Po prvýkrát sa mi stalo, že som dumal nad tým, či sa mám týmto článkom prihlásiť k urbex-u. Urbex čiže Urban Exploration je prieskum opustených budov, alebo priestorov a zároveň adrenalínový 'šport' a úžasný zážitok[1].
Ibaže, klamal by som. Minimálne sám seba. Opustené, alebo rozbité domy ma nezaujímajú pre ich (ne)estický stav. Zaujímajú ma preto, že sú niečím zaujímavé. Hoci sú rozbité. Adrenalínový šport? Úžasný zážitok? Ja neviem, na adrenalín nie som a s úžasným zážitkom súhlasím. Dávno, dávno som spomínal, ešte keď som písal o Gánovskom travertíne a jeho neandertálskej minulosti, miesta sa mi spájajú s niečím zaujímavým.
Ibaže občas zabudnem svojím spolucestujúcim vysvetliť, čo je na tom mieste také zaujímavé. Preto píšem. A občas sa mi pripletú do cesty aj rozbité budovy. S urbex-om (vnímam ho ako hnutie, niečo ako impresionizmus, alebo brutalizmus) sme si cesty skrížili už v Pinnelovej nemocnici na Cajle, alebo na raketovej základni na Devínskej Kobyle. A teraz, v Zimnom prístave v Bratislave. Napriek tomu sa necítim byť súčasťou urbex-u.
Všetky moje skazky sú stále Tip na fototrip, tak ako vznikli pred viac ako dvadsiatimi rokmi pre InZine. Týmto teda zdravím explorerov z Urbex-u a... A vlastne nič.
Kryty v Zimnom prístave
Mal som pokušenie označiť tie objekty ako bunkre. Aspoň v nadpise, aby bol šťavnatejší, tajomnejší, lákavejší, zaujímavejší. Ani kúskom by to nebola pravda. Nie sú to bunkre. Sú to civilné objekty slúžiace na ochranu pred nebezpečenstvom. Jednoznačne súvisiacim s vojnovým konfliktom. Sú čiastočne zapustené do zeme, konštrukciu tvorí zosilnený železobetón, pôvodne chránené smerom von sa otvárajúcimi oceľovými dverami, zabezpečené nútenou ventiláciou, viac priestorové, s hygienickým zariadením (rozumejte záchodmi).
Nie som si istý, koľko sa ich na ploche dnešného Zimného prístavu zachovalo. Dokumentoval som dva. Pamätám si však tretí, ktorý býval v tesnej blízkosti Pribinovej ulice (približne oproti dnešnej budove J&T Tower na ploche Eurovea 2).
Ten objekt bol iný ako tie, ktoré budem popisovať. Tvorila ho veľká (skutočne veľká, výškou dosahujúca druhé poschodie bežnej obytnej budovy), betónová kocka. Typ krytu, ktorý sa nachádza pri Istrocheme (svojho času prevádzkovaný ako Bunker Burger na Odborárskej ulici v Bratislave). V prístave bol kompletne asanovaný.
Prvý objekt
Ospravedlňujem sa, nemal som k dispozícii, žiadne historické mapy prístavu a neviem ako ich označili stavitelia. Volím teda najjednoduchšie označenie a popisom priblížim ich polohu. Skratka k označeniu polohy by bola výzva: kde je zhluk stromov a náletovej zelene, tam je kryt. Naozaj. Nikde inde v prístave sa táto situácia neopakuje.
Prvý objekt neďaleko skladu č. 9 a reštaurovanej lode Šturec s vodným výťahom je jednopodlažný objekt s dvoma veľkými miestnosťami slúžiacimi na sústredenie ľudí a viacerými obslužnými miestnosťami.
Obsluhou sa rozumie rezervoár vody, ventilácia (neviem posúdiť či aj filtrácia vzduchu, klasické filtre som si nevšimol) a záchody. Splachovacie. Táto poznámka je veľmi dôležitá. Všetky znaky krytu nasvedčujú tomu, že bol postavený v medzivojnovom období. Odhadol by som to na roky 1935 – 1940.
Podobne ako bolo budované ťažké vojenské opevnenie v Petržalke. V období, kedy splachovacie záchody na našom území boli skôr raritou. Huncústvom bohatých. Polozapustený objekt so silnou vrstvou zeme prekrývajúcou časť nad povrchom, nasvedčuje tomu, že sa s ním počítalo v prípade leteckých náletov.
Oceľové dvere, otvárajúce sa smerom von, mali odolať tlakovej vlne po výbuchu. Preto to otváranie smerom von, otváranie smerom dnu by riziko prevalenie následkom tlakovej vlny zmenilo na istotu. Všetky miestnosti sú konštruované ako pravouhlé navzájom spojené komunikačnými chodbami. Vstupy do krytu sú na protiľahlých okrajoch, nie však v jednej línii. Jeden je na úrovni okolitého terénu a až schody za dverami klesajú na spodnú niveletu krytu, ku druhému vedú dolu klesajúce schody. Odhadom mohol poslúžiť na ukrytie niekoľkých desiatok a možno aj viac ako stovky osôb. Nič nenasvedčuje tomu, že by sa počítalo s dlhším, ako niekoľko hodinovým pobytom osôb v úkryte.
Druhý objekt
Nachádza sa pri vonkajšom okraji severného bazénu. Opäť platí, kde je zeleň, tam je kryt. Žiaľ, keďže je tento objekt trochu „mimo dohľad“, výrazne sa to na ňom podpísalo. Oceľové dvere chýbajú. Matrace v predsieni svedčia o tom, že ľudia bez domova, tu prechodný domov na istý čas určite našli.
Úkrytové miestnosti prezentujú iný konštrukčný prístup. Sú poloblúkovité, skôr pripodobňujúce tunel. Nie je to neobvyklé. Valcovitý tvar lepšie rozkladá sily pôsobiace pri náraze tlakovej vlny. Aj menšia vrstva železobetónu odolá výbuchu bomby, tak ako silná vrstva pri inom profile úkrytu. Na to ako malo pôsobí objekt zvonka, je jeho interiér neskromne veľký.
Dve miestnosti pre osoby, predsieň, obslužná miestnosť (bez akéhokoľvek zariadenia, či už ventilačného, alebo filtračného) a latrína. Pre neskoršie narodených, alebo pre tých, ktorí tento pojem nepoznajú: suchý záchod. Sedátko, na ktorom sa vykonala veľká potreba a odpad spadol do vyhĺbenej jamy. Nepozrel som sa do odpadovej jamy. Nemal som moc veľkú chuť. Ale ak bola betónová (čo predpokladám), tak sa určite počítalo s tým, že výkaly budú odsaté a odvezené. Predstavujem si, že strach zo smrti pri bombardovaní, by potlačil aj znechutenie zo zápachu, ktorý by sa šíril z tejto miestnosti v uzatvorenom priestore krytu.
Pre obidva objekty platí, že mnohé bolo odcudzené. Teda elektrické káble, zariadenie, ktoré mohlo byť zaujímavé, alebo sa dalo speňažiť, drobný inventár, o ktorom si už neurobíme ani len predstavu. Zaujímavé však je, že stav, v akom objekty sú, ich čistota, občas zachované lavice, nasvedčuje tomu, že objekty boli opustené možno na prelome tisícročí.
Bezpochyby boli udržiavané v prevádzkyschopnom stave ešte v 80.-tych rokoch 20. storočia. Teda za socíku. Potom boli možno kontrolované a až transformáciou Slovenskej plavby dunajskej na väčšie množstvo „ekonomicky rentabilných“ akciových spoločností, sa ich pánom stal Nikto.
Niečo málo o Zimnom prístave
Najskôr to mal byť malý zimný prístav. Keď sa v roku 1897 začalo s jeho výstavbou, bol plánovaný ako prístav pre minimálne 200 lodí. Teda najväčší riečny prístav na území Uhorska. Plochu vymedzilo vyústenie dunajského ramena Brenner a územie od Mitterhausen smerom k Dunaju. Súčasťou Zimného prístavu sa stala veľká časť Ferybi, Prievozu, ktorý tento názov dostal až v roku 1927 (a v roku 1946 sa stal súčasťou Bratislavy).
Lesné pozemky odpredal Pálffyovský seniorát a ústrednou stavbou prístavu sa stali dva veľké bazény, severný a južný (pôvodne sa údajne uvažovalo, že ich bude päť a tvoriť mali akýsi vejár). Po roku 1920, za výraznej finančnej podpory Československej republiky, boli postavené murované sklady č. 6, 8, 9, 10, 11, plus legenda bratislavského nábrežia, trojposchodové železobetónové skladisko č. 7, dnes súčasť Eurovea 1. Modernizácia prebiehala až do výstavby prístaviska v Malom Pálenisku.
Za zmienku stojí, že tovar sa v prístave do roku 1916 prekladal ručne. Prvý prístavný žeriav, ktorý tu postavili bol elektrický. A elektrické boli aj všetky ostatné. To je rozdiel oproti žeriavom v prístavoch na Labe (na českom úseku Labe), ktoré boli parné.
Záver
Toto rozprávanie nie je pozvánkou, ani výzvou na návštevu objektov. To, že som do nich vliezol ja, že som ich dokumentoval, je mojou snahou priblížiť čitateľom to zaujímavé a pre väčšinu ukryté, čo sa v Bratislave nachádza. Preto si, prosím, buďte vedomí toho, že tieto objekty nie sú verejnosti prístupné!
