Poznáte ten pocit keď vojdete do bane a povedia vám „sme 150 m hlboko pod povrchom“, že tomu neviete ani uveriť. Nie je to nič neobvyklé. Štôlne (prístupové chodby) do bane bývajú razené vodorovne (horizontálne). To znamená, že keď vojdete do bane, kopec nad vami narastá a napriek tomu, že neklesáte hlbšie a hlbšie, v skutočnosti ste hlbšie a hlbšie pod zemou. Jaskyne sa s nami takto obyčajne nemaznajú. Obyčajne niekde pri vchode urobia „hup“ a už klesáte hlbšie a hlbšie. V prípade Demänovskej jaskyne slobody sa to hup opakuje zopár krát tak intenzívne, až návštevníka napadne, kam to dočerta ešte budeme klesať. Ibaže ono to má svoje čaro. Hoci nakoniec tie výškové rozdiely nie sú žiadne extrémne. Prevýšenie medzi vchodom a prízemím je 66 metrov a medzi prízemím a východom 85 metrov. Na druhej strane je však pravda, že do takejto hĺbky by ste schovali hádam aj viac 20 poschodový dom.
Ako suchá rieka dovolila jaskyňu objaviť
V roku 1921 bolo v rieke Demänovke tak málo vody, že A. Král za pomoci A. Mišuru a ešte ďalších výskumníkov prenikli najspodnejším suchým ponorom do dnešných priestorov jaskyne. Dušan Jurkovič, významný architekt, ktorý sa po vzniku Československej republiky stal oficiálnym, žiaľ neveľmi úspešným pamiatkárom a aktivistom v oblasti ochrany prírody, sa v roku 1922 postavil do čela Komisie pre zverejňovanie Demänovských jaskýň. Komisii sa podarilo zabezpečiť vybudovanie vchodu asi 10 m nad Objavným ponorom, inštalovať elektrické osvetlenie a v roku 1924 sprístupniť jaskyňu verejnosti. Od roku 1925 do roku 1949 jaskyňu sprístupňovalo a staralo sa o jej prevádzku Družstvo Demänovských jaskýň. Počas existencie družstva bol objavený Jánošíkov dóm, Panenská chodba, Chodba utrpenia, Prales, Čarovná chodba, Fialový dóm, Svantovítové siene, Zázračné siene. Už v roku 1933 Vďaka objavu J. Zelinu sa podarilo vybudovať nový, pohodlnší vchod do jaskyne cez Medvediu chodbu. Krátko pred zánikom družstva (zaniklo v roku 1954), bola jaskyňa prepojená s Pustou jaskyňou. Významom väčší objav prišiel až v roku 1983. Speleopotápčským prieskumom sa potvrdilo spojenie jaskyne Demänovskej jaskyne slobody s jaskyňou Vyvieranie. Po mnohých neúspešných pokusoch z rokov 1952, 1968, 1974, 1983 sa na prelome rokov 1986 – 87 potvrdilo a bolo zmapované prirodzené spojenie s Demänovskou jaskyňou mieru. Do akcie sa vtedy zapojilo 57 jaskyniarov.
Chodba utrpenia, krása nevídaná
Povedať o priestore, ktorý sa volá Chodba utrpenia, že je najkrajším v celej jaskyni, znie ako zlý vtip. Úzky a hlboký chodník dostal svoje meno po dvojročnej práci jaskyniarov, ktorým sa ho podarilo vyhĺbiť pomedzi nádhernú kvapľovú výzdobu. Zážitok sa dá pripodobniť len predstave, v ktorej sa pohybujete v úplne stuhnutej šľahačke. Všade vôkol sú mäkké hladké tvary stuhnutých vĺn, kvapľov, priehlbní a okien. Úplnou špecialitou sú sintrové lekná a tzv. jazerné formy (špongiovité, koralovité, hroznovité). Niečo ako cukrárska krajina z detských rozprávok. Toto miesto robí túto jaskyňou výnimočnou medzi jej sestrami. Tak blízko a tak dokonale uprostred kvapľovej výzdoby sa neocitnete nikde inde na Slovensku. Charlieho továreň na čokoládu musí pred touto jaskyňou blednúť závisťou. Čo vo filme boli triky, tu je realitou.
Zázračné jazierka?
O baniach reč už bola. O rozdieloch vo vnímaní banských podzemných priestorov a priestorov jaskýň tiež. Rozdiel je aj vo vzťahu k vode. V bani je nevítaným, nepríjemným a nežiadúcim elementom. V jaskyni? Neviem. Možno je na prekážku ak zabráni ďalšiemu prenikaniu do podzemia. Asi vie byť aj nepríjemným spoločníkom, pretože speleopotápanie sa považuje za nebezpečnejšie ako potápanie pod ľadom. Ale v primeranom množstve, na rozumnom mieste je príjemným, veľmi príjemným spoločníkom. Tie menšie „kaluže“ s vodou v kombinácii so sintrovou výzdobou a elektrickým osvetlením vytvárajú scenérie, ktoré by ste čakali skôr na hodine výtvarnej výchovy vo veľmi dobrej umeleckej škole. Alebo na modelárskej výstave, pretože medzi tými zelenými, oranžovými, bielymi, ružovými a neviem akými kopčekmi, dolinami, priepasťami by ste pokojne nechali jazdiť elektrický vláčik. Voda, ktorá tú krajinu zaliala, spôsobuje ľahké skreslenie, trochu zväčšenie, trochu priblíženie a lom svetla, ktorý pôsobí ako filter na „spomalený film“. Škoda, že sa musíte prispôsobiť rýchlosti pohybu návštevnej skupiny a toto predstavenie si užijete len „mihnutím krídla motýľa“.
Autorsky sa na „výtvarnom“ stvárnení podpísala Demänovka (samozrejme, že nie obľúbený alkoholický dar ex-prezidenta Schustera, ktorý vedel prekvapiť neobvyklými darčekmi). Riečka pramení pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier na nekrasovom území a do podzemia vteká na Lúčkach. Na povrchu sa opäť objavuje v jaskyni Vyvieranie severne od Demänovskej jaskyne slobody.
Kde sa vzal ten názov?
Kde sa vzal ten názov Demänovská jaskyňa slobody sa mi zistiť nepodarilo. Zaváňa 50. rokmi 20. Storočia a zúrivým budovateľským úsilím. Pripadá mi trochu neobvyklý, ani mi moc k jaskyni nesedí. Možno mám ten pocit len ja. V žiadnom prípade to však neznamená, že by mal niekoho od návštevy odradiť. To by bola škoda. Tá jaskyňa za návštevu určite stojí.
P.S. Od návštevy nech vás neodradí ani skutočný nezmysel s poplatkami za parkovanie pri jaskyni. Parkovné stálo v roku 2017 celých 6 eur. Nezmysel? Zderstvo? Hlúposť? Určite áno. Hľadať za tým môžete všeličo, od výhodných prenájmov a predajov pozemkov vo vlastníctve okolitých dedín „svojim obyvateľom“ až po pažravú chuť zarobiť čo najviac a čo najrýchlejšie.
