Ak pôjdete z Prahy vlakom na výlet na Karlštejn, môžu vás prekvapiť tri veci. Prvá, aké veľké množstvo turistov z Ruska pocestuje s vami. Počtom prevyšujú dokonca aj turistov z východnej Ázie. Druhá, že susedom z Česka sa podarilo pochopiť čo je to prímestská železničná doprava a uviesť ju do praxe. Funguje dobre, v krátkych intervaloch a spoľahlivo. A tretia, že ten kultový český hrad z vlaku ani poriadne neuvidíte. Akosi pridobre je schovaný medzi kopcami a pohľad naň sa objaví naozaj len na malú chvíľu.
Hradná história vo svetle astrológie
Údajne súčasní českí astrológovia vypočítali, že základný kameň hradu Karlštejn bol položený 10. júna 1348 o 07:53 hod., pretože ide o deň, ktorému vládol Mars a hodina a minúta prislúchajú dominancii Venuši, čím sa vytvoril hviezdny predpoklad pre stavbu chrániacu poklady. Či už to tak je, či nie, hrad skutočne chránil minimálne dva poklady. Svätováclavskú českú korunu a Ríšske (rozumej Svätú ríšu rímsku) korunovačné klenoty. Klenoty, ktorých vlastníctvo radilo ich držiteľov do skupiny vládcov nad životom a majetkom obyvateľov nezanedbateľnej časti Európy. Historici hovoria, že samotný hrad bol dostavaný v roku 1365. Karol IV. dal hradu meno podľa vtedajšej nemeckej módy: podľa nemeckého Stein – kameň a jeho vlastného mena: Karol – Karl, vznikol Karlštejn. Miesto pôvodne určené na odpočinok, tichú meditáciu, odpútanie sa od každodenných starostí, v priebehu stavby zmenilo svoj zámer. Stalo sa pokladnicou – úkrytom, tak ako bolo v úvode napísané. Tomuto cieľu sa nikdy hrad nespreneveril. Nedobyli ho Husiti (a to ho ostreľovali aj so sudmi naplnenými fekáliami), ani Švédi, ktorí sa dostali až k Veľkej veži. Jediný kráľ, ktorému Karlštejn neprirástol príliš k srdcu bol Žigmund Luxemburský. Naši českí susedia ho nemajú príliš v láske a keď sa takto obrátil chrbtom k ikone českých hradov, veľmi si tým nepomohol. Žigmund hrad nezveľaďoval, ale na jeho obhajobu je potrebné povedať, že na hrad vrátil české korunovačné klenoty, čím mu prinavrátil významné postavenie. Po korunovácii Ladislava Pohrobka (1453) a nástupom faktickej vlády Jiřího z Poděbrad sa začala obnova a modernizácia hradu. Ďalší významný český panovník, Rudolf II., tiež nešetril peniazmi pri jeho renesančnej úprave. Z tej sa však dochovalo málo. Keď sa v 19. storočí prikročilo k obnove hradu (pustnúť začal v roku 1626, kedy z hradu odviezli sväté relikvie, korunovačné klenoty už boli v Prahe od roku 1619), obnova sa sústredila na jeho gotickú podobu. Aj za tú cenu, že to čo s ňou nesúviselo, jednoducho zničili. V roku 1901 hrad navštívil František Jozef I., príjemne prekvapený vydarenou úpravou, rozhodol, že na hrad sa vrátia obrazy majstra Theodorika z kaplnky sv. Kríža, ktoré ešte v 18. storočí odviezli do Viedne. Po prvýkrát hrad sprístupnili verejnosti v roku 1910. 
Má být svržena do věže Mihulky na Pražském hradě a vyhladověna k smrti
Slová rozsudku z 30. januára 1534, ktorými bol ukončený proces s Kateřinou Bechyňovou, pravdepodobne najurodzenejšou vrahyňou v českých dejinách. Našimi západnými susedmi znova a znova prirovnávanou k Alžbete Báthoryovej. Nie je sa veľmi ani čomu čudovať. Táto urodzená pani, dcéra rytiera Kunu Pěšíka z Komárova, obľúbenca kráľa Vladislava I. Jagelonského, bola údajne v mladosti znásilnená významným šľachticom, ktorý za svoj čin nebol potrestaný. Traumatický zážitok, s ktorým sa nikdy nevyrovnala, u nej spustil proces psychickej poruchy na konci, ktorej bolo 14 mŕtvych dievčat. Umučených, zohyzdených, stiahnutých z kože, pálených vriacim maslom. Preto podobenstvo s Krvavou pani z Čachtíc. Ibaže táto bola súdená, odsúdená a v tichosti zbavená života.
Karšltejn bez žien
Kto sa pamätá na muzikál Noc na Karlštejne (Lásko má, ja stůňu, tak to sa Karlovi Slobodovi podarilo), ten vie, že na Karlštejn nesmela vkročiť ženská noha. Tým sa myslí v stredoveku, v časoch jeho najväčšej slávy. Ibaže to nie je pravda. Zakladajúca listina kapituly hovorí: „Tímto listem na věčné časy zapovídáme, aby žádný na věži zámku Karlštejna, na kteréž předpověděná kaple jest ustavena, s ženou spáti nebo ležeti směl“. Príkaz bol jednoznačný: vo Veľkej veži (v nej boli uložené korunovačné klenoty a najvzácnejšie poklady) sa ženy nesmú zdržovať, lebo žiadnu stráž nesmie ani len napadnúť s ženou spáti nebo ležeti. Ibaže neskorší autori (napríklad Václav Hájek z Libočan) rozprávajúci históriu hradu, trošku príkaz upravili, rozšírili a legendu o hrade prilepšili o neexistujúci zákaz.
Hrad dnes
Veľmi ma zaujala poznámka sprievodcu počas návštevy: „Hrad nám nezapísali do Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO." Fotil som a prepočul som v čom bol problém. Po skončení prehliadky bez zaváhania a s ospravedlnením sa na vlastnú nepozornosť som, pána poprosil o opätovné vysvetlenie. „Nejaký úradník na našom ministerstve napísal do nominačného projektu, že Karlštejn je ukážkou pôvodnej renesančnej a gotickej architektúry“. „Aha a vzhľadom k prestavbe v 19. storočí sa s tým v Paríži nestotožnili,“ opýtal som sa. “Nie, lebo ten úradník urobil chybu a takto nemal prezentovať kvalitu hradu.” Okamžite som bol múdrejší. Môj problém je, že trochu tým veciam rozumiem. Hoci s kolegami z Česka máme rozdielny zákon o ochrane pamiatok, spoločné máme to, že nominačné projekty na zápis pamiatok „do UNESCA” pripravujú vždy profesionálni pamiatkári.
Predložia ho na Ministersvo kultúry a to ho zašle do Paríža. V Paríži zasadne komisia, ktorá nad návrhom dumá a dumá a veľakrát ho odmietne. Nie je až tak chyba nominanta, ako medzinárodné záujmy. Ibaže v Čechách, rovnako ako na Slovensku, vám zasvätený človek z pospolitého ľudu, zasvätene prezradí, že to pohnojili štátni, najlepšie priamo ministerskí úradníci. Ách, tento foklór môžeme pokojne označiť za svetový fénomén. Neteší ma, ale vie ma pobaviť. Hrad Karlštejn je svojím spôsobom ukážkou gotickej, málo renesančnej architektúry. Pod nánosom výraznej romantickej úpravy z 19. storočia. Je krásny, je pompézny, je zaujímavý, je to Karlštejn Karla IV. (aspoň trošku) a nech by bol hneď akýkoľvek, už len toto by bolo dôvodom na jeho návštevu.
Na okraj :
