Francúzske a švajčiarske Alpy — Turistika a ferraty

Milan Tibenský - 11.9.2019

Už nejaký ten piatok sa venujem lezeniu po umelej stene, ale liezť solídnych 300 metrov nad najbližšou horizontálnou rovinou, a to v nadmorskej výške presahujúcej Gerlach či nový stožiar pred budovou NRSR, je predsalen o niečom inom. Ak k tomu ešte pridáme 360° panoramatické výhľady ako z fotografie od Petra Nagyho, lahodné syrové fondue ktoré má viac kalórii ako menšie ošípané, a vycpatého bernardína Barryho s tuzemákom namiesto obojku, máme o crème de la crème výlet postarané. 

Dostal som sa k nemu cez českú cestovku CK Mundo. Výlet trval 10 dní, šli sme autobusom a boli sme prevažne v švajčiarskom kantóne Wallis a francúzskom Savojsku. Každý deň sme sa rozdelili na 2 skupiny – turisticku a ferratovú podľa toho, kto v daný deň preferoval chodenie a kto lezenie. Úprimne smekám pred tým, ako to Mundo logisticky celé naplánovalo. Mali sme k dispozícii len jeden autobus, ale vždy sa obe skupiny perfektne zladili a na nikoho sa nečakalo. 

 

ferrata

 

Ferratovanie

Nástup bol pomerne rýchly, už v prvý deň po príchode autobusom sme šli rovno na skalu. Bola to via ferrata du Belvédère obtiažnosti C, teda pomerne jednoduchá.

Najprv nám inštruktori vysvetlili základné princípy ferratovania. Máš dve karabíny — obe zacvakneš na kovové lano zarazené v stene a lezeš. Lehký. Ked narazíš na bod, v ktorom je lano prikuté k stene, prepneš najprv jednu a potom druhú karabínu, aby keď sa pri tom šmykneš si neuleteľ ako Harabin pri prezidentslých voľbách. Vpodstate si je teda človek zaistený po celý čas lezenia a nepotrebuje pri tom žiadnu asistenciu, ako v prípade horolezectva. 

 

ferrata

 

Problém však príde, keď niekto spadne. V mnohých prípadoch sa človek dostane do polohy, v ktorej bezmocne visí ako vypratá ponožka na sušiaku, a nedokáže sa sám vrátiť na pôvodnú trasu. Mnoho krát je preto nutné ho zachrániť s pomocou lana. Naštastie obaja naši sprievodcovia boli na to viac než kompetentní. Zdeněk je skúsený horal, ktorý má odlezené viac ako ja nachodené, a Gabča absolvovala viac kurzov prežitia ako Bear Grylls. K tomu im ešte asistovala sprievodkyňa v zácviku Alča, ktorá má super kérku. 

Treba však dodať, že za celú dobu nikto z nás nespadol. Francúzsky typ ferrát je známy tým, že je naozaj kvalitne zaistený a teda vhodný aj pre úplných zažiatočníkov. Všade je dostatok držiakov a vžy je kde položiť nohu, ruku či odsedák. Odsedák je tretia karabína typu HMS, ktorou sa žajistíš, keď si chceš oddýchnuť, odfotiť selfíčko, odkúsnuť z bagety či odpiť z pálenky, lebo si si ráno omylom zobral zo stanu zlú PETku ("hopá, tá s vodou bola vedľa").

Páčilo sa mi, že trip bol nadizajnovaný naozaj premyslene. Náročnosť ferrát postupne stúpala a každým dňom sme prekonávali nové výzvy. Menila sa nielen náročnosť, ale aj prostredie. Od skalnatých masívov s výhľadom na ženevské jazero či Mont Blanc, cez cestu kopírujúcu divokú rieku a vodopády, až po prímestskú skalu s výhľadom na život v malom, zato rušnom alpskom meste Thônes. 

Švajčiarske ferraty

Prvé tri lokácie boli vo Švajčiarsku. Via ferrata du Belvédère má obtiažnosť C, teda relatívne ľahká, ideálna na zácvik a osvojenie si “cvakania”, ako som nazýval preisťovanie pomocou dvoj-karabín. Na konci cesty sme skončili na plošine s výhľadom na mesto Sion, odkiaľ sme sa vrátili pešo na parkovisko a do kempu.

 

ferrata

 

Po príchode do kempu sme si rozbalili stany, nafúkali madrace, načichrali spacáky a vybalili garderóbu. Niektorí za 5 minút a niektorí za hodinu a pol s pomocou 3 asistentov, no nakoniec sme to všetci zvládli. Po vydatnej večeri vo vlastnej réžii (viva la instantné cestoviny) sme si dali zoznamovacie kolečko, za ktorým nasledovalo niekoľko kolečiek alkoholických. Víno červené i biele, pivo lokálne a domáce, pálenka slivková i malinová. Holt československá kultúra se pozná.

Na druhý deň prišla skutočná chuťovka a moja druhá najobľúbenejšia ferrata tohto tripu — Tour d’Aï nad mestom Leysin. Z mesta sme sa najprv vyviezli lanovkou, ktorá nám ušetrila sily tak potrebné na lezenie, a následne sme ešte kráčali takmer hodinu k samotnej skale. Tá bola impozantná — masív široký ako Koleníkové ramená, cez ktorý sme traverzovali s výhľadmi na okolité hory a ženevské jazero, ktoré nenechali môj foťák vo vrecku ani 5 minút. Aj keď mávať s elektronikou vo výške, pri ktorej chceš mať aspoň 3 zo 4 končatín prilepené k stene, nebolo zrovna najbezpečnejšie, skrátka mi to nedalo. Aspoň máš teraz na čo kukať ;) 

Obtiažnosť bola C/D, teda stále stredne náročná, no oproti prvej ferrate ťa môže trochu kopnúť strach z výšok. Prvotná bojazlivosť (čítaj "bol som vyklepaný ako nedeľný rezeň") sa však rýchlo vytratila a túto trasu som si naozaj užil, aj vďaka skvelému počasiu a viditeľnosti.

 

ferrata

 

Tretia švajčiaska ferrata de Tière v oblasti Champéry nám bohužial nevyšla kvôli počasiu. Ráno bolo pomerne sychravo a celú cestu autobusom sme neisto žmolili telefóny a porovnávali si appky s predpoveďami počasia. Naši inštruktori po príchode vyhlásili, že nebudeme riskovať a radšej si dáme len ľahkú turistiku po okolí. Aj keď od tohto momentu už nespadla ani kvapka, bolo to správne rozhodnutie. Dážď nedážď, liezť po mokrých skalách je ako tancovať odzemok na lade tenkom ako papier. Škoda, ferrata vyzerala naozaj zaujímavo, idúc pozdĺž divokej rieky plnej perejí a vodopadov. Snáď nabudúce.

 

ferrata de Tiere

 

Francúzske ferraty

Ešte v ten istý deň sme sa presunuli za hranice k žabožrútom, konkrétne do kempu Le Clos du Pin pri meste Le Grand-Bornand. Sotva sme si všetci stoporili naše plátené obydlia, začalo pršať znova. Tentokrát však na plné gule a neprestalo prakticky až do dalšieho dňa večera. Ja som mal úplne nový stan, takže som bol v klídku, no niektorým kolegom poriadne zateklo a né jen do bot. 

Následovný deň bol odpočinkový, na programe bola okrem nonstop hustého dažda už len návšteva mesta Annecy. Napriek dažďu som si mesto užil a musím ho odporúčiť každému, kto sa nájde v jeho okolí. Prvých pár hodín dážd neutíchal a hľadal som preto úkryt najmä v okolitých obchodoch, čo malo za následok, že po 2 hodinách som chodil ovešaný taškami ako Plačková v Parndorfe počas Black Friday. Holt Francúzsko je európska Mekka módy a aspoň budem zasa pár mesiacov vyzerať ako človek.

 

annecy

 

Deň číslo 5 a konečne opäť pekné počasie. Na programe ferrata Yves Pollet-Villard a po nej mesto La Clusaz. Ferrata bola tentokrát jednoduchšia (typ B/C), no opäť s úžasnými výhľadmi. Po ferrate sme ešte navštívili blízke mesto La Clusaz, kde som konečne ochutnal preslávené francúzske crêpe, z ktorých som sa od dobroty takmer rozplakal. A celodenný výdaj kalórii bol fuč. 

 

ferrata

 

Ďalšia ferrata bola Roche à l’Agathe na skale uprostred mestečka Thônes a opäť raz úplne nová scenéria s výhľadom na mesto. Ferrata je to stredne náročná (C/D), no na jej konci nás čakal najnáročnejší úsek celého tripu — previs Surplomb de l´Ermite hodnotený náročnosťou E/F, teda takmer tou najvyššou aká môže byť. Vpodstate si to predstavíš ako 10 metrový úsek so záporným náklonom, teda väčšina tvojej váhy je len na rukách, a počas precvakávania len na jednej ruke. Hneď vedľa však bol aj klasický rebrík pre tých, ktorý sa úseku chceli vyhnúť. Previs sme absolvovalii z celej skupiny len piati a samozrejme na mňa vyšla rada ako na prvého (teda po Zdenkovi, ktorý ho vyliezol efektnejšie ako Spiderman). Ako som sa k previsu približoval, nerzvozita stúpala a ja som sa potil ako Kotleba u logopéda. Napokom sme však previs absolvovali všetci piati bez zaváhania.

Za zmienku stojí aj lanový most. Teda most je asi silné slovo na niečo, čo sú v podstate dve súbežné laná. Po jednom šlapeš a druhého sa držíš. Či teda chceš alebo nie, tvoje oči mieria dole, sledujúc centimetrové pohyby tvojich nôh po tenkom lane, pod ktorým je tak 50 metrov vzduchu. To bola skúška pre ľudí, ktorí si mysleli, že strach z výšok sa ich netýka.

 

Roche a l Agathe

 

Deň 7 a absolútna perla celého výletu – via ferrata Roc du Vent. Aj keď sme k nej museli cestovať takmer 2 hodiny, každá minúta stála za to. Začiatok cesty je pomerne technický – s minimom držiakov, takže človek sa musí spoliehať predovšetkým na samotnú skalu a musí premýšlať nad každým krokom. Po výstupe sme sa už kochali 360 stupňovými výhľadmi na okolie, ktorého súčasťou bol aj masív Mont Blanc — najvyššia hora Európy. (Povedzme, že názory odborníkov na to, či sa Elbrus nachádza v Európe alebo nie sa rôznia, a preto sme pre účely tohto tripu rozhodli, že najvyššia hora je Mont Blanc. A ticho tam.) Objektívy môjho telefónu, foťáku a Gopro dostali takú nálož fotografií, videí, panorám a selfie, že sa ešte stále nespamätali #instagramking. Čo dodať, viac v galérii.

 

via ferrata rouc du vent

 

Posledný deň a via ferrata Tour du Jallouvre bola stredne náročná (C/D), no po 6 dňoch lezenia to človeku už príde ako prechádzka v prírode. Za zmienku však stojí posledná časť ferraty – striktne vertikálna 50 metrová stena Jallouvre, ktorá aj po tom všetkom ešte mnohým účastníkom dokázala zdvihnúť adrenalín. Všade je však dostatok stupákov a držiakov, takže človek nemusí váhať, kam položiť nohu.

 

ferrata tour du jallouvre

Jedlo

Súčasťou výletu boli aj 2 skvelé ochutnávky lokálnych pochúťok a večera v tradičnej reštaurácii. Hneď na úvod treba podotknúť, že Francúzi a Švajčiari sú známi tým, že produkujú viac druhov syra ako češi porna. Ich kuchyňa sa preto skladá najmä z týchto mliečnych substancií rôznych tvrdostí a zrelostí Zopár ich spomeniem, no keďže niesom foodbloger a o syroch viem asi toľko, čo priemerný účastník reality show o kvadratických rovnicách, prenechám ich recenzovanie kompetentnejším. 

 

ochutnavka

 

Za zmienku určite stojí švajčiarský sýr Gruyère, ktorý sa vyrába v niekoľkých dobách zrenia (3, 6, 9 či viac mesiacov) ale skvelý je aj L’Etivaz. Oba sú pomerne tvrdé a majú jemnú kôrku. Pre savojský región je typický najmä mäkký nepasterizovaný syr s jemnou plesňou Reblochon, ktorý sa vyrába z mlieka vydojeného druhý krát v ten istý deň, čo mu dodáva hútnejšiu chuť. Počas výletu dostal Reblochon prezývku “smraďoch”, keďže niekto mal super nápad tento aromatický skvost jesť v autobuse a po zvyšok dňa sme ho neveli vyvetrať.

Pre milovníkov kozieho syru určite odporúčam Chevrotin, a pre milovníkov plesní Tomme. Veľmi mi chutil aj Beaufort — tvrdší sýr chuťou podobný známejšiemu Comté, no robený výhradne z mlieka z kráv pasúcich sa v nadmorskej výške nad 1500 metrov. Skvelé sú aj miestne salámy saucisson sec a saucisson seche a údená šunka jambon cru.

Miestne špeciality v reštauráciach sú taktiež prevažne založené na syre. Zatiaľ čo syrové fondue netreba nikomu predstavovať, jeho chuť a zloženie sa líši dosť výrazne podľa regiónu a konkrétneho mesta, v ktoróm ho ochutnáte. V Savojsku tvoril takmer všade základ už spomenutý smraďoch Reblochon spolu s niekoľkými ďalšími druhmi syrov. Tie sa rozvaria v hrnci a položia do stredu stola na horák, aby vydržali skvapalnené. Účastníci týchto syrohodov si do hrnca namáčajú najčastejšie chlieb, ale aj kúsky mäsa, zeleniny či húb. A vraj podľa tunajších tradícií ak niekomu tento kúsok chleba spadne do hrnca, musí kúpiť rundu drinkov pre celý stôl. Napríklad taký Génépi — miestny 40% digestív, ktorý pomáha stráviť tú neskutočnú nálož rozpustených tukov. Ďalšou pochúťkou sú tartiflette, čo sú vpodstate zemiaky navrstvené so slaninou a sýrom v myske na pečenie.

 

fondue

 

Záver

Nemám síce precestovaný celý svet, ale mám to v itinerári. Aj keď týmto tripom som si do svojej mapy sveta vysiecej v detskej izbe nevyškrabal žiadne nové krajiny, bol to absolútne úchvatný zážitok, na ktorý budem spomínať dlho. Nielen kvôli skvelej organizácii, logistike a plánovaniu (ja už som na tieto veci starý…), ale aj skvelým spolucestujúcim. Slogan "cestuj s ľuďmi na rovnakej vlne" tentokrát vyšiel, a žiadni Instagram turisti s nami necestovali. Viac o Munde sa dočítaš na ich oficiálnej stránke. Majú otvorených kopec výletov po európe i mimo nej a mám taký pocit, že ak si dočítal až sem, mohli by ťa zaujímať.

A na záver jedna otázka — prečo má v úvode spomenutý bernardýn Barry vlastne na krku súdok s rumom? Odpovede posielajte do komentárov (či už tu alebo na FB) a na konci mesiaca vyžrebujem jedného štastlivca, ktorý vyhrá flašku Génépi!

 

barry

Komentáre Disqus