Cesta za polárny kruh na 20 ročnej Opel Corsa, časť 4 - Estónsko

Máme za sebou prvých pár tisíc kilometrov a 9 dní na ceste. Pred nami je naša štvrtá a posledná z troch pobaltských krajín - Estónko. Hoci sme od polárneho kruhu ešte ďaleko tak dni sa každými kilometrami predlžujú a noci sú čoraz menej tmavé. Na severe Estónska noc prichádza až v neskorých hodinách a pri svite mesiaca, je bez problémov všetko vidno. Takú rýchlu zmenu sme vôbec nečakali, veď od Slovenska sme len pár stoviek kilometrov vzdušnou čiarou.

Predchádzajúca časť TU

10.deň - Parnu a Matsalu Rahvuspark

Ráno sme sa zobudili, upratali auto a čakáme kedy sa nám vyschnú veci, ktoré sme si oprali v neďalekom kempe. Počas čakania sme si upresnili plán cesty na ďalšie dni a na cestu vyrazili až okolo 14 hodine. Po pár kilometroch sme dorazili na lotyško-estónsku hranicu, kde sme sa rozlúčili s Lotyšskom a namierili si to k našej prvej zastávke neďaleko hraníc, k mestu Parnu. Vďaka aplikácií Parkopedia sme ľahko našli v meste parkovanie zdarma. Prešli sme si mesto a okolité pláže ale popravde Parnu nás priveľmi neoslovilo. Je to taký malý dovolenkový rezort Estónska. Po pár hodinách strávených v meste sme sa opäť vidali na cestu a miesto na prenocovanie sme našli neďaleko národného parku Matsalu Rahvuspark. Po prechádzke parkom sme si pripravili večeru a urobili menšiu údržbu nášho výfuku, ktorý sme zachytili pravdepodobne niekde v Rige a nedrží tak ako by držať mal. Po krátkej oprave sme si vychutnali večeru a pripravili auto na prenocovanie.

11.deň - Ungru manor , Rummu, Witch's well a Valaste Waterfall

Ráno sme prešli asi 20 km a dorazili sme k ruinám zámku Ungru manor. Zámok bol takmer presnou kópiou zámku Merseburg v Nemecku avšak potom čo sa dostal do rúk sovietských vojsk ho vojaci čiastočne rozobrali a materiál použili na opravu letiska, ktoré leží neďaleko zámku. Teraz tak ako zámok aj letisko pomaly chátra a zapadá prachom. Hoci toto miesto nebolo priveľmi majestátne dlho sme premýšľali o tom ako ľudia zničili kus histórie a vybudovali z nej letisko, ktoré teraz tak isto ako zámok pomaly pohlcuje zub času.

witch's well

Našou ďalšou zastávkou bolo staré väzenie Rummu. Po pár kilometroch od Ungru manor sme uvideli výstavu starých vlakov a rušňov a tak sme si urobili neplánovanú zastávku v dedinke Haapsalla, po ktorej sme pokračovali v našej ceste. Pár kilometrov pred Rummu sme uvideli ruiny hradu, ktoré sme sa rozhodli nevynechať a zaparkovali sme kúsok od nich. Bolo to vcelku obrovské miesto s množstvom miestností a podzemných chodieb kde sa do väčšiny dalo bezproblémov dostať. Malá časť hradu bola čiastočne zrekonštruovaná a tak bolo možné ísť až do veže odkadiaľ bol výhľad na celé okolie. Z veže sme videli aj náš najbližší cieľ – väznicu Rummu.

V roku 1938 sa v Rumme otvorilo väzenie a vápencový lom v ktorom pracovali väzni ako lacná pracovná sila na ťažbu vápenca. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia sa však začali používať nové stavebné materiály a tak lom stratil význam a väzni boli presunutý na prácu do iných odvetví. Dnes, tak ako z veľa iných estónskych miest sú z väzenia len ruiny. V Rummu sa nachádza okrem ruín väzenia aj 70-metrový kopec z pozostatkov ťažby vápenca a jazero s kryštálovo čistou vodou v ktorom sú pochované staré budovy. Je to úžasné miesto na potápanie avšak my sme nemali štastie a práve sa v areáli väzenia konal festival a bez vstupenky na podujatie nebolo možné areál navštíviť. Spočiatku sme chceli trochu sklamaný toto miesto opustiť ale napokon sme si povedali, že sme sem nešli toľko kilometrov aby sme len tak odišli.Všimli sme si, že veľa ľudí si robí skratku cez dieru v plote a tak sme sa pridali k nim. Hoci nebolo možné navštíviť celý komplex väzenia dostali sme sa aspoň na spomínaný 70 metrový kopec, tvorený pozostatkami z ťažby. Z tohoto miesta sme mohli vidieť komplex aspoň z výšky. Pri odchádzaní nás zastavil jeden mladý chalan a pýtal sa nás ako sa nám páči koncert, my sme sa samozrejme nepriznali, že sme tu tak trochu načierno a prišli sme si pozrieť len väzenie a nie koncert a tak sme povedali, že je dobrý ale čakali sme o čosi viac. On s nami súhlasil a po výmene pár slov sme sa každý pobrali vlastnou cestou. Potápať k ruinám sme sa nemohli ísť ale nevynechali sme ani zastávku pri jazere blízko väzenice. Voda v jazere bola prefiltrovaná cez vápenec a naozaj kryštálovo čistá. Perfektné miesto na zaplávanie si :).

ungru manor

Z Rummu to bolo asi hodinu jazdy k Witch´s well – čarodejníckej studni. Toto miesto je známe studňou z ktorej voda preteká von a zaplavuje okolia. Mýtus hovorí, že voda začne pretekať keď čarodejnice Tuhaly vojdú do studne. My sme štastie na čary nemali a studňa bola takmer bez vody. Podľa informačnej tabule voda zo studne naposledy pretekala pred pár rokmi. Miestne čarodejnice si tento krát dávajú akosi načas. Hoci na čary neveríme bolo to magické miesto. Okolité sochy, nápisy, stará chalúpka tomuto miesto dodávali správnu atmosféru. Vraj je na tomto mieste pole s pozitívnou energiou a najbližšie podobné pole je až vo Francúzsku v Lourdes.

Posilnený pozítívnou energiou sme sa po neskorom obede vydali na cestu k najväčšiemu vodopádu v Estónsku a celom pobaltí. Bolo leto a dlhé sucho bez výdatných ďaždov a tak voda z vodopádu priveľmi netiekla a bol to skôr len taký malý potôčik tečúci do mora. I keď sme mali byť posilnený pozitívnou energiou tak dnes sme šťastie na naše zastávky nemali. Posledné hodiny tohoto dňa sme využili na presun do dediny duchov – Viivikonna, kde sme strávili noc.

12.deň - Viivikonna a Talin

Viivikonna bolo banské mesto počas sovietskeho obdobia v Estónsku. Výstavba mesta bola dokončená v roku 1955, kde s výstavbou pomáhali nacistický väzni počas a po 2 svetovej vojny. Pád mesta začal v roku 1974 po zatvorení bane. V okolí nebol dostatok práce a príležitostí pre život a tak sa ľudia začali z mesta sťahovať za lepším životom. Dnes v meste žije len pár posledných obyvateľov a aspoň sčasti udržujú pri živote toto mesto duchov.

Po prečkanej noci v meste duchov sme sa vydali na prehliadku Viivikonny. Väčšina mesta bola schátralá, rozpadávajúce sa budovy, zarastené záhrady, rozpadávajúce sa cesty... Takmer všetko čo bolo na niečo užitočné už niekto odniesol a tak z budov zostali len holé steny. Pár posledných obyvateľov mesta žila v ako tak udržiavaných budovách. Pri pohľade na niektoré budovy sme si mysleli, že už sú opustené roky, no po chvíli sme zazreli pohyb za oknami alebo z polorozpadnutej budovy niekto vyšiel von. Poslední žijúci obyvatelia tohoto mesta duchov. Bolo pochmúrne upršané počasie a to dodávalo mestu tú správnu atmosféru. Pri opúšťaní mesta sme trochu zablúdili a museli sme sa spýtať na cestu. Postarší ujo anglicky nerozumel, hovoril len rusky a tak sme my skúsili slovenčinu. Dovovorili sme sa perfektne a cestu sme našli rýchlo :).

viivikona

Čakala na nás naša posledná zastávka v Estónsku, Talin, kde sme sa mali stretnúť s našimi známymi zo Švajčiarska. V Taline sme si najskôr boli doplniť zásoby pred odjazdom do podstatne drahšieho Fínska a potom sme našli parkovanie hneď v prístave z ktorého sme ráno mali vyplávať do Fínska. Parkovanie bolo takmer v centre mesta a len za 3,50€ za 24 hodín.

V meste sme sa stretli s Franziskou a Mikom zo Švajčiarska, ktorý cestujú pobaltskými krajinami s karavanom. Spolu sme si prešli mesto, prezreli pár obchodov a zašli si na spoločnú večeru. V reštaurácií nám odporučili ževraj baltskú špecialitu – cesnakový chlieb so špecilánym dresingom, ale v podstate to bola len hrianka potretá cesnakom so smotanou a korením. Pre niekoho špecialita, pre nás slovenská klasika. Po večeri sme sa prešli večerným mestom a odovzdali sme im darček zo Slovenska - 52 % Tatranský čaj. S naším výberom darčeku boli nadmieru spokojný :). V neskorých nočných hodinách sme sa rozlúčili a naplánovali si ďalšie stretnutie vo Švajčiarsku.

Na náš ranný trajekt do Fínska sme prečkali pár hodín v aute na parkovisku a hneď ráno sa zaradili do kolóny áut čakajúcich na nalodenie. Náš trajekt bola 10 poschodová ľod a autá do nej nakladali takmer 2 hodiny. Po ľodi sme sa mohli voľne pohybovať a spočiatku sme prvé minúty strávili vonku na palube sledujúc ako opúšťame estónske brehy. Ked nám breh zmizol z dohladu kvôli hustej hmle, uchýlili sme sa pred silným vetrom a dažďom dovnútra. Plavba nám rýchlo ubehla a po 2 hodinách sme uvideli fínske brehy a Helsinky :)

talin

Zhrnutie

V Estónsku sme zväčša nemali šťastie na miesta ktoré sme chceli vidieť, buď boli zatvorené alebo nebola tá správna sezóna na ich navštívenie. Napriek tomu máme z tejto krajiny veľa dobrých spomienok veď predsa mesto duchov alebo "vlámať" sa na koncert nemôžeme každý deň :). V Estónsku sa cestuje ľahko a pohodlne, ceny sú na úrovni tých našich a poväčšine sa dá ľahko dorozumieť slovensko-rusky. Či už sme sa pýtali na cestu alebo v obchodoch takmer každý hovoril skôr rusky ako anglicky a ako tak rozumel našej slovenčine.

Naše cesty môžete sledovať na facebookovej stránke Spolu na cestách - Together on roads: https://www.facebook.com/togetheronroads/