Cape Kidnappers Walking Track alebo s prílivom opreteky

Peter Koleják - 22.2.2019
Cape Kidnappers

Tma, zima a takmer úplné ticho. Jediný zvuk sú valiace sa vlny oceánu. Je niečo málo pred šiestou hodinou ráno a ja som práve na začiatku 19-kilometrového treku alebo skôr prechádzky, s cieľom pozrieť si asi najznámejšiu prírodnú atrakciu v okolí mesta Hastings na východnom pobreží Severného ostrova – Cape Kidnappers.

Štátny sviatok tzv. "ANZAC" day

Je síce streda, obvykle pracovný deň, ale dnes je na Zélande štátny sviatok tzv. „ANZAC day“, počas ktorého si Austrálčania a Novozélanďania pripomínajú a uctievajú pamiatku svojich vojakov, ktorí padli vo vojnových konfliktoch po celom svete. Pobrežie a parkovisko pri ňom je asi aj vďaka tomu úplne prázdne. Nevidím žiadnych ranných bežcov ani iných, mne podobných exotov. Keďže sa jedná o trek, ktorý vedie primárne po pláži, v podvedomí sa mi spúšťajú stopky. Je už niekoľko hodín po prílive a aj keď voda je momentálne na ústupe, onedlho začne zase stúpať. Podľa mojich výpočtov mám pred sebou cca 4-5 hodín na to, aby som sa dostal na mys a rovnakou trasou zase späť bez toho, aby som sa namočil v stúpajúcom prílive. „Je to síce 19 kilometrov, ale je to po rovine, bez prevýšenia a s minimálnou záťažou na chrbte, to bude v pohode...,“ presviedčam sám seba a hneď skraja treku neplánovane narúšam svoj časový plán. Z batoha vyťahujem statív a robím pár snímkov pobrežia pred východom slnka... Po asi pätnástich minútach statív skladám a rezkým krokom načínam „Cape Kidnappers Walking Track“.

V diaľke v pološere predo mnou zbadám chlapíka, ako tlačí do vody kajak a o chvíľu už pádluje smerom k čoskoro vychádzajúcemu slnku. Ako si tak rýchlo kráčam po pláži, znenazdajky spomaľujem krok a o chvíľu už nehybne stojím a uprene sa pozerám na horizont, cez ktorý sa práve prehupuje slnko. V priebehu pár sekúnd na tvári cítim teplo prvých ranných lúčov a za moment sa už všade okolo mňa rozlieva zlatá farba ranného svitu a ja s úžasom sledujem tú hru farieb a postupne sa skracujúcich tieňov popritom, ako sa hviezda dňa pomaly dvíha nad horizont. Príliv, nepríliv, sadám si na zem a ešte niekoľko minút pozorujem toto prírodné predstavenie...

cape kidnappers

Cestou po pláži sa obzerám a rozmýšľam nad tým, ako úplne rozdielne vyzerá rovnaké miesto za tmy, počas východu a teraz, keď už je slnko vysoko nad horizontom. Začínam stretávať ľudí, ktorí sa vybrali na rovnakú vychádzku ako ja. „Vďaka“ mojim neplánovaným zastávkam ma teraz dobiehajú, aj keď začínali oveľa neskôr. Čoskoro sa pri mne zastaví miestny obyvateľ na motorke, pán v strednom veku, ktorý pred rannou prechádzkou po pláži preferuje vietor vo vlasoch a dve kolesá, čo je, ako sa dozvedám, jeho každodenný rituál už niekoľko rokov. Vysvetľuje mi, že aj keď je pôvodom z UK, odkedy sa na Nový Zéland pred 25 rokmi presťahoval, je tu šťastný ako nikdy predtým a domov by sa nevrátil ani za nič. Ja som bol v krajine tou dobou ešte ani nie 3 mesiace, ale vzhľadom na to, čo som tam už zažil a akých ľudí som tam dovtedy stretol, som sa vôbec nečudoval tomu, čo mi hovoril. Po pár minútach rozhovoru mi slušne navrhol, že by som už asi mal ísť, keďže mám pred sebou ešte pár kilometrov do cieľa (a následne cestu späť) a vzhľadom na príliv mi na to neostáva až tak veľa času. Ochotne mi  ponúkol odvoz na motorke na samotný mys, čím by som získal nejaký extra čas pre návrat. Slušne som to odmietol s tým, že si to chcem celé odkráčať. Veď čo už by to bolo za túru, keby som si jej časť odvozil na motorke, to by sa mi nerátalo...

Cape Kidnappers

Ako som sa postupne blížil do cieľa cesty,  uvedomil som si, že mojím smerom už nik nekráča, a ak som niekoho stretol, tak ľudí, ktorí  šli oproti mne a teda boli už na ceste späť. Na dôvažok som obehol osobu, ktorá ako jediná ešte išla rovnakým smerom ako ja, a to bolo tak všetko. Predo mnou sa už ale rysoval „Cape Kidnappers“, preto som natešene pridal do kroku a ostatné myšlienky zahnal a rozptýlil.

Prečo "Cape Kidnappers“ (Mys únoscov)?

Samotný mys tvorilo, podľa očakávaní, skalné zoskupenie vystupujúce z okolitých útesov do océanu. Tvar tohto zoskupenia ale nebol úplne bežný a teda neboli bežné ani výhľady, ktoré mys poskytoval. História jeho názvu siaha až do roku 1769, keď sa kapitán James Cook v týchto miestach stretol s miestnymi Maormi, aby nadviazali obchodné vzťahy. Toto stretnutie však nedopadlo podľa očakávaní, keďže počas jednaní sa Maori z Cookovej lode Endeavour pokúsili uniesť chlapca, ktorý bol členom posádky. Pri incidente bolo zabitých a zranených niekoľko pôvodných obyvateľov, chlapec bol nakoniec zachránený a vrátený späť na loď. Miesto, kde sa spomínaná udalosť odohrala následne kapitán Cook pomenoval ako „Cape Kidnappers“ (Mys únoscov).

Cape Kidnappers

Raj vtáctva

Mys je lákadlom pre návštevnikov aj z iného dôvodu, a síce, že je miestom, kde v tisícoch hniezdi vtáctvo, primárne suly žltohlavé. Ich miestna kolónia patrí k tým najväčším na svete. Na moju smolu som túto lokalitu navštívil na začiatku zimy (koniec apríla), čo znamenalo, že väčšina z nich už bola na dofči v Austrálii a ja som zachytil už len posledných opozdilcov. Nič to, niekedy aj samotná cesta je cieľ, v tomto momente mi už po rozume aj tak začali behať iné myšlienky. Pri pohľade na hodinky som si uvedomil, že oproti môjmu pôvodnému zámeru som nabral dosť slušné meškanie a vo vlastnom záujme by som sa mal rýchlo pobrať naspäť.

Cape Kidnappers

10 kilometrom behom späť

Keďže meškanie bolo značné a príliv bol už dávno na vzostupe, rýchlo som sa rozhodol, že v tomto momente si zaspomínam na moje bežecké časy, dávno minulé, a tých necelých 10 km, ktoré obnášala cesta späť, si odbehnem. Šnúrky na topánkach som zaviazal nezničiteľným uzlom, šiltovku otočil šiltom vzad, popruhy na ruksaku zatiahol najviac, ako sa dalo (aby som predišiel syndrómu skackavého batoha) a pobral sa z mysu smerom dole k pláži. Tam som to rozkotúľal, čo mi pľúca stačili a na „Miča Bjúkenena“ (pamätníci pochopia) som si to (v rámci možností) ladným klusom valil po pláži smerom k parkovisku, z ktorého som pred šiestou ráno vyštartoval. Po ceste som obehol dievčinu, ktorá bola tiež na ceste späť a v ktorej som spoznal toho jediného človeka, ktorého som obiehal v záverečných fázach pred dosiahnutím mysu. Keď som jej vysvetlil, prečo utekám, a že to vôbec nerobím preto, že by som chcel byť krásny a štíhly, v jej očiach som zahliadol reálne zdesenie. O pár minút už mi bola v pätách a svojou odhodlanosťou ma motivovala k tomu, aby som napriek svojej mizernej kondičke a smrti na jazyku nezastavoval.

Nakoniec sme takmer naraz dobehli na parkovisko, kde som sa mohol konečne vydýchať. So suchými nohami, ale mokrým všetkým ostatným, sme si dali víťazné hi5 a po pár vetách sme sa s úsmevom na tvári a vedomím, že sa už nikdy neuvidíme, rozlúčili a pobrali sa každý svojím smerom. Aj keď ručička na hodinkách ukazovala ešte len skoré popoludnie, popritom ako som sa v aute konečne natiahol, som si (nie posledný krát na Zélande) pomyslel: „To bol zase deň....“

Komentáre Disqus