Môže skorodovaný plech pôsobiť príťažlivo v muzeálnej expozícii? Najmä ak nejde o múzeum technického zamerania? Môže! Dokonca priamo na múzeu, ktoré označíme za archeologické. Správnejšie za archeologickú lokalitu prezentovanú in- situ, teda archeologické nálezisko odkryté a upravené na múzeum na mieste nálezu.
Zvolil som trochu komplikovanejší úvod, lebo archeologické nálezisko Mikulčice – Valy na slovensko-moravskom pomedzí som navštívil po jeho obnove. A bol som v šoku! Moderná, čistá, prehľadne spracovaná architektúra budov, ktoré prezentujú nálezy. Areál prehľadný, jasný, upravený s informačnými doskami vo forme sklenených panelov s príťažlivou grafikou. Voľný pohyb v areáli, ktorý pripomína náučný chodník lesostepou. Výborné. Fakt výborné!
Je síce pravda, že na rozdiel od minulosti ubudlo vystavených predmetov, medzi nimi niektoré naozaj unikátne, napríklad monoxyly – lode vydlabané z jedného kusu kmeňa stromu, ale … nie je to až tak na škodu. Expozícia získala na prehľadnosti a orientuje sa viac na oboznámenie s históriou Veľkej Moravy formou, ktorá zodpovedá menej odborne erudovanému návštevníkovi. Hoci vyjadenie znie príliš akademicky, treba ho pochopiť tak, že expozícia má predpoklad zaujať všetkých typy návštevníkov a vzbudiť u nich skutočný záujem o históriu. 
Hlavné mesto, ktoré nebolo
Bolo to ešte v 80.-tych rokoch 20. Storočia, keď učitelia dejepisu mali snahu deti naučiť, že hlavným mestom Veľkomoravskej ríše bola Nitra. Prípadne Devín. Verím tomu, že na druhej strane rieky Moravy deti presviedčali, že hlavným mestom bol Velehrad, možno Mikulčice, hádam aj Staré Město na Morave. Ibaže, nikto nemal pravdu. Hlavné mesto nebolo. Boli sídla, správcovské miesta. Nitra, Mikulčice, možno aj iné. V nich sídlili veľmoži, panovníci, spoluvládcovia. Tak ako to bývalo zvykom na začiatku stredoveku, panovník so svojím dvorom “pendloval” medzi najvýznamnejším sídlami, aby si ho “užila” celá ríša. Všade bolo nutné vykonávať dohľad a v celej ríši si museli uvedomiť, že panovník je len jeden. 
Občas nejaký autor pride s myšlienkou, že práve toto miesto je „nevýslovné a všem starodávným nepodobné Rostislavově pevnosti“, miesto kde sa stretli Franské vojská bezúspešne s vojskami Rastislavovými a dali sa na ústup späť do Bavorska (Annales Fuldenses). Len reč je jasná a miesto zahmlené a nejasné ako miesto posledného odpočinku vierozvestca Metoda. Písomné zmienky o Mikulčickom hradisku doposiaľ neboli nájdené.
Na ostrovoch
Ktoré výhody presvedčili niekedy v 8. storočí našich predkov, aby sa na tomto mieste usadili? Nevieme. Dohadovať sa môžeme o úrodnej pôde, o dostatku stavebného materiálu v podobe dreva z lužných lesov, o polohe pri obchodných cestách vedúcich dolnomoravským úvalom, o križovatke ciest tiahnúcich sa severojužným a východozápadným smerom. Nespochybniteľnou a archeologickou dokázanou výhodou je skutočnosť, že hradisko mohli postaviť na dvoch ostrovoch v toku rieky, ktorá vďaka dostatku vody bola intenzívne využívanou dopravnou tepnou. Dôkladne opevniť ostrovy, vybudovať akropolu a predhradie, kniežací palác, sídlisko a jeho “priemyselnú zónu”, teda objekty určené na remeselnú výrobu, bolo logickou koncovkou dobrého výberu. Osídlená plocha sa rozložila na plochu 200 hektárov.
Nemalá časť sa nachádzala aj na území dnešného Slovenska, v chotári obce Kopčany. Preto sa územie označuje ako mikulčicko-kopčianska aglomerácia, pričom jediným dochovaným stavebným objektom v pôvodnej podobe je kostol sv. Margity v Kopčanoch. Ďalších 12 kostolov, len v podobe kamenných základov objavili na českej strane. Tento počet mal byť dostatočný pre viac ako 2 500 obyvateľov, čo bol počet obyvateľov, ktorý dosiahlo sídlisko v čase najväčšieho rozkvetu za vlády Svätopluka I. (871 – 894). Pre zaujímavosť treba spomenúť, že kameň pre hradisko sa ťažil na Slovensku pri Holíči. Kvádre naložené na pltiach po ramenách a hlavnom toku rieky Moravy prevážali na hradisko. Keď v 90.-tych rokoch 20. storočia zachránil Dr. Irša tzv. Holíčske menhiry, oponenti ich pravosti tvrdili, že ide o stavebný materiál pre Mikulčice. Nešlo, ale to je iné rozprávanie. 
O pokladoch a veciach vzácnych
Spomenul som, že v minulosti bola expozícia bohatšia na rôzne typy archeologických nálezov. Teraz je bohatšia na naozaj drahé veci. Z drahých kovov vyrobené náušnice zdobené granuláciou afiligrámom, ozdobné nákončia opaskov, ostrohy a ranokresťanské liturgické predmety, to všetko tu je. Zaujímavé sú však predmety, ktoré s kresťanskou kultúrou akosi nesúvisia. Gemy! Drobné plastiky, vybrúsené alebo vyrezané do drahého kameňa alebo do skla a používané ako súčasť šperku alebo amuletu. Tie, ktoré tu boli nájdené niesli zobrazenia rímskych a gréckych bohov Merkúra a Zeusa (Dia) a dokonca aj Feidiasa, starovekého sochára z 5. st. pr. Kr. Ich zvláštnosťou bolo obrátené nasadenie do predmetu, ktorý sa stal ich nositeľom. Interpretuje sa to dvoma vysvetleniami: cirkevné autority neboli naklonené používaniu pohanských námetov v čase stabilizácie kresťanstva alebo osobný amulet vlastníka nesmel byť viditeľný pre iných, pretože iba tak si uchoval svoju kúzelnú ochrannú moc.
Nálezisko dnes a zápis do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO
Ani Slovensko, ani Česko sa ešte nevzdalo nádeje, že areál mikulčicko-kopčianskeho veľkomoravského sídliska bude zapísaný ako pamiatka svetového kultúrneho dedičstva. V Paríži, v meste, kde sa o zápisoch rozhoduje, preferujú pamiatky cezhraničného charakteru, teda pamiatky nachádzajúce sa aspoň na území dvoch krajín. Túto podmienku výborne spĺňame. Možno sa teda dočkáme. Okrem toho záujem o dobudovanie skutočne unikátneho areálu v trojuholníku Mikulčice – Kopčany – Holíč stále pretrváva.
Na Slovensku sa síce veci dejú pomalšie, ale napredujú. A ak bude skutočne postavený, v projektových plánoch už hotový most ponad rieku Moravu, tak sa otvorí možnosť k dobudovaniu turistickej infraštruktúry, ktorá môže smelo konkurovať Lednicko – Valtickému areálu. Toto miesto a jeho okolie má obrovský potenciál na viac ako len krátky rodinný výlet. V celom okolí je veľké množstvo pamiatok, prírodných zaujímavostí (rieka Morava, ale aj Baťov kanál vytvorili krásne scenérie), viac menej len jemne zvlnený pôdny reliéf nebráni bicyklovaniu na dlhšie trate aj malým deťom. Na škodu veci je, že posledný knižný turistický sprievodca, ktorý podrobnejšie mapoval toto územie vyšiel vo vydavateľstva Dajama pod názvom Pomoravie pred mnohými a mnohými rokmi. Nič lepšie a kvalitnejšie už po ňom nevyšlo. Škoda.
