Cestovanie po Severnom Španielsku na vlastnú päsť

Marek - 22.8.2018
severne spanielsko

Kombinácia horskej turistiky, kúpanie v mori, občasné prehliadky netradičnej architektúry a lacná letenka sa pre mňa stali dostatočne lákavou ponukou, aby som strávil takmer dva týždne leta v Severnom Španielsku.

Napriek tomu, že u nás práve Slnko roztápalo asfalt a rozhlasové správy z Pyrenejského polostrova prinášali podobné správy, táto časť Španielska, aj vďaka prítomným horským masívom a moru, má akúsi teplotnú výnimku a vyznačuje sa skôr britskou klímou.

Takmer každý deň sa objavili oblaky a párkrát aj dážď. Počasie sa tu ale mení rýchlejšie ako u nás na horách a tak za jeden deň môžete zažiť viackrát mraky, mrholenie, vietor, ale aj prudké slnko a zase oblaky. Náladovosť oblohy motivuje návštevníka viac cestovať ako staticky ležať na pláži. A tak sa cesta začala.

  • Letenka bola z Budapešti do Santander (spiatočná cca 110 Eur) stále nepohodlným Ryanairom. Autobusy z letiska majú Španieli umelo predražené, ale komu sa nechce hneď šľapať niekoľko kilometrov do alebo z centra podriadi sa.
  • Inak sú ceny miestnej autobusovej dopravy pomerne priaznivé a porovnateľné s našimi. Zrejme to súvisí aj s cenou benzínu, ktorý tu je o 10 percent lacnejší ako u nás. Najrozšírenejšou je spoločnosť ALSA, ktorá zabezpečuje väčšinu medzimestskej dopravy.

Lístok sa zväčša kupuje na stanici, alebo z automatov, ktoré sú také userfriendly, že som kúpu zvládol aj v španielčine, hoci tá je pre mňa stále španielskou dedinou. Stopovanie po rozhovoroch a osobnej skúsenosti neodporúčam. Páchne to tu zvykom, že všetci sme automobilizovaní a ani počestným pocestným radšej nezastavujeme. Pomerne zabehnutý tu je blablacar.

severne španielsko

Playa Covachos a Playa de la Arnia

Santander ako administratívne centrum Kantábrie až tak nezaujal, ale neďaleko neho sa nachádzajú veľmi pekné pláže – Playa Covachos, Playa de la Arnia. Jedny z najkrajších z celého putovania. Moja cesta pokračovala pozdĺž pobrežia na ďalšie pláže Playa de Portio a Playa de Somocuevas. Autobus ma vrátil Santanderu odkiaľ cesta viedla do Suances. Odtiaľ k plážam Playa de Tagle s pomerne veľkými vlnami vhodnými aj pre surferov.

Hneď vedľa je maličká pláž Playa de Santa Justa s kaplnkou vtesnanou pod skalami. Hneď si spomeniem na opis Lendackej kaplnky, ktorú Lendačania postavili za tvrdého socializmu pod kepienkom budovania akože atómového krytu a rozmýšľam, čo mohlo miestnych pohnať k vybudovaniu kaplnky na tak nehostinnom mieste. Aj keď práve táto sakrálna stavba zaklinená v útese, o ktorý sa pravidelne s dunením rozbíjajú vlny, dávajú tomuto miestu svojskú duchovnú atmosféru. Do minulosti vás tiež zavedie mestečko Santillana del Mar. Keďže však je to zaujímavý bod na jednej z ciest do Santiaga je tu vyššia koncentrácia turistov. V mestečku nájdete len kamenné stavby dýchajúce históriou.

Pre tých, čo putujú s príležitostným stanovaním, treba povedať, že chvíľu potrvá nájdenie vhodného miesta na prespatie. Okrem množstva turistov tu voľný pohyb po prírode komplikujú všadeprítomné drôty a kravy, ktoré sa tu chovajú vo veľkom. Hoci sme ešte v Kantábrii, predsa len Astúria je, čoby kameňom dohodil a tieto oblasti zásobujú mliekom celé Španielsko, preto sa stretnutiam s týmto dobytkom a obmedzeniami, ktoré z toho plynú, v severnom španielskom nevyhnete.

Národný park Picos de Europa

Z tohto miesta moje kroky viedli do horskej časti národného parku Picos de Europa. Plánované 3 dni strávené v tomto pohorí som skrátil na dva. Noci boli príliš studené a aj únava z putovania rástla. Hoci som si vytipoval dve pomerne frekventované trasy, prekvapilo veľmi zlé dopravné spojenie a aj spomínaná neochota domácich zastaviť aj núdznemu v horách. A tak sa cesta predĺžila o jednu noc, ktorú som spontánne musel stráviť v bývalej kamennej maštali, ktorá ma na poslednú chvíľku zachránila pred daždivou nocou.

Ďalšie ráno som sa tiež nečakane ocitol v akejsi bíčej aréne. Tá sa objavila zrazu na turistickom chodníku (aspoň som predpokladal, že to chodník je). Stretnutie skončilo menším Pamplónskym útekom pred touto nie najpriateľskejšou zverou, naštastie bez ujmy. Po týchto zdržaniach sa nakoniec podarilo zavŕšiť cestu do Arenas de Cabrales a odtiaľ do Poncebos. Toto je východiskové miesto pre track popri rieke Cain.

Trasa je pomerne rovinatá a zvládne ju aj menej zdatný turista (10 km). Napriek svojej nenáročnosti ponúka veľmi pekné pohľady na okolité skaliská a ostrú hlbokú dolinu, ktorú si snáď tisícročia razila stekajúca voda. Okrem kolmých stien okolo chodníka zaseknutého do skál narazíte občas aj na astúrijské kozy, ktorým žiadna hlbokosť priepastí nevadí a pohybujú sa tu s geometrickou presnosťou. Ja som si trasu predĺžil až do Posada de Valdeon (+10 km) ale tento úsek už neodporúčam (príliš dlhé, príliš dokopca, veľa asfaltu). Navyše v spomínanej finálnej obci zdochol pes a okrem jednej krčmy a informácií som tam veľa nenašiel.

Pri otázkach o možnom dopravnom autobusovom spojení na mňa informátorka pozrela lemurým pohľadom a tak bolo jasné, že jediná cesta odtiaľ bez auta je po svojich. Ďalšou zastávkou malo byť Fuente de, odkiaľ ide lanovka do meruôsmej výšky 1848 m n.m.. Do Fuente de ale bolo potrebné prejsť ešte ďalších 12 km cez jedno sedlo, a tak som tam dorazil až pred obedom ďalšieho dňa. To sa už pred predajňou lanovkových lístkov vlnil minimálne sto metrov dlhý rad. Po jeho vystátí som kúpil lístok s číslom asi 1340. Čísla sa potom vyhlasovali, a keď vyhlásili vaše, mohli ste sa postaviť ku lanovke. Keďže premávajú len dve lanovky  a v čase kúpy lístka hlásili čísla okolo 700 znamenalo to, že mám ďalšie dve hodiny voľno. Skratka túto lanovku odporúčam, ale zásadne treba prísť skoro ráno. Pre odporcov lístkov (zavedených nedávno na našich poštách), Španieli dávajú lístky aj v supermarketoch, pokiaľ stojíte na pečivo, pokiaľ na mäso potrebujete ďalší lístok, pokiaľ na ryby ďalší, atď. Na rozdiel od našich lístkov, tieto idú v poradí, a tak môžete odhadnúť, kedy asi budete na rade a môžete využiť čas čakania rozumnejšie. Vyhliadka nakoniec stála za to, a keby bolo po ruke trochu lepšie vybavenie a oblečenie určite by sa oplatilo ostať hore ešte dáky deň.

Z Fuente de autobusom do San Vicente a odtiaľ do Llanes. Tu sa dajú načerpať sily po vysokohorskej turistike. Pobrežné mestečko má svoju atmosféru a pár pekných pláží. Zaujímavou je pláž neďaleko kostola Iglesia de Cue, ktorý je na kopci za mestom. Sem sa chodili kúpať miestni hanbliví mnísi v určitú hodinu, pretože je prístupná len z jednej strany a dostanete sa na ňu len v čase odlivu (doobeda). Potom ju zase zaleje voda.

Z Lllanes som pokračoval na západ do mesta Oviedo

Očakával som, že tu strávim dlhší čas, ale možno rátať len s hodinami. Historické centrum je pekné ale neveľké, zaujali trhy pripomínajúce burzu s rozličným tovarom. A tak som pokračoval už o niekoľko chvíľ do najzápadnejšieho bodu mojej cesty  – rybárskej dediny Cudillero.  Je považovaná za jednu z najkrajších dedín Španielska. Farebné domčeky sú vtesnané do strmých kopcov a tento charakter spolu s úzkymi uličkami trochu pripomína uličky Banskej Štiavnice. Dedinka je miniatúrna, v jej centre, ktoré sa dotýka mora, si môžete pochutnať na rybacích špecialitách. Okrem reštaurácií je tu len pár obchodov so suvenírmi a potom už len hotely, domčeky miestnych a to je všetko.

Moja cesta pokračovala odtiaľto už len na východ. Prestupovým miestom bol Gijon. Lístky smerom do Bilbaa boli až do večera vypredané, a tak som tu pobudol prevažne na pláži do večera. Do Bilbaa som dorazil večer. Dlhá cesta v autobuse vám dá zabrať, lebo domáci sa vyznačujú neúmernou hlučnosťou. Zakaždým pociťuje niekto potrebu nahlas a veľa rozprávať, gestikulovať výrazne, keď nie naživo, tak aspoň do telefónu. Ničím výnimočným nebolo ani, že si niekto v autobuse púšťa nahlas zábavné videá, ktoré dopĺňa ešte hlasnejším smiechom. Možno rátať aj so spiacimi, ktorí sú tiež „nahlas“. A po takmer 5 hodinovej ceste, neďaleko miesta, kde som mal spať,  začali týmto španielsky expresívnym prejavom komunikovať aj tunajší štvornohí priatelia človeka. Pre môj spánok pomerne nepriateľské gesto.

Bilbao sa nevyznačuje morom, ale má rieku

Tá ho s morom spája a okolo ktorej vyrástlo toto kultúrne bohaté miesto. Možno odporučiť návštevu jedného z dvoch Guggenheimových múzeí (druhé je v N.Y.). Pokiaľ nemáte záujem o moderné umenie, ktoré sa tu pravidelne vystavuje určite vás zaujmú aspoň zvonku netradičné línie tejto stavby od amerického architekta F. O. Gehryho. Stráž hneď vedľa drží kvetinový pes Puppy. Z Bilbaa odporúčam aj návštevu neďalekého Gaztelugatxe (po baskicky Gastelugače), kde vás odvezie miestna doprava a môžete navštíviť tento netradičný kostolík umiestnený na skale v mori. Treba k nemu vyšľapať po dlhom kamennom chodníku. Tu sa natáčalo aj stretnutie Johna Snow s krásnou Daeneris (Game of Thones). Len pár kilometrov odtiaľto je mestečko Bakio, kde sú vynikajúce surferské vlny.

San Sebastián

Putovanie Baskickom som zavŕšil v meste festivalov San Sebastián (po baskicky Donostia). Vďaka dobrým priateľom, ktorí tu bývajú som mohol po dlhom čase strávenom vonku nabrať nových síl a dať sa trochu dokopy. San Sebastián, mestečko s tromi plážami, kde sa stále niečo kultúrne deje. Nejde tu len o medzinárodný filmový, či jazzový festival. Ale o predstavenia tu nie je núdza ani v bežný deň. Mal som to šťastie, že som sem dorazil v čase tzv. Big Week.

Jedna z najkrajších pláží mesta Concha sa počas tohto týždňa, každý večer, plní desiatkami tisíc ľudí, ktorí prišli na ohňostrojovú show. Po ohňostrojoch nasledujú koncertné predstavenia. Mestečko je rozdelené na regióny. Turisticky najfrekventovanejšia je severná časť so starým historickým jadrom. Tu je celá sieť drobných reštaurácií, kde si môžete pochutnať na miestnych pintxos, čo je obdoba desiaty alebo aj jednohubiek na rozličný spôsob. Zapíjať môžete typickou sidrou, prekvaseným jablčným vínom, ktoré čašníci lejú do pohára z výšky, aby sa nápoj „rozbil“ o sklo a získal tým lepšiu chuť.     

Severné Španielsko je pre každého, kto túži  v krátkom čase spoznať veľa tvárí tejto krajiny a kto má rád pestrofarebné cestovanie – hory, more a kultúru.    

Komentáre Disqus