Arequipa časť II. - Zo sopky Chachani na dno jedného z najhlbších kaňonov sveta Colca

Peruánsky región Arequipa ponúka možnosť pozrieť sa na andský svet z vtáčej perspektívy z mohutných sopiek ako napríklad Chachani, ale i zostúpiť jeden z najhlbších kaňonov sveta Colca a dostať sa až na jeho dno. My si volíme downhill, teda zjazd na bicykloch z úpätia sopky Chachani s nekonečnými výhľadmi na dokonalý tvar vulkánu Misti. A ďalej pokračujeme na dno kaňonu Colca do tichej oázy.

Cestou na perifériu mesta

Na Plaza Mayor v Arequipe nás vyzdvihuje šofér s pripravenými bicyklami a vezie nás k začiatku zjazdu. Zaujímavá začína byť už cesta z centra mesta na jeho perifériu. Z auta máme možnosť sledovať odvrátenú stranu naoko dokonalého mesta. Z uhladeného hlavného námestia sa dostávame do zabudnutých chudobných štvrtí bez asfaltových ciest s nedostavanými domami. Aj ráz obyvateľstva sa výrazne mení a paleta farieb tmavne. Vodič nás oboznamuje s aktuálnou situáciou, kedy sem prúdi mnoho prisťahovalcov za prácou z krajín ako Venezuela či Kolumbia. V prašných uliciach pobehuje množstvo túlavých psov, prehrabujúcich sa vo vyhodených odpadkoch na každom kroku. Prejazd mostom ponad koryto rieky Chili je rovnako ohromujúci, ale bohužiaľ nie v pozitívnom slova zmysle. Na brehoch rieky je neuveriteľný bordel, kam len oko dohliadne. A vidieť deti ako sa hrajú v jeho útrobách, tu nie je nič nezvyčajné.       

Zjazd spod sopky Chachani

V pomalej premávke sa dostávame za brány mesta a zrazu sa pred nami otvára veľkolepá prírodná scenéria, ktorej kraľujú vulkány. Prechádzame malebnými osadami, ktoré na nás pôsobia pokojným dojmom vysokohorského prostredia.    
Zjazd na bicykloch začíname v úctyhodnej výške 4800 m so strmým zostupom po štrkovo-pieskovej kľukatej ceste. Na nej stretáme len niekoľko nákladiakov, ktoré zvážajú kameň z priľahlých lomov. Ďalej má cesta štrkový charakter, ktorý v posledných kilometroch prechádza do asfaltky. Počas zjazdu kedykoľvek a kdekoľvek zastavujeme a čerpáme pozitívnu energiu z okolitej krajiny a samozrejme fotíme. Na takýto zjazd nie sú potrebné žiadne špeciálne zručnosti, nakoľko ide skutočne o „spustenie sa dolu kopcom“.

Najhlbší kaňon v Peru - Colca

Provincia Arequipa je rovnako skvelým miestom pre náročnú turistiku v jednom z najhlbších kaňonov sveta - Colca. Jeho kolmé skalné steny klesajú viac ako 1000 metrov dolu k rovnomennej rieke tvarujúcej rysy ohromujúceho kaňonu. I na tak strmých svahoch je možné dodnes badať terasové políčka z čias inkskej okupácie tohto územia.

Je to idylický pohľad na domácich obyvateľov v tradičnom odeve, obrábajúcich pôdu s rovnakými pracovnými nástrojmi a ťažnými zvieratami, privezenými conquistadormi do Nového Sveta. A to všetko sa deje neprestajne už po mnohé generácie v objatí impozantných vrcholkov hôr dosahujúcich výšku viac ako 6000 m nad morom.  

Cestou cez prírodnú rezerváciu Aguada Blanca

  • Najlepšou základňou pre zostup do kaňonu, do údolia Valle de Sangalle, prekrásnej oázy plnej paliem, pražiaceho slnka počas dňa a jasnej oblohy počas mrazivej noci, je dedinka Cabanaconde (3300 m n. m.).         

Z autobusovej stanice Terrapuerto v Arequipe sa presúvame cez prírodnú rezerváciu Aguada Blanca (tú je možné pozorovať aj cestou do mesta Puno na brehoch jazera Titicaca) smerom do Cabanaconde. Za oknami sa nám mihá nedotknutá  príroda, ktorej vládnu vulkány a nemo sa pasúce stáda lám, alpák a vikúň.

Zastavujeme snáď na každom kroku popri ceste, odkiaľ sa vynárajú domáci a so svojimi rozmernými batohmi sa tisnú do autobusu. Pýtame sa sami seba, odkiaľ sa v tej pustatine berú a odpoveďou je nám len ich hlučná vrava a prenikavý smiech. Šesť hodinová cesta je plná serpentín, nespevnených prašných ciest, nekonečných stúpaní a klesaní. Začína sa stmievať a my nevieme, kde presne vystupujeme, nakoľko vodič autobusu zastavuje domácim kdekoľvek si povedia. Pýtame sa preto señora, ktorý sedí vedľa nás, či je už náš čas. Ten nám len pri každom zastavení s úsmevom povie, že ešte nie a až na poslednej vystúpime spolu. Okolo ôsmej hodine večer prichádzame do nášho cieľa za tmy a chladného horského vzduch. 

Osada Cabanaconde

Vstávame do slnkom zaliateho rána, ale vzduch je ešte chladný. Vydávame sa na menšiu obhliadku okolia Cabanaconde, ktoré je obklopené horským masívom. Z hlavného námestia prechádzame kamennou uličkou smerom ku krížu na úpätí hory, ktorý sme si všimli z okna našej izby.

Za osadou kráčame po prašnej ceste do mierneho kopca. Cestou stretávame domácich a jedného staršieho pána, ktorý nám ukazuje vyhliadku, z ktorej sú krásne výhľady. Dávame na jeho radu a smerujeme k „el mirador“ a užívame si andskú krásu na vlastné oči. V diaľave sa v rannom slnku jagajú biele čiapočky vrcholkov hôr a v blízkosti začínajú domáci pracovať na terasovitých políčkach, ktorých je tu neúrekom. Ticho, pokoj a kľud nás sprevádza celým dňom, ktorý máme vyhradený na aklimatizáciu vo vysokej nadmorskej výške.  

Až na dno...

Ďalšie ráno vyrážame skoro, aby nás nezastihli ostré slnečné lúče. Pešia túra z Cabanaconde na dno kaňonu trvá približne 2 - 3 hodiny. Zostupujeme po prašnej, miestami kamenistej ceste s nebezpečnými úsekmi. Klesáme kaskádovito strmo dolu a cesta sa nám zdá byť nekonečná.

Z výšky máme oázu v kaňone nadohľad, avšak v skutočnosti je stále ďaleko. Na chrbtoch si so sebou nesieme veľké batohy, a tak vynakladáme oveľa väčšie fyzické úsilie, pretože náš organizmus nie je zvyknutý na vysokú nadmorskú výšku, kde je menej kyslíku a neraz musíme „lapať po dychu“.

Batohy sú nám čoraz ťažšie a každý náš krok sa zdá byť kratší. Rýchlo strácame energiu a často zastavujeme na menšie prestávky, aby sme sa trochu odľahčili. Po troch hodinách ťažkého zostupu prichádzame na dno kaňonu a vysilení klesáme do prvých stoličiek, ktoré sa nám postavili do cesty. Naberáme posledné sily, staviame stan a relaxujeme v hamakách visiacich na palmách v pokojnej oáze.  

Malebné osady Malata a Coshñirwa

Nasledujúce ráno sťažka vyliezame zo stanu, s ukrutnou svalovicou na celom tele. Potrebujeme sa však dostať do najbližšej osady, aby sme si kúpili pitnú vodu a niečo pod zub. S výstupom opäť začíname skoro ráno, kým nesvieti silné horské slnko. Na tomto treku  prekonávame hlavne bolesť v nohách. Ako náhle sa dostávame z dna kaňonu vyššie, tak sa pred nami otvárajú fascinujúce výhľady na okolitú scenériu andskej krajiny a na bolesť aspoň na chvíľu zabúdame.

Na úpätiach hôr sa donekonečna rozmáhajú terasové políčka a v dohľade máme už aj osady – MalatuCoshñirwu. Cesta k nim je miestami dosť nebezpečná, pretože vedie uzučkými „pieskovými“ chodníkmi, ktoré sa rútia dolu hlbokým kaňonom. Na takýchto miestach je istejšie sa nepozerať na dno, aby sa nestalo, že tam veľmi rýchlo skončíme i my.

Konečne sa ocitáme v malebnej osade Malata. Prašnú cestu lemujú kamenné domce a centrum zdobí kostolík s upraveným námestím. U postaršej señory si kupujeme mandarinky, nakoľko tu nenachádzame nič iné. Posiela nás však do vedľajšej osady Coshñirwa, kde by sme mohli ešte zohnať chlieb a nejaké jedlo. Pokračujeme teda v ceste ďalej. Tu už nachádzame o niečo väčšiu miestnosť, ktorá sa javí ako obchodík a nakupujeme nielen pečivo, ale i vodu, konzervy s tuniakom, ovocie a dokonca aj pivo. Dobre zásobení sa rovnakou trasou vraciame späť do oázy.

...cesta späť

Na ďalší deň sa v ranných hodinách vraciame do Cabanaconde. To už ale využívame službu jedného señora a nechávame si batohy vyviezť mulami, pretože svalovica nám stále pretrváva a nechceme sa fyzicky úplne zničiť. Hore kaňonom vybiehame za necelé štyri hodiny.

  • Pešia túra naprieč Colcou nám dala poriadne zabrať, nielen fyzicky ale i psychicky. To nás však v konečnom dôsledku pozitívne nakoplo a dopomohlo k ďalšiemu zdolávaniu tejto rozmanitej krajiny. Andy nám dávajú jasne najavo svoju veľkoleposť a ukazujú nám pokoru, s ktorou ich musíme prekonávať.       

Zaujímavosť: Deformácie hláv

V oblasti kaňonu Colca žijú dve etnické skupiny – Cabanas, hovoriaci jazykom kečua a Collaguas, aymarsky hovoriace etnikum. V minulosti tieto dve skupiny využívali techniky na tvarovanie lebiek počas detstva pre vzájomné rozlíšenie sa. Príslušníci etnika Cabana si ich vyrovnávali a naopak Collaguas svoje lebky predlžovali, a to pomocou dosiek, ktorými stlačili hlavu a následne ich pevne zviazali. Takúto deformáciu vykonávali i z toho dôvodu, aby tvar svojej hlavy priblížili k tvaru hory (teda posvätného božstva) vo svojom okolí. V súčasnosti je spomínaná technika premietnutá do tvaru pokrývky hlavy týchto domorodých etník. Ploché klobúky sú typické pre príslušníkov Cabanas a vyššie klobúky nosia na svojich hlavách Collaguas.