Bystričan prešiel Južnú i Severnú Ameriku na bicykli

Viera Valentová - 4.3.2019

Peter Perešíni je počítačový programátor, ktorý sa raz za čas rozhodne sadnúť na bicykel. Keď sa tak náhodou stane, zvyčajne z neho zosadne o pár mesiacov a pár krajín inde a plný zážitkov. Tieto dni žije na Slovensku, a jeho prezentáciu si budete môcť vypočuť v nedeľu 10.3.2019 na cestovateľskom festivale Cestou necestou v Bratislave

Posledných dva a pol roka si strávil najmä v sedle bicykla, putoval si zaujímavými miestami, ale momentálne si už doputoval. Mňa by zaujímalo kedy a kde si začal a ako prebiehali obe tvoje cesty.

Tú hlavnú cestu som začal v novembri 2016 a viedla naprieč Južnou Amerikou. Začal som úplne na juhu v meste Ushuaia a postupom času som sa dopracoval až na sever Kolumbie, to bolo v apríli 2018. Potom som si dal krátku pauzu (asi dva mesiace) a ešte som na ďalšie tri mesiace išiel do Severnej Ameriky.  Tam to bolo trošku v Kanade a následne putoval naprieč USA až po hranicu s Mexikom.

Patagonske jazera, Chile

Obycajne vyhlady cyklistu, Peru

Chystáš sa niekde najbližšie?

Zatiaľ neviem a vzhľadom na to, že som momentálne zamestnaný, tak je to ťažšie. Asi si ale nájdem nejaké dva alebo tri mesiace cez leto.

A už máš kontinent?

Ako ľahká voľba vyzerá Aljaška.

Kde a kedy sa zrodila myšlienka byť dlhodobým cyklistom?

Počas štúdia na PhD. som si uvedomil, že toho bolo už pomaly dosť a chcel by som vyskúšať na chvíľu aj niečo iné a iným spôsobom spoznávať svet. Časom to vykryštalizovalo tak, že som si zvolil bicykel na to spoznávanie.

Kde si študoval PhD. ?

Vo švajčiarskom Lausanne.

Podľa teba to malo na to vplyv, že si si vybral bicykel?

Zrejme áno, pretože vo Švajčiarsku som si pomerne obľúbil hory a chodil som tam pravidelne cez víkendy na turistiku a aj na denné cyklovýlety po švajčiarskych pasoch (horských sedlách).

Tvoja cesta po Južnej Amerike bola naozaj najmä po horách, aj vo Švajčiarsku si chodil najmä po horách. Nechcel si niekedy zapojiť do toho aj rovinku?

Ani nie, mňa pravdupovediac rovinky nelákajú. Ja si radšej vyšlapem niekde vysoko - pár tisíc metrov - na miesto, ktoré má výborné výhľady.   

Kempovanie pod sopkou Chimborazo, Ecuador

Povedz trošku podrobnejšie, ako prebiehala tvoja cyklocesta po Južnej Amerike.

Ako už bolo spomenuté, začal som v Ushuai v Argentíne. Odtiaľ som sa Ohňovou zemou rýchlo prepracoval do Čile. Hranicu Čile a Argentíny som nasledujúce mesiace ešte niekoľkokrát prešiel, keďže hranica medzi týmito dvoma štátmi sa presne zodpovedá horám. Čile som opustil z púšte Atacama odkiaľ som prešiel do Bolívie. Po Bolívii nasledovalo Peru, kde hory narástli do ešte väčších rozmerov a odtiaľ som sa postupne prepracoval až po Ekvádor a nakoniec Kolumbiu.

Ako dlho si pobudol v každej krajine? Toľko koľko ti dovolili víza?

Väčšinou to bolo o trochu menej ako mi dovolili víza. Medzi Argentínou a Čile som to veľmi neriešil, lebo som často prechádzal cez hranice a vždy som nanovo dostal celých 90 dní. Tam teda nebol žiadny problém. V Bolívii som mal šťastie, lebo som priamo pri vstupe dostal možnosť ostať dva mesiace, čo by oficiálne nemali dať - obyčajne sa to robí tak, že človek dostane jeden mesiac a ide si to v La Paz predĺžiť. V Peru som mal podobné šťastie - hneď na hranici sa ma spýtali ako dlho tam chcem byť a colník mi povedal, že tam môžem byť nielen tri mesiace, ako som si dovtedy myslel, ale celých 6 mesiacov. Ekvádorom som stihol prefrčať pomerne rýchlo, aj vďaka tomu, že v tom čase mi počasie úplne neprialo. Finálne, v Kolumbii mi dali pri vstupe tri mesiace, ale predlžoval som si o ďalšie tri mesiace.

Ako a kedy prebiehali prípravy pred cestou? Začalo to kúpou letenky alebo prípravou bicykla či presviedčaním rodičov?

Rodičov som začal spracúvať minimálne rok-dva pred týmto výletom, stále to nechceli nejako pochopiť. Nakoniec si však uvedomili, že naozaj nežartujem a sa s tým zmierili. Čo sa týka samotnej prípravy na cestu, tak som to začal riešiť zhruba okolo času, keď som skončil PhD.

Kedy si napríklad kúpil letenku?

Letenky som kupoval neskoro, necelý mesiac pred odchodom, lebo som najskôr potreboval vybaviť bicykel. Hľadal som totiž dobrý predný nosič na bicykel, čo s mojou odpruženou vidlicou nebola žiadna sranda.

Čomu si prispôsobil odlet na november 2016?

Mal som takú zhruba predstavu, kedy je v Argentíne a Čile dobre. V princípe som sa musel prispôsobiť podmienkam na južnejšej časti Atacamy -- tam sa najlepšie chodí okolo januára a februára. A samozrejme jari/letu v Patagónii. Koniec novembra bol preto optimálny.

Salar de  Coipasa, Bolivia

Ako vyzerala tvoja mentálna príprava? Čítal si veľa tematických kníh, blogov alebo chodil si na prezentácie? A malo to na teba nejaký výraznejší vplyv?

Prečítal som zopár blogov, potom nejaké praktické knižky ako sa vybaliť s bicyklom na takéto cesty, ale nebolo to nejaké veľmi extenzívne. Blogy som čítal hlavne kvôli hľadaniu tej najlepšej trasy.

Ako vyzerala tvoja cyklovýbava a zháňanie súčiastok?

Moja cyklovýbava je isté “špecifikum”. Na rozdiel od iných ľudí so sebou nosím strašne veľa vecí, a ten bicykel potom tak aj vyzerá. Kilá naviac nosím hlavne z nejakého komfortu -- občas sa hodí, aby mal človek aj nejaký počítač či inú elektroniku, väčší stan, viac oblečenia a veľmi rýchlo sa to nazbiera na zvyšné kilogramy až človek ani nevie aký je ten bicykel ťažký.

Čo sa týka súčiastok, tak pred cestou som si zaobstaral pomerne veľa náhradných dielov, keďže som nemal presné potuchy, aká bude dostupnosť. Postupom času som sa niektorých dielov zbavil.

Koľko vážil tvoj bicykel a vybavenie?

Bicykel s vybavením vážil niečo nad 50 kg. Výnimkou bola ale púšť Atacama, kde bol bicykel určite ťažší ako ja. Bolo totiž treba nosiť (ak zarátame nejakú tú rezervu) jedlo asi na sedem dní a vodu asi na tri dni, čo je hneď plus 20 kg.

Ako sa menili prírodné reliéfy počas cesty?

V princípe cieľom celej cesty bolo ísť okolo hlavnej chrbtice Ánd. A tohoto som sa snažil držať. Čiže reliéfy boli väčšinou hory :-). Samozrejme, každé hory mali svoje špecifikom. Dolu v Patagónii to boli najmä ľadovce. Atacama sa hmýrila rôznymi farbami a tiež soľnými pláňami. Asi najzaujímavejšia časť bola v Peru, kde tie hory sú naozaj vysoké a dá sa tam ísť s bicyklom až do 5000 metrov. Ekvádor ponúkal (keď to počasie dovolilo) super výhľady na sopky. No a v Kolumbii síce výška postupne klesala, ale zato ju nahradili husté zelené dažďové lesy.

Switchbacks na ceste v Peru

Aký bol tvoj výškový rekord?

5114 metrov a zaujímavosťou je, že tento môj výškový rekord na bicykli je viac ako na peši.

Kde to bolo a kedy?

Bolo to  Peru, niekde medzi Bolíviou a tým, ako som prešiel do Cuzca. Bolo to v rámci jedného extrémne vysokého úseku -- zhruba 200 km kontinuálne nad 4500 metrov. Hodnotu 5000 m som ale prekonal ešte niekoľkokrát neskôr, tiež v Peru.

Ako prebiehal tvoj štandardný bicyklový deň?

Štandardný deň sa snažím bicyklovať kým sa dá. Inak povedané ráno vstanem so slnkom alebo trochu neskôr. V tých vyšších polohách je totiž väčšinou ešte zima. Spravím si nejaké raňajky, pobalím sa, a vysuším stan. Zhruba dve hodiny od východu slnka som hotový a začnem pedálovať. Pokračujem v princípe neustále s drobnými prestávkami na nejaké jedlo, až kým nie je asi hodina do západu slnka. Vtedy intenzívne hľadám miesto na kempovanie, navarím večeru a idem spať.

Aký bol pomer tvojich nocí po širákom a tých, ktoré si strávil v civilizácii, teda si si platil za ubytovanie?

Možno to bolo 50/50. Veľmi sa to menilo od krajiny. Keď som bol v Čile a Argentíne, tak tam som veľa stanoval, pretože tam ceny ubytovania boli veľké. V okamihu, keď som došiel do Bolívie a Peru, tak sa mi v princípe neoplatilo stanovať voľne ak bola možnosť nájsť si nejaké ubytovanie poblíž. Tým pádom som sa snažil ostávať v dedinkách po ceste.

Začínal si v Patagónii a v tvojich blogoch si opisoval, že tam je častý veľmi silný vietor. Tak aký silný je ten vietor?

Potom ako som začal túto púť som pomerne rýchlo zistil, že som si nie celkom šťastne vybral smer ktorým putujem. Patagónia je naozaj preslávená vetrami, ktoré vejú zo severozápadu a maximálne rýchlosti sú tam 80 až 100 kilometrov. No a ja som teda išiel viac-menej presne proti nim. Sledovanie predpovedi počasia som tým pádom rýchlo vymenil za obsesiu veternou predpoveďou. Niektorí iní cyklisti to zase riešili tak, že sa zobudili výrazne skorej a dobicyklovali si to napr. od 4-tej rána do 9-tej rána a vtedy skončili -- v noci totiž vietor utícha, a tak za tých pár hodín stihli odbicyklovať viac akoby sa natrápili za zvyšok dňa. Našťastie tých najveternejších úsekov nebolo tak veľa.

Aká bola Carretera Austral, známa cyklistická a stopárska cesta?

Bola veľmi pekná a pokojná. Cesta sa nachádza na čilskej strana Patagónie, bola dokončená len “nedávno” (tuším v 80-tych rokoch) a je z väčšej časti bez asfaltu. To tomu dodáva taký príjemný nádych. Taktiež je tam málo áut. Na tejto časti som aj stretával veľa rôznorodých cyklistov.

Akí boli cyklisti, ktorých si stretával po ceste?

Na Carretera Austral som stretával cyklistov denne, tam nás išlo naozaj veľa. Cyklisti boli väčšinou zahraniční dobrodruhovia (a dobrodružky), ktorí si dali za cieľ prejsť túto cestu. Ďalšia veľká časť cyklistov boli long-distance odhodlanci, väčšinou začínajúci na Aljaške a tešiaci sa na koniec kontinentu. Po Patagónii cyklistické strety postupne upadali, najmä po prechode do Bolívie. V celej Bolívii a Peru som stretol iba zopár cyklistov a kľudne sa stalo, že som žiadneho nevidel zopár týždňov. Situácia sa opäť zmenila v Ekvádore a hlavne v Kolumbii, kde cyklistov rýchlo pribúdalo. Tentoraz sa ale jednalo o takých tých lokálnych, denných, ktorí si vybehnú jedno sedlo za deň a vrátia sa do svojho mesta. Bicyklovanie sa totiž v Kolumbii poslednou dobou celkom preslávilo, najmä vďaka ich cyklistovi Nairovi Quintanovi, ku ktorému som bol neraz prirovnávaný :-)

Aké boli tvoje strety s miestnymi?

Vo všeobecnosti boli pomerne jazykovo ťažké, lebo predtým ako som odišiel na cestu som neštudoval španielčinu. Španielčina je však nevyhnutnosť na tomto kontinente, a tak som sa postupne naučil aspoň základy dorozumievania. Najhoršie mi to išlo hneď na začiatku, v Patagónii, keď som zo španielčiny nevedel skoro nič. Navyše, Čiľania majú pomerne ťažký dialekt. Dokonca som počul, že čilské telenovely majú v ostatných krajinách oficiálne španielske titulky.

Ako často si chodil do bike shopov a ako rýchlo si sa naučil všetky potrebné technické slovíčka v španielčine?

Do bike shopov som chodil minimálne asi raz za mesiac, záviselo kde som sa nachádzal. Bolo totiž treba dopĺňať zásoby brzdových platničiek, reťazí a ďalšieho “spotrebného” materiálu. Najhoršie to bolo asi okolo Atacamy, kde sa nedá nič zohnať mimo veľkých miest a človek sa tým pádom môže dostať do serióznych problémov. Bolívia na tom nebola omnoho lepšie, teda okrem hlavného mesta La Paz. Čo sa týka dorozumievania, tie technické výrazy som sa naučil postupne v tých bike shopoch. Zakaždým keď sme sa konečne dorozumeli, že čo to od nich vlastne chcem, tak som si to veľmi rýchlo zapamätal.

Ako často si menil reťaz, koľko si ich použil za celú cestu?  

Reťazí som použil veľa, bolo to viac ako desať. Zo začiatku som šiel štýlom “jedna reťaz na približne tisíc kilometrov” čo by sa mnohým cyklistom zdalo ako príliš krátko. Problém je ten, že keď človek ťahá 50 kg bicykel do veľkých kopcov na rozheganých cestách a nekvalitných reťaziach, tak tie reťaze sa rýchlo vyderú. No a reťaz sa dá kúpiť omnoho ľahšie ako taká bicyklová kazeta (ozubené kolesá na zadnej prehadzovačke), ktorú som mal po Santiagu šancu vymeniť najskôr na severe Peru (kvôli váhe totiž jazdím pomerne netradične ľahké prevody).

Počítal si si po ceste defekty?

Nie. Veľa.

Vysvetli, čo znamená v tvojom prípade encomienda? (balíček)

Je to spôsob, ktorým si vedia ľudia (a teda aj cyklisti) posielať veci v Peru. V princípe taká obdoba pošty. Ide o to, že v Peru existujú dopravné spoločnosti, kde môžete doniesť nejaký balík, ktorý môžete poslať inej osobe do pobočky nejakého veľkého mesta. Daný človek má potom nejaký čas na vyzdvihnutie, spravidla 30 dní. Toto častokrát využívajú cyklisti ktorí idú do tých najvyšších výšok - veci ktoré zrovna nepotrebujú si takto pošlú na miesta vzdialené 200 – 300 km a tam ich to počká.

Čo si si prenášal v rámci tejto encomiendy?

Nechal som si tam posielať nejakú nepotrebnú elektroniku, náhradné diely, či kusy oblečenia, ktoré som vedel že nebudem používať. Celkovo to bolo tak 5-7 kg.

Povedz najväčšie prírodné highlighty podľa krajín, ktoré si prešiel.

Na začiatku sa mi veľmi páčila Patagónia, so svojimi ľadovcami a horami. Potom celá púšť Atacama, ktorá je veľmi veľká a veľmi veľmi krásna. V Bolívii sa mi páčili soľné pláne, aj keď je to trochu veľa bicyklovať to. Zároveň sa mi v Bolívii páčilo pohorie Yungas, ktoré je už na kraji dažďovej oblasti. Toto bolo pre mňa taká duševná očista zeleňou, vzhľadom na to, že posledné 3-4 mesiace predtým som bol na Atacame kde tráva bola skôr zriedkavosťou. V Peru sa mi asi najviac páčila pomerne dlhá oblasť, ktorú cyklisti volajú Peru Great Divide. Je to v princípe sada ciest, ktoré idú cez najvyššie pohoria (a tým pádom oddeľujú povodia Pacifiku a Atlantiku). V Ekvádore sa mi veľmi páčili sopky, ktoré sú krásne zasnežené. Kolumbia bola taká rôznorodá. Prvýkrát som sa tam stretol s takým poriadnym “dažďovým” zalesnením. Hlavne tá severnejšia časť je zachovalá. Kolumbia má ale aj úžasné vysokohorské krajiny nazývané Paramo(s)  - z tohto súdka sa mi páčili národné parky Los Nevados a El Cocui.

Kde si bol najbližšie pri mori?

More som stretol hneď na začiatku, nakoľko Ushuaia leží pri Beagle kanáli - jednou z troch námorných ciest medzi Pacifikom a Atlantikom. Následne som sa pri mori vyskytol ešte pár krát v Čile, naposledy asi v meste Antofagasta. Odtiaľ som zamieril viac do vnútrozemia a pri mori som sa neskôr ocitol až v Kolumbii.

My sme sa v Peru s tebou pred tým vyše rokom aj stretli a tri dni sme strávili spolu v meste Cajamarca. Nás toto stretnutie výrazne ovplyvnilo, pretože si nám pomohol naplánovať cyklotúru okolo jazera Titicaca. Čo toto stretnutie dalo tebe?

Ja som si počas nášho stretnutia úplne preplánoval zvyšok Peru nakoľko pôvodne som sa chcel držať najvyšších vrcholov Ánd v danej oblasti. Lenže vy ste mi ukázali, že sa veľmi pekné veci nachádzajú aj v oblasti Amazonas. Tipy na obzretie ruín Kueláp a vodopádu Gocta boli príliš veľkým lákadlom, a tak som si povedal, že čoby nie, však trasa sa dá zmeniť.

Vodopad Gocta, Peru

Mal si nejaký netradičný zážitok so zvieratami?

Asi najzaujímavejšia bola andská líška, ktorú som pár krát stretol na Atacame. Dole v Čile som samozrejme stretával guanaco a neskôr v Bolívii a Peru jeho príbuzných alpacy a lamy, ktorých bolo veľa.

Aká bola najnižšia teplota po ceste?

Toto neviem, lebo som nemal so sebou teplomer. Viem ale kde. Najnižšie teploty som mal altipláne v Bolívii, kde ľudia častokrát  tvrdia, že mrzne pod mínus 15 v noci. Toto som pred cestou vedel a tak som ešte pred Bolíviou v Santiagu dokúpil druhý spacák a spával som v dvoch spacákoch naraz. Tých konkrétnych pár dní, keď bola naozaj treskúca zima som zo stanu nikdy nevyšiel predtým ako naň svietilo slnko. Mám takú príhodu, že jeden deň som sa takto zobudil, bolo slniečko, spravil som si raňajky, a potom ako som umýval riad, tak mi zamrzla voda v hrnci.

Čo všetko ti zaznamenávali tvoje prístroje?

Bežne so sebou nosím GPS, ktoré loguje polohu aj výšku. Navyše pred tripom som si kvôli štatistikám dokúpil merač na pedále, teda viem zhruba koľko rotácií pedálov som spravil. Za celý trip to bolo asi tri milióny. Takisto som občas nosil hrudný pás, ktorý mi meral tep.

Kolumbia bola totálny záver cesty, aké boli tvoje pocity?

Bolo to také špecifické, lebo celá Kolumbia je veľmi milý národ a tí ľudia sú veľmi dobrosrdeční. Tá posledná časť ale viedla cez územie La Guaija susediace s Venezuelou, a tam sú tam trochu etnické problémy, nakoľko je to strašne chudobná oblasť. Toto bola asi jediná časť môjho tripu, kde som si nezobral so sebou všetku svoju výbavu a jednoducho v meste Riohacha som si vymenil môj bicykel za taký nejaký domáci priemer a takisto som nezobral svoj fotoaparát. Takto som sa vybral posledných 300 kilometrov až na najsevernejší bod Kolumbie, čo ide trochu púšťou. Môj hostiteľ v hosteli hovoril, že to je dosť bláznivý nápad. Ale môj nápad bol jasný, dôjsť na najsevernejší bod Kolumbie a nakoniec to bolo omnoho ľahšie ako som si myslel. Na samotnom najsevernejšom bode je maják a čítal som blogy cyklistov, ktorý sa tam v návale emócii vykričia. Ja som si tam pri tom majáku sadol a vytiahol som obed.

Čo všetko ti táto tvoja prvá cyklistická cesta dala? Stal si sa iným človekom?

Podľa mňa som sa touto cestou nestal až tak iným človekom. Ale to, čo som si naozaj tak uvedomil je, že mám strašne rád hory, a veľmi rád v nich bicyklujem. Naopak, nejaké tie rovinky nie sú pravé pre mňa, tam som väčšinou trpel, keď som náhodou musel ísť stovky kilometrov po rovinách. Tiež som sa naučil to, že my o tých krajinách máme skreslené predstavy, teda domáci ľudia sú väčšinou milí, nestalo sa mi, že by som sa nejako zle cítil. Toto môže byť spôsobené aj tým, že ja som si vyberal naozaj rurálne oblasti, kde ľudia žijú pokojným životom a vidieť cudzinca je rarita.


S Petrom sa rozprávala Viera Valentová

Petrova expedícia bola podporená z Expedičného fondu OZ Cestou necestou. Aj ty môžeš pridať svoju expedíciu a žiadať o podporu. Alebo podporiť iné expedície svojimi 2% z daní.

Komentáre Disqus