Cesta na sever Európy 2018

Martin Antoni - 9.10.2018
najsevernejší bod vypravy, Narvik

Vždy koncom leta začínajú moju myseľ zaplavovať najrôznejšie cestovateľské fantázie. Mojou najväčšou starosťou sa vtedy stáva hľadanie parťáka na cesty, minimálne tak nadšeného ako som ja sám. Keď som sa už začal zmierovať s faktom že nikoho nezoženiem, prišiel mi do rany Jakub. Môj kamarát a bývalý spolužiak mal každým dňom končiť letnú brigádu na horskej chate a tiež sa mu zacnelo za trochou cestovateľského dobrodružstva. Plánovať nebolo kedy, tak sme si len rýchlo zhrnuli fakty. Kam? Na sever. Ako? Stopom. Dokedy? Kým sa nám nezačne škola.

Z Popradu do Poľska cez Horehronie

V predvečer odjazdu si balím batoh, keď tu zrazu volá Jakub.

„Nazdar kamoško, neuveríš čo sa mi stalo...“

Naozaj som neveril. Milý Jakubko sa večer vrátil z poslednej šichty na chate. Cez okienko sa smutne pozeral na svoje kľúče ležiace za zamknutými dverami iba meter od neho. Nič sa nedá robiť. Sadáme do auta a proti noci vyrážame do Pohorelej hľadať Jakubovho otca s druhými kľúčmi. Vieme že je tam s kolegami na chate. Ale akej? Štamgasti ani barmanka nám poradiť nevedia. S dlhým nosom sklápame zadné sedačky v aute a do rána klepeme kosu. O desiatej ráno chytá otec signál na telefón a dohaduje s Jakubom odovzdávku kľúčov. Ideme baliť.

Do Gdanska za 24 hodín

Stojíme pri ceste a začíname stopovať. Spočiatku nič extra. Sused poľovník nás vyvezie 4 km, na Cestu slobody, poľská rodinka do Tatranskej Kotliny, mladý poľský pár za hranicu. Túto metódu pomenujeme Exponenciálny stop – prejdená vzdialenosť rastie s každým novým stopom na druhú. Milá Poľka nám počas jazdy ponúka za ženu svoju peknú mladú dcéru, fúzatý mladík vypaľuje svoju obľúbenú country hudbu.

O piatej poobede stojíme na pumpe na začiatku Krakova. Jakub berie fixu a na papier píše: GDA... Pôvodne to chcel dopísať do konca, ale nestihol. V odbočovacom pruhu stojí kamión a z kabíny na nás máva Ponczek, kráľ poľských tirákov. Jazyková bariéra po pár minútach úplne mizne a v kabíne je až do rána veselo.

S veselým Poliakom sa lúčime na odpočívadle pri Toruni a hodinu po polnoci rozkladáme kemp. Prvá noc, prebieha bez problémov. Páchame hygienu a raňajky v mojom „obľúbenom“ fast food reťazci. K dobrej chuti ďaleko, ale musím si zvykať. Spoločne obdivujeme kilové balenie cukríkov, ktoré sme dostali od Ponczeka a lámeme si hlavu ako ich zohnal počas povinnej pauzy na prázdnom odpočívadle bez pumpy.

„Dofrasa Kubo, ja už viééém, veď on ich viezol z Krakova plný náves...

Naše stopovanie pri výjazde z odpočívadla pripomína pouličný koncert. Dlhú chvíľu si krátime  spievaním a hraním na gitare. Po dvoch hodinách chytáme ten najnepravdepodobnejší stop. Z luxusnej čiernej limuzíny nemeckej značky sa usmieva ležérny pán v rokoch. Vypytuje sa na ekonomickú situáciu u nás, googlime mu slovenské HDP. Až po chvíľke jazdy si uvedomujem, že pán práve nastavil tempomat na 210 km/h. Ešte jedna jazda na červenú a po polhodinke sme v Gdansku, takmer presne za 24 hodín od štartu.

Prvé minúty v Gdansku
Gdaňsk - presne 24 hodín po štarte

V Gdansku U Škóta

Gdansk je prekrásne mesto. Hoci neskôr sa dozvedáme že väčšina budov sú len atrapy domov zničených pri bombardovaní, mestu to neuberá na jeho atmosfére. Rozkladáme sa u Mateusza, nášho couchsurfera a večer s ním vyrážame do ulíc. Nie že by sme chceli, my totiž musíme!

  • Podľa našej dohody totiž musíme v každej krajine ochutnať lokálne pivo. A dohoda je dohoda. Silný večer zakončujeme v centre mesta v spoločnosti dvoch Poliakov, Rakúšana a Novozélanďana, a to všetko v krčme U Škóta.

Ráno sa lúčime s hostiteľom, dokupujeme zásoby motáme sa po meste. Šťastie na milé stretnutia nás neopúšťa, a tak popoludnie trávime sediac na ulici v príjemnej spoločnosti troch dievčat na rozlúčke so slobodou. Chce sa nám pokračovať v spoločnej zábave, ale musíme ísť ďalej.

Presúvame sa na legendárny polostrov Westerplatte, miesto prvého bojového konfliktu 2. svetovej vojny. Jakub je ako správny nadšenec vojnovej histórie z toho množstva bunkrov šťastím bez seba. Prvý krát si pohladíme na pláži more a ideme sa nalodiť. Náš trajekt nesie honosný názov Wawel a na jeho palubách trávime najbližších 19 hodín.

Trajekt
Pomník na Westerplatte

Na lodi sa nepíska, s TIRákom sa necúva...

Počas prvých minút na švédskej pevnine prežívame veľké sklamanie. V chaose na lodi sme sa minuli s Poliakom, ktorý nám v noci prisľúbil odvoz až za polárny kruh. Keď sa mu Jakub konečne dovolá, je už ďaleko a vracať sa po nás nebude.

Zrazu odhaľujem príčinu našej smoly. Na lodí som si veselo pískal známe odrhovačky z rádia, až kým ma starý námorník neupozornil, že si tým na mori koledujem o poriadnu búrku. Búrka neprišla, zato odvoz utiekol. Vtom zbadáme že sa k nám blíži štíhla postava v montérkach. Je to mladý macedónsky kamionista a ponúka sa, že ak naňho dve hodiny počkáme,  zvezie nás z Nynäshamnu na sever. Iný stop sa nekoná a tak opäť raz nasadáme do kamiónu. Mladý vodič sám prestopoval polku Európy a hrdí sa tým, že nikdy nenechal stáť ľudí so zdvihnutým palcom pri ceste. Neviem či sme mu priniesli šťastie alebo smolu.

Faktom je že po pár kilometroch schádzame na pár sekúnd polkou auta z cesty do priekopy a prežívame pomerne strašidelnú „takmernehodu“, vraj prvú od kedy začal jazdiť. Po kontrole kamiónu a druhej káve nám ukazuje fotky Macedónska, jeho kamošov a vozového parku. Trochu ho to upokojí a vzápätí prichádza na príčinu nehody. Svoju jazdu začal cúvaním a to prináša smolu.

Švédsko

Najkrajšia Švédka na svete

Po príjemnej noci vo švédskom lese začíname stopovať. Márne. Hodiny sa vlečú a šoféri majú buď plné auto, opačný smer, alebo proste len totálny nezáujem. Po šiestich hodinách nám zastavuje prvé auto, opäť raz to najmenej pravdepodobné. Usmieva sa na nás z neho nádherná žena ktorej vieme len ťažko uveriť, že má syna po tridsiatke. Ten prestopoval veľkú časť Ázie a my dvaja sme jej ho pripomenuli. Dnes sa chceme dostať do mesta

Sundsvall

Mladý Švéd nás vraj trochu zvezie, varuje však, že do mesta je to ešte viac ako 15 míľ. Dochádza mi to až keď sa na nete dostávam k informácií, že švédska míľa značí 10 km. Po obede stojíme na veľmi zlom mieste a navyše začína pršať. Stihli spadnúť dve kvapky, keď pri nás zrazu stojí veľký pic-up a v ňom dve mladé kočky. Namiesto odpovede sa iba chichocú a pritakajú, že nás vezmú do Sundsvallu. Počas jazdy neprehodíme ani jedno slovo v angličtine, iba sa spolu s babami chichoceme ako pubertiaci.

Viking Samko a tuleň Ludwig

Dátum príchodu do Sundsvallu stanovil Kubo zbrucha. Úplnou náhodou sa nám ho podarilo presne trafiť a večer môžeme stráviť u couchsurfera Samuela. Od prvého stretnutia s ním zažívame kamarátstvo na prvý pohľad. Bradatý kusisko chlapa v námorníckom outfite tlačí starý bicykel a usmieva sa od ucha k uchu. Po sprche a večeri popíjame švédske pivko, hráme na gitare a živo diskutujeme o dejinách našich národov.

Samko hoci pôsobí staršie je náš rovesník a študent histórie. V malom študentskom bytíku mu robí spoločnosť zbierka gitár a  plyšový maskot, tuleň Ludwig. Tento človek-duša nám pripravil neopakovateľný večer a po raňajkách nás dokonca presviedča, aby sme ešte deň-dva zostali. To však nemôžme a len ťažko sa so Samkom a Ludwigom lúčime.

Po troch hodinách stopovania sa z mesta konečne posúvame na sever, bohužiaľ iba o slabých 20 km. Zdeptaný a vyčerpaný skúšame stopovať ďalej. Bezvýsledne. Proti noci sa sťahujeme do lesa a kempujeme v blízkosti veľkej rieky, kde sa mi darí chytiť moju prvú a vlastne aj poslednú rybu. Pri predstave chudobnej rybacej večere púšťam malého ostrieža na slobodu a spolieham sa na Jakubov kuskus.

 Ráno skúšame šťastie na rovnakom mieste. Po piatich minútach však definitívne strácame trpezlivosť a ďalej pokračujeme vlakom. Cesta na sever trvá skoro celý deň, ale uteká ako voda. Za oknami vlaku sa nemení ani tak krajina, ako skôr dátum. Každých pár kilometrov severnejšie si pripadám bližšie a bližšie k zime. Krajina je žltá, jazerá modré a všetko dokopy to náramne pripomína švédsku vlajku.

Švédsko
Vždy to nejde hladko...

Španielka a Švéd

Mesto Luleå nás víta sychravým počasím, ale vrúcnymi ľuďmi.  Na zastávke pred domom sa stretávame s našou hostiteľkou. Španielka z Kanárskych ostrovov sa po niekoľkoročnom pobyte v Poľsku nakoniec usadila tu, na okraji polárneho kruhu. Brenda so svojim švédskym priateľom pracujú na miestnej univerzite, vyrábajú laponské nože, trekujú cez severské pohoria.

Aj tento víkend sa spolu chystajú do národného parku a ponúkajú nám voľné miesta v aute. Túto veľmi lákavú ponuku nakoniec odmietame. Ráno balíme veci, kľúče od prázdneho bytu hádžeme do schránky a pokračujeme v ceste.

Polárny Expres

Stojím pred potravinami a strážim batohy. Keď si vedľa mňa už druhý človek bezstarostne opiera nezamknutý bicykel, začínam si pripadať trápne. Slovami klasika  „kto by kradol, veď sme všetci tu“. Vtom Jakub vychádza z obchodu a víťazoslávne mi podáva dve zelené tuby.

„To je tá super rybacia paštéta čo sme mali na raňajky“

Nuž hej, len to by tam nesmelo byť napísané MAJONNÄS. Čo už, chleba s majonézou nie je až tak zlý.

Švédko
Chlieb s majonézou - nové  švédske národné jedlo

Pôvodný plán stopovať na Nordkapp odsudzujeme ako nereálny. Taktiež dosť radikálne meníme plán cesty a namiesto do Fínska kupujeme lístky na vlak do Nórskeho Narviku.

Najprv ho však musíme stihnúť. Utekajúc po chodníku Jakub akosi zo zvyku dvíha palec. Zastavuje nám hneď prvé auto, zrejme tiež zo zvyku. Usmievavý taxikár na dôchodku volí najrýchlejšiu trasu na vlakovú stanicu a pri parkovaní konštatuje, že nám zostal aj čas na kávu. S pokojom Angličana nachádzame naše miesta a tešíme sa na dlhú jazdu švédskym Laponskom.

Krajina za oknom vlaku berie dych. Príroda sa náhle mení na severskú tundru, z rovinatej krajiny vyskakujú stolové hory. Pohľad na fjord v údolí znamená jediné – sme v Nórsku.

4 metre nad morom

Z vlaku okrem nás vystupuje asi osem podobných exotov s batohmi. Navzájom si venujeme zopár chápavých pohľadov a rozchádzame sa každý za vlastným dobrodružstvom. Naše kroky vedú na pláž, kde si na ohnisku varíme večeru a skúšame chytať ryby. Namiesto tresky sa rovno predo mnou z vody vynára v čiernom neopréne odená postava s harpúnou.

Mladý Nór si skladá šnorchel a zaujíma ho čo som chytil.  Bože, to som sa vyľakal. Večeriame v spoločnosti mladej Austrálčanky. Baba sa v Dánsku pri frajerovi nudila, a už týždeň sa sama túla po Nórsku. Predstavu pokojného večera na pláži odrazu prekazí dávka veľkých dažďových kvapiek. Kočka od protinožcov mizne v malom stane, my skúšame využiť jediné kryté miesto široko-ďaleko, drevenú skokanskú vežu postavenú dobré 4 metre nad hladinou fjordu. Myšlienka na pád do čiernej vody v spacáku ma neteší. Zaujímam bezpečnú polohu a snažím sa ju udržať až do rána.

Nórsko
Náš nočný bivak

Ani tam, ani naspäť...

Vstávame do mokrého rána, sme premočení, premrznutí. Hlavne Jakub mal dosť zlú noc a teraz dúfa, že rýchlo chytíme dobrý stop. Ten sa ani po troch hodinách nekoná a my tento spôsob dopravy vešiame definitívne na klinec. Aspoň že nás neopúšťa dobrá nálada. Dostali sme sa až sem, domov sa už nejako dotrepeme.

Hoci je Narvik len asi storočné mesto, je dobre známy z učebníc dejepisu ako miesto prvej porážky nemeckých jednotiek. Jakub je nadšenec vojnovej histórie a pri rozprávaní o horských jednotkách, ktoré tu pôsobili, je doslova vo vytržení. Jeho ponuku na prehliadku vojenského múzea odmietam a venujem sa wifine. Na dnešnú noc rezervujem motel, takže  spať budeme suchí, voňaví a najedení. Koštujeme nehorázne drahé nórske pivo a celú noc márne striehneme na polárnu žiaru. Taká nórska klasika.

Opäť na juh

Narvik sa s nami lúči pekným počasím a krásnym výhľadom. Keďže Jakub už dlho nebol mokrý, kúpe sa v chladnom fjorde. „Chcel“ som aj ja, no ale kto by ho fotil?.

Keďže nórske vlaky sú vypredané 3 dni dopredu, naspäť sa vraciame nočným vlakom tou istou trasou cez Švédsko. Nevadí nám to, po pohodlnej noci v lôžkovom vozni sa budíme až niekde v Uppsale a tam sme predsa ešte neboli. V Štokholme prestupujeme na rýchlovlak a po ďalších 5 hodinách cesty prichádzame do Malmö. Zaháňame veľký hlad, obzeráme si centrum mesta, nakupujeme predražené suveníry.

„Hello“

„Myslím, že si budeme rozumět kluci.“

Počuť známu reč poteší, hlavne od stevarda v autobuse. Sadáme do poschoďáku a za pár minút pozorujeme lode z Öresundského mosta, až kým sa v polovici prielivu nevnorí do zeme.

Čo sa fajčí v štáte Dánskom?

Kodaň je krásna. Všade bicykle, kanály, dúhové názory. Ubytujeme sa v sympatickom moteli v centre a hneď zapadáme do miestneho koloritu.  S novými kamošmi vychutnáme pár pív a vydávame sa do nočných ulíc. Pestré zloženie partie mi nápadne pripomína spoločenstvo prsteňa – dvaja Walesania, dve Američanky, Nemka, Japonec a Maťko s Kubkom. Podarené. Naše kroky vedú k azda najväčšej atrakcií nočného mesta – k vykričanej štvrti Freetown Christiania. Prechádzame tmavou uličkou pomedzi staré domy a cítime sa „všeliako“. Každý krok vyžaduje stále väčšiu dávku odvahy keď tu zrazu ... priestor pred nami sa otvára, na tvár dopadá mäkké svetlo lampiónov, k ušiam dolieha pohodová jazzová hudba. Rozhliadam sa vôkol seba a neverím vlastným očiam. Chlapíci tu v malých stánkoch predávajú všemožné „fajčivá a dobroty“ z marihuany, bezdomovci debatujú s pánmi v oblekoch, babky na lavičkách pletú ponožky s obrovským „špekom“ v protéze. Sledujem násťročné dievčatá, ako tlačia bicykel pomedzi stánky a vôbec sa neboja – nemajú sa čoho. V celej štvrti vládne uvoľnená atmosféra, ľudia sú priateľskí a užívajú si čaro prítomnosti.

Po luxusných domácich raňajkách sa lúčime s nočnou partou. Oni sa chystajú do zábavného parku, my zas tam, kam nás nohy ponesú. Otvárame turistickú mapu Kodane a postupne objavujeme všetky mestské pamiatky, ale aj autentické obytné štvrte v centre. Večer si spríjemňujeme oblbovaním mladučkých slovenských dievčat na stredoškolskom výlete – rozprávame im zážitky a tvárime sa ako drsní cestovatelia. Po výživnej ázijskej večeri sme opäť ripravení vyraziť.

Dánsko
Malá morská víla

 

 

 

 

3 hlavné mestá za 24 hodín

Náš postup sa oproti štartu prudko zrýchľuje. Polhodinu po polnoci sadáme na autobus do Berlína s konštatovaním, že ešte dnes dorazíme do Prahy. Slušné. Prechádzame nočné dánske ostrovy a po krátkej plavbe trajektom sme v Reichu.

Pod Brandenburskou bránou stretávame našu dnešnú sprievodkyňu mestom. Drobná Slovinka Neli je Jakubova  spolužiačka z Erazmu. Postupne nás vodí po najkrajších miestach v Berlíne. Teda nie žeby ich bolo veľa, Jakub je unesený z pozostatkov Múru, ja zas z litrového piva v nemeckej krčme. Celkovo však Berlín nepatrí medzi očarujúce miesta. S ľahkým srdcom ho opúšťame a tešíme sa na Prahu.

Nemecko
Šťastný Jakub pri nešťastnom múre

Praha je zlatá loď...

Po dvoch týždňoch cestovania si Slovák pripadá v Prahe skoro ako doma. Vystupujeme z metra a zverujeme sa do rúk nášho spoločného kamaráta Toma. Tento super chalan, tatranec a náš veľký cestovateľský vzor nás bude dva dni hostiť vo svojom byte a ukáže nám tvár mesta, ktorá je skrytá pred zrakom turistov. To že si spolu užívame kopec srandy hádam ani nemusím pripomínať. Spoločne lezieme na umelej stene, skúšame slackline, skejtujeme, navštevujeme vyhlásené Pražské hospody a máme sa krásne. Vďaka Tome, máš to u nás.

Když sem šel z Hradišťaaa...

Cesta sa nám pomaly končí a my sa ju chystáme zakončiť vo veľkom štýle. Trasu Praha – Brno dávame na dva stopy. Tam sa nás ujíma Dan, ďalší Jakubov spolužiak z Estónska, ktorý nás vezie k sebe domov na južnú Moravu. Deň zakončujeme hraním na gitare  pri ohni s jeho rodičmi a priateľkou Veronikou. Potajomky si na nás chystajú moravskú tajnú zbraň – vinobraní. Ráno fasujeme montérky, nožnice, vedrá a hurá na vinicu. Pre chlapcov z Tatier naozaj veľký zážitok. Brigáda ako vínko.

Danovu štafetu večer preberá miestny playboy Filip. Z batohov dolujeme pokrčené flanelky a vyrážame na hody, kde s krojovanými robkami tancujeme až do bieleho rána.

Morava
Tatranci na vinobraní

Záver

Je pondelok a ja sedím v prednáškovej sále. Myšlienky mi však stále blúdia po studených severských krajinách a moravských viniciach. Za 18 dní sme s Jakubom precestovali 6 krajín, ochutnali plno miestnych jedál a nápojov, stretli množstvo fantastických ľudí a zažili kopec srandy. Už len vymyslieť kam pôjdeme nabudúce.

Komentáre Disqus