Bzovík, úžasný opevnený kláštor alebo pevnosť?

Ľuboš Vodička - 14.8.2019
Bzovik

Bzovík je pevnosť. Teda opevnený kláštor. Nádherný, majestátny ako lev na vysokej skale. Ibaže stojí takmer na rovine (skôr na vyvýšenine) v Krupinskej planine. Zaujímavé je, že do svojich Povestí o slovenských hradoch ho zaradil Ján Domasta. Povýšil ho teda na hrad. Jaroslav Nešpor ho má vo svojej trilógii Za tajomstvami zrúcanín (Za tajomstvami zrúcanín II., Gu100, Bratislava, 2006, str.21) popri hradných ruinách. V obidvoch prípadoch považujem rozhodnutie zaradiť túto stavbu do ich kníh za veľmi šťastné. Už len dejiny tejto stavby sú tak exponované, že dobrodružné povesti pri nich blednú závisťou. Bzovik

Vzrušujúca história

Pre začiatok je dôležité si zapamätať, že kláštor založil komes Lampert s manželkou Žofiou niekedy medzi rokmi 1124 až 1131. V čase, kedy Uhorsku vládol kráľ Štefan II.  Jeho otcom bol Koloman zvaný Učený. Nie som si úplne istý, či by mu súčasníci priznali tento prívlastok, správal sa skôr kruto pragmaticky, ako učene múdro. 

Aby z hry o uhorský trón vyšachoval svojho brata Álmoša, nechal v roku 1105 korunovať za kráľa svojho syna Štefana. Nahnevaný Álmoš, ktorý to považoval za porušenie jeho nástupníckych práv sa pokúsil na Kolomana spáchať atentát. Nepodarilo sa. Preto sa spojil s nemeckým cisárom Henrichom V. a českým kniežaťom Svätoplukom, s ktorými napochodoval do Uhorsku. Márny pokus, opäť nepochodil. Koloman sa pomstil nielen bratovi Álmošovi, ale aj jeho synovi Belovi. V roku 1115 nechal obom vypichnúť oči.

Keď v roku 1131 zomrel Štefan (kráľ Štefan II.), nástupnícky kolotoč vládnutiachtivých následovníkov sa opäť roztočil. Korunovaný bol Belo II. – oslepený syn Kolomanovho brata Álmoša. Ibaže túžbu prejavil aj Boris z kyjevského kniežactva, údajný Kolomanov syn z druhého manželstva. Belo si kráľovstvo uhájil a nezabudol ani na tých, ktorí mali čo i len pozitívny názor na jeho oslepenie a boli naklonení mŕtvemu Kolomanovi.  Medzi nimi bol aj komes Lampert (zakladateľ Bzovíka) a jeho syn Mikuláš. Oboch ubili na zasadnutí kráľovskej rady stolcami, na ktorých sa sedávalo.Bzovik

Hoci to bol nakoniec Belo II., ktorý listinou potvrdil založenie kláštora (oficiálne v roku 1135), ten to nemal ešte vo svojej existencii vyhrané.

Žigmund Balaša, ktorému nebolo nič sväté

Balašovci v našej histórii nemajú dobré meno. V súvislosti s hradom Sitno sa spomína v povesti  Šimon Balaša, spupný, hlúpy, sadistický mladý šľachtic. Môžeme ho však pokojne zasunúť do priečinku „povesť“ . Žigmund Balaša sa ako skutočná historická osobnosť zapísal do histórie Bzovíka a nie pozitívne. V priebehu 15. storočia prešiel Bzovík stavebnými úpravami s cieľom posilniť jeho obranyschopnosť. Pôvodný románsky dvojvežový kostol goticky upravili a prepošt Ondrej nariadil aj posilnenie obrany. Zbytočne. V roku 1530 na kláštor zaútočil spomínaný Žigmund Balaša. Dobil ho, mníchov zväčša pobil, tých čo prežili vyhnal a kláštorné majetky si prisvojil. Balaša, ktorý pochopil význam nastupujúcich palných zbraní nechal kláštor obohnať štvoruholníkovou hradbou, nárožia spevnil kruhovými baštami s delovými strieľňami, vyhĺbil priekopu a vstup preklenul padacím mostom. Pôvodný kostol úplne odstránili a v objatí hradieb vybudovali nové hospodárske budovy. Prestavbu ukončili v roku 1548. Bzovik

Cirkevná stavba vo svetských rukách, alebo ako ju získať späť

Kláštor ostane kláštorom aj keď ho na pevnosť prebudujete. Kláštor patrí do rúk cirkvi. A pevnosť, hoci aj na nepriateľskom území, sa zasa páčila tureckému vojsku. V 17. storočí sa stretli dva záujmové prúdy, ktoré plánovali urobiť čokoľvek preto, aby Bzovík získali. Úspešnejšou bola cirkev. V roku 1655 cirkevný súd označil manželstvo vlastníkov pevnosti, protestantov Pavla Fánčiho a Sidónie Balašiovej za krvismilné, pretože mali byť príbuznými a tí sa nesmú ženiť (zvláštne veď v panovníckych rodinách šlo o tak blízke príbuzenské vzťahy, že genetické defekty z nich plynúce boli na dennom poriadku). Rozsudok znel: smrť a strata majetku. Všetko sa dalo do poriadku vo chvíli, keď sa za odsúdených prihovoril sám kráľ a pán Pavol sľúbil Bzovík vrátiť cirkvi.

Ešte tí povstalci

Obrannú funkciu pevnosti otestovalo ako posledné vojsko Imricha Tӧkӧliho v roku 1678. Obsadili ho a krupinského kastelána a zopár mešťanov, ktorí tu hľadali útočisko povraždili. Bzovík vyrabovali, poškodili a vypálili.  O jeho znovu sprevádzkovanie sa postaral ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni. V roku 1908 ostrihomská kapitula predala nehnuteľnosť do súkromných rúk.  Obidve nasledujúce svetové vojny sa na Bzovíku negatívne podpísali. Prvá tým, že po vzniku Československa došlo k rozdrobeniu hospodárskeho zázemia Bzovíka, čím sa vytratila jeho dôležitosť a súčasne aj prostriedky na jeho prevádzku a druhá  svetová vojna fyzickým poškodením po prechode frontu.Bzovik

Čo dnes?

Dnes je Bzovík stále veľkolepá stavba. Je nezameniteľne mohutná, pevná, na oko nezničiteľná, krásna svojou kamennou hrubosťou, veľkolepá svojimi baštami, je pevne stredoveká, drsná až neokrôchaná, napriek tomu rytiersky pôvabná.  Dovolím si porovnanie s írskym Glendalough. Mám k tomu viacero dôvodov. V Írsku, rovnako ako na slovenskom Bzovíku pršalo počas mojej návštevy ako o dušu. Glendalough je dedina s kláštorom, s rovnako drsnou kamennou tvárou. Z obidvoch som bol unesený. Väčším prekvapením pre mňa bol Bzovík. Vysvetlím. Do Írska som sa hrabal kvôli megalitickej kultúre a ranokresťanským pamiatkám. V Bzovíku som nič také nečakal. Bolo to prekvapenie, kde som ešte aj za ten dážď ďakoval. Vďaka nemu sme sa tu pohybovali len my s manželkou, synom, naša fena Amy a dvaja českí turisti. To miesto je naozaj krásne.

Príbeh na záver

Povesti, ktoré sa o Bzovíku rozprávajú majú vzťah k dcére pána Balašu, ktorý z kláštora mníchov vyhnal. V prvom príbehu Balaša zachráni svoju dcéru z väzenia v kláštore, do ktorého sa mnísi z Bzovíka presťahovali. Druhý príbeh nie je taký veselý. Ale k pevnosti má bližší vzťah. Keď Balaša z Bzovíka mníchov vyhnal, sám sa tam usadil. Jesenný čas zimu do kamenných izbíc zavliekol, preto aj Balašova dcéra  začala chodiť zbierať drevo na kúrenie. Jedného večera sa domov nevrátila.  Hľadali ju mnoho dní po celom kraji poddaní aj vojaci. Do času kým akýsi žobrák Balašovi nepriniesol správu, že mnísi vyhnaní z Bzovíka ju uväznili. Pán žobráka odmenil a sám sa postavil na čelo ozbrojeného oddielu, ktorí dievku vyslobodil. Ibaže dievča nebolo v poriadku. Chorá bola tak, že ledva žila a zomrieť nedokázala. Mnohí lekári sa ju pokúšali uzdraviť, až sa objavili dvaja zelinkári. Čo Balaša však ani nemohol tušiť, nešlo o zelinkárov, ale o preoblečených mníchov. Tí dievčaťu žiaden liek nepodali. Rovno ju otrávili. Tak sa pomstili Balašovi za to, že ich z Bzovíka vyhnal. Od tých čias sa nevinná duša mladého dievčaťa v pevnosti po nociach túla.Bzovik

 

Komentáre Disqus