Dobrodruh senior a junior na túre alebo prechod cez hrebeň z Malého Borového do Zuberca

Jozef Terem - 29.4.2021

V dvojčlennej zostave Dobrodruh senior a junior sme podnikli krásnu túru z Malého Borového do Zuberca v Skorušinských vrchoch. Po hrebeni cez kopce Prípor (1135 m) a Kopec (1251 m).

Bol začiatok marca, krásny zimný slnečný deň. Z našej drevenice na hornom konci dediny Malé Borové sme vyrazili neskoro pred obedom. Žiaden stres, nikde nikto. Táto rázovitá dedina, hlavne jej horný koniec je prírodná chladnička. Keď už inde kvitnú kvety a zelenajú sa lúky, v Malom Borovom je sneh. Cez kopec na oravskej strane v Chlebniciach prší, v Malom Borovom je snehová fujavica. Cez kopec opačným smerom, v Zuberci mierne poletujú vločky, v Malom Borovom kalamita. Hoci treba povedať, že práve tento rok začiatkom marca bolo snehu veľmi málo. Samozrejme, ľudia sú tu na takéto situácie zvyknutí. Život bol v tomto kraji vždy tvrdý. 

Horný koniec dediny sa nachádza vo výške 980 metrov

Práve tu niekde je aj hranica, kde začínajú Skorušinské vrchy. Orientovať sa možno aj podľa turistického rázcestníka. Ak sa vydáte smerom vľavo, dostanete sa do dediny Veľké Borové. Je to približne 5 kilometrov. Ak sa vydáte po červenej smerom do kopca vpravo, tak postupne vyšliapete na kopce Prípor (1135 metrov) a Kopec (1251 metrov) a ďalej po červenej ponad dedinu Zuberec. 

Male Borove

Male Borove

Vyrážame smer Prípor a Kopec

Na hornom konci dediny je to vpravo strmo do kopca po ceste vyjazdenej od lesných mechanizmov. Najprv po čistinke, no po niekoľkých desiatkach metrov nás pohltil les. Cestička ide stále do pomerne strmého kopca. Okolo je krásny ihličnatý les, zatiaľ bez výhľadov. Až na niekoľko výnimočných chvíľ, keď sa po pravej strane rozostúpil porast a ukázali sa veľmi pekné panorámy na Veľký Choč. Šliape sa ďalej do kopca, snehu postupne pribúdalo. Junior trochu nestíhal a protestoval, to však už poznám. Bez rečí to nie je nikdy. Ide však ako hladký diesel. Pomaličky, s rečami, no stále. Konštantnou rýchlosťou, zdanlivo lenivo alebo bez najmenších problémov. Postupne sme sa tak dostali na veľkú lúku a zároveň aj hrebeň.  

Veľký Choč

Tu už bolo pomerne dosť snehu a cesta prakticky neprešliapaná. Zabáralo sa. Hoci sme išli po rovine, cesta pokračovala pomerne pomaly. Junior šliapal ako nič. Je ešte ľahký ako pierko, vôbec sa nezabáral. Ja som si pripadal ako byvol, každý druhý krok som bol v snehu do polovice lýtok. Nič náročné, no trošku ma to otravovalo. Postupne sme sa dostali na Prípor (1135 metrov). Ten je v podstate skoro na rovine. Teda, na rovine na hrebeni. 

Jozef Terem

Cesta pokračovala stále ďalej, terén bol zvlnený len veľmi mierne. Za bežných okolností by to bola príjemná prechádzka. Na severnú stranu sa postupne otvárali krásne výhľady na severnú Oravu. Na Babiu horu, Oravskú priehradu a aj ďalej do Poľska. Nebyť neprešliapaného chodníka, všetko by bola paráda. Paráda to bola samozrejme aj tak. Postupne sme začali mierne klesať a dostali sa k prístrešku s názvom - Podkova. Krásne miesto. Tu sa už ukázali monumentálne výhľady na Roháče. Skutočne ideálny flek na piknik, nočný tábor alebo útulok v prípade nepriaznivého počasia. 

vrch Prípor

Podkova

Červená pokračuje od Podkovy smerom vľavo, postupne čoraz viac strmo do hora. Zo začiatku sú výhľady na Roháče skutočne krásne. O chvíľu sme sa ale opäť dostali do hlbokého lesa. Asi po 200 metroch sa červená zvrtla v 90 stupňovom uhle prudko doprava.  Výstup pokračoval do prudkého kopca možno 200 - 300 metrov. Tu junior celkom objektívne zaostal. Snehu veľa nebolo, no šmýkalo sa. Opäť ma ale prekvapil, parádne si rozložil sily a miernym tempom s krátkymi zastávkami to postupne dal. To sme sa už ocitli na vrchole kopca Kopec (1251 metrov). Nie je tu žiaden výhľad, okolo iba les. Ak by sme vyrazili vľavo, tak by sme sa postupne dostali cez dedinu Veľké Borové do Malatinej. My sme však mali namierené vpravo do Zuberca. Strmo dolu, pomedzi stromy. 

Kopec, Skorušinske vrchy

Kopec, Skorušinske vrchy

Tie sa po niekoľko sto metroch rozostúpili a ukázalo sa obrovské rúbanisko. Kedysi, ešte celkom nedávno tu bol les. Bolo mi smutno, aj som si zanadával. No na druhej strane, vďaka čistine sa ukázali skutočne nádherné výhľady. Najmä na Roháče, tie boli ako na dlani. Ďalej bolo vidno Nízke Tatry, čiastočne aj Liptovskú Maru. Pozriem vľavo a tam sa ako na dlani opäť ukázala Babia hora, Oravská priehrada aj Poľsko. Jedinečný panoramatický výhľad. Slniečko svietilo, mráz zdravo štípal, veľmi dobré momenty.

Nizke Tatry, Liptovska Mara

Babia hora

Cez rúbanisko, na slniečku, chvíľu po snehu a chvíľu v blate, no s krásnymi výhľadmi sme sa postupne dostali do sedla Priekova (1164 metrov). Keď som sa obzrel, ukázal sa už dokonca aj Veľkých Choč. V sedle Priekova naša cesta po červenej skončila a začal nástup na modrú značku smerom na Zuberec. Odhadol som to tak na hodinku cesty. Ak by sme pokračovali ďalej po červenej, tak cesta vedie na Oravice alebo Oravský biely potok. Cieľ však bol Zuberec v smere nadol. Panoráma stále krásna, pred nami ako na dlani tapeta Roháčov. Akoby v panoramatickom kine.

Roháče

V diaľky už bolo vidno domy v Zuberci. Cesta ide po modrej, no v podstate terén tvoria pasienky, tak sme vyrazili intuitívne rovno za nosom. Úplne dobrovoľne som sa chystal trochu stratiť a ešte si predĺžiť pobyt v prírode hľadaním rôznych alternatív cesty. V Zuberci sme boli od nástupu na modrú značku tak približne do hodinky aj s túlaním sa. Vyšli sme pri lyžiarskom stredisku Janovky. Parádny deň za nami. Túto časť Slovenska jednoducho milujem. 

  • Trasa: Malé Borové (980 metrov) - Prípor (1135 metrov) - Kopec (1251 metrov) - sedla Priekova (1164 metrov) - Zuberec (760 metrvo)
  • Vzdialenosť: cca 11 kilometrov
  • Čas: asi 4 hodiny veľmi pochodovým tempom

Poznámka: Väčšinou sa táto trasa chodí opačným smerom zo Zuberca smer Malé Borové, ďalej na Veľké Borové a ďalej sa možno dostať cez Prosiecku alebo Kvačiansku dolinu postupne až do Liptovského Mikuláša.

Komentáre

Ak chcete písať komentáre, prihláste sa alebo sa zaregistrujte.