Husitské opevnenie v Prietrži

Čas a politika majú vo vzťahu k dejinám čosi spoločné. Zo zlého spravia dobré, z dobrého ...ak nie priamo zlé, tak nedobré. Čas má prsty v našom spomienkovom optimizme (mohol by som vám rozprávať story o tom aké krásne spomienky má moja manželka na detstvo nášho potomka, ja si z jej veselých príhod, dobrú polovicu, vôbec nepamätám, alebo som ich zažil inak ...) a politika? Jáj, mojím obľúbeným príkladom je súdruh Dubček. Večný komunista. Ale aj hrdina Veľkej nežnej novembrovej revolúcie a nositeľ demokracie, ku ktorej inklinoval ako hasiaci prístroj k ohňu. Nechcem ubližovať našej modernej histórii. Kto vie, ako ju budú hodnotiť o päťdesiat rokov. Pozriem sa radšej na Husitov. V spoločnom česko-slovenskom štáte oslavovaní ako nositelia rána, nositelia pokrokových myšlienok, reformátori.  Nič z toho nie je také jednoduché. Keďže na husitov máme pamiatky po celom Slovensku a písať budem o dedinke Prietrž na Záhorí, tak začnem tými Božími bojovníkmi.

Prietrž

Husiti v histórii

O husitskom povstaní, prípadne revolúcii sa hovorí po roku 1419. Majstra Jána Husa nechali zomrieť v plameňoch očistnej hranice 6. júla 1415. Hnev u našich západných susedov narastal a narastal. Cirkev sa nereformovala a opozícia silnela. Medzi husitmi sa vykryštalizovali dva prúdy, radikálnejší táboriti a sirôtkovia a umiernenejšia tzv. panská jednota. Panská jednota z toho dôvodu, že najväčšiu časť sympatizantov tvorila šľachta a medzi táboritmi a sirôtkami mali najväčšie zastúpenie sedliaci a mestská chudoba. Radikálnejší prúd splodil extrémistické chiliastické smery (utopické učenia o druhom príchode Krista a jeho tisícročného kráľovstva) – adamitov a pikartov. Pikarti odmietali prijímanie – eucharistiu. Adamitov môžeme smelo označiť za nudistov, praotcov a pratety hippies. Preferovali návrt k životu ako v Raji, ktorého súčasťou bola aj nahota. Pamätajte, že hovoríme o stredoveku! Išlo o rúhanie sa a novotu, akou by bola dnes praktická teleportácia. Rozkol medzi umierneným a radikálnym krídlom vyvrcholil v roku 1434 pri Lipanoch. V zúrivej bitke vyhrala panská jednota. O dva roky neskôr v Jihlave uzatvorili husiti a katolícka cirkev na čele s kráľom Žigmundom (Liškou zrzavou) mier, tzv. kompaktáty. Napriek tomu, že pápež Pius II. dohovor zrušil, tento dodržiavali v Krajinách koruny českej takmer dve storočia.

Prietrž

„Spanilé jazdy“ Husitov na Slovensku

„1431-1432. Husitské vpády na Slovensko pokračovali. Na jar vtrhli husiti zo severu, pozdĺž Dunajca. Vyplienili kartuziánsky kláštor v Lechnici a vypálili Levoču. Na jeseň vtiahli do Uhorska vo dvoch prúdoch – zo Sliezska a od Uhorského Brodu. Stretli sa pri Žiline, pozdĺž Váhu pokračovali do Liptova, kde sa im podarilo obsadiť hrad Likava. Odtiaľ sa presunuli k Nitre. Tam vznikli nedorozumenia medzi veliteľom spojených hustitských vojsk Prokopom Holým a sirôtkami. Prokop Holý odtiahol odtiahol cez Považie na Moravu, cestou spálil most pri Hlohovci. Zvyšná časť vojska dobyla Nitru a prešla do Tekovskej župy...

Posledná veľká „spanilá jazda“ na Slovensko sa odohrala na jar 1433. Husiti vtrhli s asi deväťtisícovým vojskom na Spiš, vyplienili jeho západnú časť a obsadili Kežmarok. Členov mestskej rady vzali do zajatia a v Liptove ich po zaplatení vysokého výkupného prepustili. Cez Turiec sa dostali až ku Kremnici, kde sa zmocnili mincovne a pokračovali Považím na Moravu“[1].

Prietrž

 Toľko z Kroniky Slovenska. Ak by sme hodnotili správanie Husitov dnešným pohľadom, prirovnáme ich k Islamskému štátu v Sýrii. Vraždenie, lúpeže, znásilňovanie, otroctvo. Ibaže časy také boli. Akákoľvek forma obrany pred husitmi bola vítaná. Teda aj výstavba dedinských hradieb. Čohosi takého ako nájdeme v obci Prietrž pri Senici.

Pevnosť, hradby, či opevnený kostol

V podstate nevieme, čo v Prietrži stálo. Opevnenie sa zachovalo, ale v jeho obvode sú len zbytky cintorína. Po kostole nie sú stopy. Nie sú tú ani zbytky strážnej veže. Múr neobopína ani dedinu. Na to má príliš malé rozmery. Odpoveď hľadali autori článku „Husitské hradby“- opevnenie obce Prietrž, okr. Senica, Peter Grznár, Katarína Kravjarová a Laura Ridegová[2]. Tí zistili, že prietržský kronikár v obecnej kronike spomína v roku 1663 pálenie a vraždenie obyvateľov Turkami. Ochranu domácemu obyvateľstvu neposkytli ani vojenské posádky hradov, ktorých bolo na okolí neúrekom. O kostole, ktorý tu mohol stáť, nie je veľa informácií. Kaplnka patriaca evanjelickej cirkvi sa spomína pred rokom 1565. V roku 1591 je zdokumentovaný kostol. V rokoch 1671 až 1688 ho užívali katolíci. Na krátko sa vrátil do užívania evanjelikov, ale do jeho zániku na prelome 19. a 20. storočia bol opäť v držbe katolíckej cirkvi. Stopy po ňom sú možno ukryté pod vrstvami hliny a trávy. Autori článku spochybňujú existenciu opevnenia v husitských časoch, preferujú označenie opevnenia ako protitureckého. Napriek tomu označenie husitské hradby nemusí byť až taký nezmysel. Opevnenie pôsobí novo a veľmi zachovalo, mohlo byť však vybudované na starších základoch. Neďaleké mesto Senica aj obec Prietrž stáli pri hlavných cestných ťahoch spájajúcich Uhorské a České kráľovstvo. Teda na ceste, po ktorej sa pohybovali aj Husiti. Keďže ich apetít po lúpení a násilí bol neukojiteľný, vždy bol dôvod sa pred nimi chrániť. A keď po Husitoch zaútočili Turci, nemuselo byť nič jednoduchšie, ako opraviť to čo už raz existovalo. Staré hradby dobudovať, zmodernizovať, spevniť.

Prietrž

Dnes

Dnes je „husitské opevnenie“ v obci Prietrž takou malou peknou pamiatkou. Pamiatkou určite, hoci nevieme do akého obdobia ju presne zaradiť. Rokmi prešla parkovou úpravou, vyčistením, zviditeľnením, okrášlením. Verím tomu, že Prietrž si všetko manažovala vo vlastnej réžii. A podarilo sa im to. 

Prietrž

[1] Kronika Slovenska 1, Od najstarších čias do konca 19. storočia, D. Kováč a kol., Fortuna Print&Adox, Bratislava 1998, str. 174

[2] https://www.trnava.sk/userfiles/download/attachment/ourak_KPU-Zbornik-pamiatky_09-2006.pdf

Nová kniha od Joža Terema

Recenzia