Hrad Likava, hrad, ktorý svoje brány možno už neotvorí

Ľuboš Vodička - 16.3.2018
Hrad Likava

Mnohé odborné publikácie, články, ale aj turistickí sprievodcovia radi pripomínajú, že hrad Likava bol prvý v Hornom Uhorsku, ktorý mal sklenené okná. Mal. Keby mal dnes čo i len jedno takéto okno bol by hrdinom v európskej mierke. Nemá. A nie je ani hrdinom. Skôr je smutným dokladom toho, že najhorším vlastníkom nehnuteľností je... Kedysi sa hovorilo, že štát. V tomto prípade je to samosprávny kraj. Najhorším vlastníkom je teda niečo veľké, bez konkrétne uchopiteľnej zodpovednosti.

  • Do hradu sa nedostanete. Už dlhé, dlhé roky je zatvorený a údajne sa obnovuje. Ibaže zarastené prístupové chodníky a mŕtva atmosféra na nádvorí, ktoré uvidíte spoza vysokých zamrežovaných dverí, svedčia o tom, že hrad odoláva pôsobeniu času, tak ako mu odolával už pred desiatimi, pätnástimi rokmi.

Liptovské múzeum v Ružomberku oznamuje návštevníckej verejnosti, že v roku 2017 bude hrad Likava pre verejnosť uzatvorený vzhľadom na sanačné a stabilizačné práce, ktoré prebiehajú na skalnom brale hradu Likava. Sanačné práce sú technicky náročné, realizujú sa v rozdielnych výškach nielen nad prístupovou cestou do hradu, ale po celom obvode hradnej skaly. Technická stabilizácia spočíva vo vrtných prácach, keď môže prísť aj k opadávaniu, príp. i odvaleniu väčších hornín zo skalnej steny, čo by pri plnej prevádzke na hrade mohlo mať negatívny dosah na návštevníkov hradu, najmä z hľadiska zabezpečenia ich ochrany a zdravia.

Liptovské múzeum v Ružomberku ďakuje návštevníckej verejnosti za porozumenie a akceptáciu uvedených skutočností.

(zdroj: http://www.regionzilina.sk/sk/aktuality/aktuality/v-roku-2017-bude-hrad-likava-verejnost-uzatvoreny.html)

Z histórie hradu

„Vznik Likavy sa stráca v hmlách dávnoveku. Postavili ho údajne templári (červení mnísi), ale autenticky dokázať sa to nedá. Prvýkrát je spomínaný v listinách z roku 1312. Jeho majiteľom bol vtedy Radmír, prior templárov...

Štefan Thőkőly sa zúčastnil na vešelinovskom sprisahaní proti cisárovi Leopoldovi I. Cisár preto dal obsadiť Thőkőlyho hrady. A tak po obsadení hradu Oravy cisárske vojsko 15. decembra 1670 zaútočilo aj na hrad Likavu a 21. decembra ho aj dobylo. Štefan Thőkőly zomrel na Oravskom zámku 6. decembra 1670, práve včas obliehania Likavy. Na Likavskom hrade v čas jeho dobývania bolo veľké množstvo rozličných cenností a pokladov, aby sa nedostali nepriateľovi do rúk, zamurovali ich do tajnej skrýše. Ale po dobytí hradu murár prezradil toto tajomstvo veliteľovi cisárskych vojsk Heisterovi, ktorý dal poklady odviezť do Viedne. Cena týchto pokladov bola nesmierna.“

Toto sú dva úryvky z rozprávania Ľudovíta Janotu o histórii hradu Likava z druhej časti jeho Slovenských hradov (Ľ. Janota, Slovenské hrady II, nakladateľstvo Slovenskej ligy v Bratislave, 1935). Dnešný pohľad na jeho históriu je trošku odlišný. Prvý známy vlastník mal titul a meno magister Donč. Od roku 1314 pôsobil vo funkcii zvolenského župana, neskôr ako správca Turca, Oravy a Liptova. V jeho držbe mal byť hrad od roku 1335. Z vlastníkov a zaujímavých udalostí, ktoré sa hradu týkajú treba spomenúť Barboru Celjskú (tiež uvádzaná ako Cillská). Vlastníčkou hradu sa stala okolo roku 1430 a v krátkom čase sa tohto zmocnili husiti. Na hrade vydržali ďalšie štyri roky. Zaujímavým spôsobom sa na hrade podpísal Ľudovít Pekry, majiteľ hradu od roku 1535. Navýšil palácový blok a výrazne pribudlo množstvo záchodových arkierov (prevétov) a strieľní v obrannej ochodze. V roku 1678 prebudovali hrad na trestnicu a tým sa skončili jeho stavebné úpravy. Po povstaní Františka II. Rákocziho, v roku 1707, bolo cisárom rozhodnuté o jeho zbúraní.

  • V roku 1975 sa zrútilo okolie nárožia severného paláca. Štát to viedlo k rozhodnutiu financovať výskum a obnovu hradu.

Za závesom histórie

„Bože ...!“, skríkol človek, ale viac prerieknuť nemohol; akási biela ruka, ktorá sa vystrčila z plameňa, ho chytila za plece a človek klesol mŕtvy na zem ...

Opäť som si pomohol citátom z knihy Ľudovíta Janotu Slovenské hrady II. Pointou príbehu, ktorý skončil tragicko–mysticky, bolo hľadanie pokladu. Podľa reálií, ktoré sa spomínajú v samotnom príbehu, napríklad obliehanie hradu cisárskym vojskom, prišlo k nemu niekedy v druhej polovici 17. storočia.  Vtedajší hradný pán v strachu pred dobytím hradu cisárskym vojskom, rozhodol sa zakopať všetky cenné veci na neznámom mieste v areáli hradu.  Na pomoc si zavolal starého verného sluhu. Jamu vykopali, poklad zakopali. Ibaže hradný pán spočinul pohľadom na svojom sluhovi:

„Prečo tak divno hľadíš, môj jasný pane, na svojho verného sluhu?“

„Preto, lebo si jediný človek na svete, ktorý vie, kam som ukryl svoje poklady.“

Dialóg skončil úderom, ktorý sluhu pripravil o život. Hradný pán pochoval poklad aj sluhu do jednej jamy. Dobytie hradu neprežil ani on a miesto dvojitého hrobu ostalo zabudnuté. Miesto áno, ale povesť o poklade, nie. Po rokoch skúšali šťastie s jeho hľadaním mnohí. Jednému sa to nakoniec podarilo. Ibaže keď odstránil vrchnák vyšľahol plameň, objavila sa biela ruka a ... bol koniec. Poklad sa nadobro stratil. Duch starého sluhu asi našiel pokoj a svoj trest si možno na večnosti hradný pán odpykáva dodnes.

Aký je hrad dnes?

Impozantný. To absolútne bezpochyby. Hlavný palác ešte aj dnes vyzerá ako veľká kamenná budova, ktorá bola opustená ani nie tak veľmi dávno. Znalcom pevnostných stavieb pripomenie stavby bunkrov a pevností, ktoré vznikali na exponovaných hraniciach ríši, ktoré sa na vojnové konflikty pripravovali na začiatku 20. storočia. Vyzerá ako obrovský mierne zaoblený kváder pevne usadený na nevysokom zalesnenom kopci. Je pekný. Tou správne vyváženou malebnosťou, ktorú ešte nepoškvrnil proces rozpadu na nevzhľadnú ruinu.

Ak sa vyberiete na túru na Veľký Choč (alebo Spuštiak, ktorý je podstatne bližšie) budú sa vám z červeno značkovaného chodníka otvárať výhľady na hrad ako z lietadla. Pomedzi stromy sa bude jeho silueta zmenšovať a strácať a vo vás môže vyvolať pocit dravca, ktorý zvoľna krúži nad korisťou skôr ako sa na ňu vrhne strmhlavým letom.

Pred viac ako desiatimi rokmi sa mi podarilo dostať sa aj do hradu. O jednej bašte sa hovorilo, že by z nej mohla byť turistická ubytovňa. Nie je. Nádvoria  nakoniec ani neboli také veľké ako by sa mohlo zdať. Napriek tomu aj zvnútra vysoké steny hradu pôsobia fascinujúco. Ten hrad má niečo do seba!

Komentáre Disqus