrhol svišť, ktorý sa na moju žiadosť nechal aj odfotiť. Nikdy som voľne toto zviera nevidela a bolo to nádherné.
Chvíľu sme spolu pobudli. Najedol sa, učesal sa a keď si ma obpozeral išiel si po svojom. Hrebeň som si užívala celkom sama, spievala som si, užívala si slnko. Keď si predstavím, že pred týždňom ešte potrebovali ľudia na tomto úseku mačky. Na Andrejcovú som prišla veľmi skoro. Predsa len z Telgártu som prešla len 16km. Na Andrejcovej sme ostali z partie traja. Personál bol veľmi milý a aj keď som im hlavou skoro vyrazila zárubňu nehnevali sa. Holt to som ja.
Vychutnávali sme si vonku šošovicovú polievku s mäskom, čapované pivo a slnečné lúče. Na útulni sme spoznali ďalších super ľudí. Nikdy som si neuvedomila aké nádherné nárečia a prízvuky na Slovensku máme. Sama pochádzam z kraja, ktorý je známy čistou slovenčinou bez prízvuku. O to čarovnejšie bolo pre mňa počúvať východniarov, trnavčanov, bratislavčanov, záhorákov a ďalšie zmesi.
Ako správny snpčkari sme sa pobrali veľmi skoro spať. Budíček máme o 4:30. Spali sme vedľa seba 5ti. Taktiež zvláštny pocit ľahnúť si vedľa niekoho úplne cudzieho. Musíte všetkých brať ako rodinu. Dnes mi bolo veľmi smutno za domovom.
Deň 13. útulňa Andrejcová - Čertovica
Úsek ktorý sme dnes šli pokladám za najnáročnejší z celej cesty SNP. Bolo nádherne, teplo, výhľady ukážkové. Ležali sme v tráve. Cesta prudko stúpala a prudko klesala celý deň. Niektoré úseky boli zahádzané stromami. Často bolo vidieť hady, ktoré sa vyhrievali na prvom poriadnom slniečku.
Dnes pre mňa nastal veľký zlom. Úplne ma opustil všetok neopodstatnený strach.
Bola som taká vďačná že môžem byť presne tam kde som. Uvedomovala som si, že mnohí sa na takúto cestu dostanú až na dôchodku. Užívala som si každú sekundu a pamätám si každý kameň. Bolesť som začala ignorovať. Celý deň nám oproti idúci turisti odovzdávali pozdravy od Peťa, ktorý nás so svojím šialeným tempom už dávno predbehol. Bol to naozaj čarovný deň. Ku koncu bolo také teplo a boli sme taký vyčerpaný, že som neverila keď som videla motorest Čertovica.
Celá červená, strapatá a spotená som na dnes došla do cieľa. Pri motoreste je dom Horskej služby kde vás za minimálny poplatok nechajú prespať. Tam ostali moji spolupútnici. Pohostili haluškami ako správny Slováci. Rozlúčili sa a mňa čakal 1 deň voľna s mojím manželom v Liptovskom Mikuláši.
Deň 14. oddych Liptovský Mikuláš
Tento krát ma čakalo pranie. Strašné, pach sa nedal vyprať, nohy sa nedali umyť. Manžel mi prvý krát naozaj priznal že smrdím. Bolo to celkom vtipné a rozmýšľala som či som neobťažovala svojím pachom ľudí pri ktorých som spala. Pršalo a tak sme veci sušili fénom na izbe - nešlo to moc dobre. Starká mi poslal toľko jedla akoby som mala 3 žalúdky.
Zistila som, že som zabudla pin od karty. Až tak sa mi v tom lese vyčistila hlava.
Spomenula som si až presne o týždeň. Svokra ma zásobila náplasťami a krémami na moje nespočetné otlaky. A manžel už najazdil stovky kilometrov len aby ma chvíľu videl. Všetci mi pomáhali a ja som bola taká vďačná. Ani cesta ma tento týždeň nenechala len tak bez pomoci.
Po odchode brata pred Košicami si pre mňa pripravila anjela na každý jeden deň. Na ľudí ktorých stretnete na tejto ceste z nejakého dôvodu už nikdy nezabudnete, aspoň mne sa každý jeden človek vryl do srdca. Ďalších zážitkov, miest a ľudí som sa už nemohla dočkať...
- predošlá časť príbehu je TU: Amatér na Ceste hrdinov SNP - 1. týždeň
- nasledujúci diel príbehu je TU: Amatér na Ceste hrdinov SNP - 3. týždeň
