Cátani, poslední jazdci na soboch v Mongolsku žijú v izolovanej oblasti tajgy

Jozef Terem - 18.3.2020

Už ste niekto jazdili na sobovi? Prípadne z neho spadli do rieky? Tí, čo ste už navštívili Mongolsko a kmeň nazývaný Cátani, viete, že je to možné.

Koncom augusta 2019 sme vyrazili do Mongolska. Spoznať odľahlé časti, prírodné krásy, kočovníkov, jazdiť na koni a navyše navštíviť kmeň Cátanov - chovateľov sobov. Tí boli hlavným cieľom našej cesty. Naša cesta ruskými autami UAZ-mi viedla z Ulanbátaru do mesta Erdenet cez Mörön, popri jazere Khovsgol Nuur do dediny Tsagaan Nuur až priamo k  Cátanom, čo predstavuje trasu dlhú vyše 1500 kilometrov.

Autom sme sa priamo k  nim dostať nemohli a  tak ostávala jediná možnosť. Odklusať si to na koňoch. Cesta k  nim vedie cez tajgu, ktorá je rozbahnená, je tam množstvo močiarov a vody. Okrem koní sa na presuny v  tejto oblasti používajú aj soby, ale jazdiť na nich vedia len Cátani.

Cesta k Catanom

Cesta k Catanom

Možnosťou prepravy je ešte vrtuľník. To by nás však mohlo vyjsť celkom draho. Cátani sú tak v  pomerne veľkej izolácii, ktorá im vyhovuje. Sú chovatelia sobov a  dodnes žijú nomádskym spôsobom života na severe Mongolska, západne od jazera Khövsgöl, priamo na hranici s  Ruskom, v ťažko prístupnej oblasti. V Mongolsku je ich odhadom 250 a približne rovnaké množstvo žije na území Ruskej federácie, konkrétne na území Tuvinskej republiky.

Cátani žijú v stanoch podobným indiánskym típí

Cátani sa odlišujú od Mongolov okrem iného aj tým, že nežijú v typických jurtách, ale v stanoch pripomínajúcich indiánske típí. Cátani vo východnej tajge sú na turistov pomerne zvyknutí. Sú bližšie k  turistickej oblasti jazera Khövsgöl, preto ich občas navštívia skupiny cudzincov. Ich tradičný život sa stáva čoraz komerčnejším divadlom. Jedna rodina sa dokonca rozhodla presídliť priamo k jazeru do turistickej zóny a zarábať si tu na živobytie programom pre turistov. Pokus sa však skončil neúspešne. Soby sú veľmi náročné a citlivé na podmienky, v ktorých žijú. Nižšia nadmorská výška pri jazere, iné podnebie a hlavne iný druh potravy mali za následok, že v krátkom čase zahynuli. A  to bol koniec podnikateľského zámeru jednej rodiny.

Cátani Mongolia

Cátani Mongolia

My sme sa vybrali k  Cátanom v  západnej tajge. Napriek tomu, že je ich život mimoriadne drsný, pokrok nemožno zastaviť ani v  takýchto odľahlých oblastiach. Stany sú už z celtoviny, nájdete v  nich vysielačku, plechovú pec aj solárny panel. Aj tak však stále ide o divokú oblasť, kde si možno uvedomiť silu ľudí, ktorí dokážu prežiť v tak nehostinných podmienkach. Cátanske obydlie je skoro rovnaké ako típí prérijných Indiánov. Ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia boli stany potiahnuté kožou zo sobov. Teraz je najčastejšie z drevenej konštrukcie, potiahnutý plátnom s ohniskom uprostred a otvorom na dym vo vrchnej časti. Takýto stan pri sťahovaní rýchlo poskladajú a opäť rozložia na inom mieste.

catans mongolia

Kočujú približne štyrikrát do roka

Ich oblečenie bolo kedysi tiež najmä z  kože, dnes už chodia Cátani oblečení podobne ako ostatní Mongoli. Vrchnú časť odevu tvorí dlhý kabát nazývaný Dél. Väčšinou je stiahnutý širokým koženým opaskom. Od Mongolov sa líšia jazykom, v  minulosti si tieto dva národy nerozumeli. Jedia hlavne sobie mäso. Aj my sme ochutnali. Nemalo zvláštnu chuť ani zápach. Bolo to ako jesť divinu, napríklad z  jeleňa. Ich typické jedlá sú sobie mäso s  ryžou v  podobe „rizota“ alebo rôzne druhy polievok. Sem tam si aj niečo ulovia, aj keď menej ako v  minulosti.

Chceš s nami vyraziť do Mongolska za Cátanmi a zažiť jedinečné dobrodružstvo? Pridaj sa ak nám. Viac info: Do Mongolska za kmeňom Cátanov, pastierov sobov

Cátani Mongolia

Cátani Mongolia

Ich vek možno len ťažko  odhadnúť

V  každom stane je podľa ich slov samozrejmosťou funkčná, hoci väčšinou stará, zbraň. Je to pochopiteľné, žijú predsa uprostred drsnej prírody plnej dravcov, vlkov a  medveďov. Je tiež ťažké odhadnúť ich vek. Zaujala ma tam napríklad mladá Cátanka. Mohla mať približne dvanásť alebo trinásť rokov. Mala krásnu tvár, vedela sa milo usmievať a rovnako dobre vedela jazdiť na sobovi. Aktívne pomáhala mame v kuchyni, starala sa o sobov a aj o mladších bratov. Napriek prostrediu, v  ktorom žila, bola stále perfektne upravená, čistá a vlasy mala spletené do copu. Dokonca si lakovala nechty. Priamo v stane pred nami. Uprostred drsnej tajgy, v stane chovateľov sobov mi tento moment pripadal natoľko bizarný, že som ho pozabudol vyfotiť. 

Cátani Mongolia

Cátani Mongolia

Na chrbte soba

Bez jazdy na sobovi by táto návšteva nebola úplná. A  tak sme si to vyskúšali. Nedá sa to však vôbec prirovnať k  jazde na koni. Sob je v porovnaní s koňom oveľa menšie zviera, útlejšie, s užším chrbtom. Nemáte šancu dobre sa zaprieť nohami a udržiavať tak stabilitu, napriek tomu, že aj sob má sedlo. Jazdu na sobovi by som prirovnal k tenučkému kanoe, do ktorého, keď si sadnete, celé sa rozkolíše a udržať sa v ňom je veľmi náročné. Aj ovládanie je úplne iné. Sob nemá klasickú uzdu, ktorú ovládate dvoma rukami ako v  prípade koňa. Má uzdu len z jednej strany, ovládanú jednou rukou.

Jozef Terem

Catans

Pohybom naznačujete, či má sob zahnúť doľava, doprava alebo zastaviť. Široké kopytá soba sú dokonale prispôsobené na tamojší povrch plný rôznych lišajníkov a  močiarov. Nebezpečné sú však ich obrovské parohy, ktoré sa neustále mihajú pred tvárou jazdca. Ak si nedáte pozor, veľmi ľahko vás môžu zraniť. Aj preto má veľa Cátanov jazvy po tvári. Napriek tomu v  jazde na soboch excelujú. Čo sa o  mne povedať nedalo. Keďže som vyššej a dnes už aj ťažšej postavy, pridelili mi mohutnejšieho soba. No aj tak sa so mnou trápil. Cítil som, že má s mojou váhou problémy a on zas inštinktívne cítil, že ho neviem ovládať. Pomedzi bažiny sme cupitali rýchlym, pravidelným a  krátkym poklusom. Túto fázu som ako-tak zvládal. Situácia však kulminovala v  momente, keď sme sa brodili cez rieku, v ktorej voda siahala, našťastie, len po kolená. Začal som mať vážny problém. Stačil jeden nepredvídateľný pohyb a  stratil by som balans. Na obzore som však videl breh a  tak som sa držal zubami-nechtami, zvieral som soba pod sedlom ako to len šlo. Keď sme však vykročili na breh, neudržal som a, spadol som a  prudko som dosadol priamo na kameň. Musel som si pár minút nechať na predýchanie bolesti. 

Zažil som teda Mongolsko presne tak, ako som chcel a  zanechalo to vo mne nezabudnuteľný dojem.

Uvedomujem si však, že som z  neho videl len veľmi málo a  má ešte čo ponúknuť. Už teraz sa teším, keď sa sem budem môcť vrátiť a  prejsť púšť Gobi, vysoké hory Altaja, absolvovať ďalšie treky a  obdivovať priezračné jazerá.

Komentáre Disqus