Bukovanský mlýn na Morave a ďalšie prekvapenia

Ľuboš Vodička - 24.4.2019
Bukovany

Bukovanský mlyn s celým svojím areálom ma dostal. Úplne a kompletne. Stál som prekvapený, mierne zmätený, potešený, udivený, trochu znepokojený. Všetko bolo správne. Poloha mlyna bola správna. Na kopci, na trvale veternom mieste. Priľahlé budovy boli nízke, pekné, charakteristicky moravsko-vidiecke. Ibaže ich bolo trochu priveľa. To sa dalo vysvetliť tým, že šlo o bohatšiu gazdovskú usadlosť, ktorá sa rokmi rozrástla. Alebo jednoducho o neskorší zámer podporiť agroturistiku rozšírením ubytovacích kapacít. Ibaže všetko bolo akési dokonalé. Naordinoval som si presvedčenie, že nemusím za všetkým hľadať čosi skryté a veci si môžem užiť tak, ako sú. Správne zvolený prístup. To miestečko je jednoducho kúzelné. Treba zapnúť receptory pre estetické vnímanie, zhlboka sa nadýchnuť a nechať zmysly zamestnávať sa pozitívnymi podnetmi.

Veterné mlyny holandského typu

V našich zemepisných šírkach (tým myslím najmä v Čechách, ale aj na Slovensku!) sa stretnete zvyčajne s dvoma typmi historických veterných mlynov: holandským (na Slovensku v Holíči) a nemeckým (ten na Slovensku nemáme). V Múzeu ukrajinskej kultúry vo Svidníku je zachovaný aj málopočetný svojím výskytom, drevený mlyn s veternou turbínou, teda tretí typ mlynov.         

Preto som prvé informácie o mlyne v Bukovanoch hľadal v knihe Martina Janošku Větrné mlýna v Čechách, na Moravě a ve Slezsku (vyd. Libri, Praha, 2003).  Neúspešne. Znova som si sadol k internetu a hľadal info. Ex post, po troch dňoch od návštevy, som pochopil, že mlyn bol postavený v roku 2004. Počin, pred ktorým skladám klobúk dolu z hlavy. Pán Josef Kouřil z Kyjova si splnil svoj detský sen. Postavil mlyn, usadlosť a ukázal, že „kultúrne dedičstvo“ môže vznikať nenásilným a svojsky pôvodným štýlom aj dnes. Na počesť svojich predkov postavil mlyn holandského typu. A o nich sa píše vo vyššie zmieňovanej knihe: „Typickým znakem větrného mlýna holandského typu je pevná zděná budova kruhového půdorysu, na níž spočívá střecha s větrným kolem, kterou je možno natáčet proti směru větru.

V zahraničí (zejména v Nizozemsku a Německu) dospěl vývoj těchto větrných mlýnů k mnoha typovým variantám. U nás však vykazují holandské větráky – až na regionální architektonické odchylky – v podstatě podobný charkter. Kuželově se zužující (výjimečně válcová) třípatrová budova mívá vždy kruhový půdorys o průmeru 7-9 m a je vysoká 8-12 m. Zdivo o síle okolo 1 m (při zemi i více) bývá u starších objektů kamenné, vyzdívky kolem oken a dveří tvoří často cihly. U mladších objektů, postavených koncem 19. století, cihlový materiál převažuje. Zdivo mlýna se obvykle omítalo hladkou vápnitou maltou, někde sa rovněž stahovalo železnými obručemi. Pod korunou zdiva se občas vytvářely ozdobné prvky – římsa, zubořez nebo dřevěné obložení.

Kuželová střecha holanského mlýna bývá vysoká okolo 3 m a její nosná trámová konstrukce je uspořádána do tvaru mohabokého jehlanu. Krytina bývala původně sindelová, při pozdějších stavebních úpravách se často měnila na dehtovou lepenku nebo plech. U fuknčkních holandských mlýnů musí být střecha vždy proražena vikýřem se sedlovou stříškou, kterým je prostrčena hlavní hřídel větrného kola, s níž se celá střecha otáčí. Otáčení střechy umožňuje rumpálové nebo šnekové zařízení pod střechou a ocelová kolečka, která sa pohybují na kruhové kolejnici, vedené po koruně zdiva. V zahraničí se střechy větrných mlýnů otáčely často ze země nebo z tzv. galerie po obvodu budovy, a to pomocí dlouhých, až k zemi sahajících ráhen zvaných někdy „šráky“. Podobný mechanizmus byl původně přítomen na větrném mlýně v Lesné na Znojemsku, dodnes je zachován v nedalekém rakouském Retzu, kde se nazývá krühewerk.“

Ďalšie prekvapenie

Mám rád, keď ľudia vedia brať históriu s nadhľadom.  Odľahčene a s humorom. Bez upínania sa k historickým pravdám, ktoré pravdami nie sú. Už len toto konštatovanie by mi stačilo, aby som gratuloval autorom k myšlienke Aleje českých panovníků budovanej medzi Bukovanmi a dedinkou Ostrovánky.  Predstavte si 650 metrov dlhý chodník lemovaný 79 podstavcami s menami panovníkov Zemí koruny české (od nástupu Habsburgovcov na trón našich spoločných panovníkov), s rokmi ich vládnutia. Na niektorých podstavcoch trónia sochy slávnych postáv a všetko dopĺňa stromoradie. Ibaže výtvarné spracovanie historických postáv je ... osobité. Minimálne tak osobité ako socha „kráľa“ Svätopluka na Bratislavskom hrade. Ibaže kým Svätopluk vzbudzuje rozpaky svojou nepatričnosťou (hádam, až nevkusom), tu sochy panovníkov vyvolajú ...údiv, skôr úsmev! Sú ako hobbiti, trpaslíkovia, postavičky z kreslených príbehov Asterixa a Obelixa, sú jednoducho mierne smiešni, veľmi milí, trochu nadurdení, ale v každom prípade krásni a dobre čitateľní, pokiaľ sú vám čo i len trochu známe historické reálie z ich životov.  Chce to trochu sa odosobniť, uvoľniť spútanosť dejepisných právd a užívať si a užívať. Autorom postáv je Václav Poliana z Olomouce. Prial by som si poznať toho človeka osobne. Za zážitok, ktorý nám sprostredkoval, by som mu rád poďakoval. Mimochodom! V roku 2020 by alej mala byť kompletne obsadená. To bude paráda!

Čo na záver?

Neviem! Naozaj neviem čo by som napísal! To miesto je super. Ja viem, že ide o historizujúci štýl, ktorý najmä profesionálni pamiatkári odmietajú. Ale mne sa to páčilo. Užil som si to. Ja mám pre Moravu slabosť. Ale aj keby som ju nemal, musel by som v hĺbke svojej úprimnosti vyloviť malú rybku – hovorcu, ktorá by skonštatovala: dobré, fakt dobré!

Pre zaujímavosť:

Komentáre Disqus