Jedinečná cesta fotografa Marcela Rebra na ďaleký ruský sever za pastiermi sobov - Nencami

Marcel Rebro je medzinárodne oceňovaný dokumentárny fotograf, cestovateľ a dobrodruh. Nakoľko samozrejmou súčasťou jeho práce je cestovanie a často dobrodružné cestovanie, rozhodol som sa ho trochu "vyspovedať". Navyše, 22. marca o 17.30 bude Marcel našim hosťom na cestovateľskej besede "Sám na Sibíri s kočovnými pastiermi sobov", kde nám porozpráva o tvrdom živote pastierov sobov na ďalekom ruskom severe...

Ahoj Marcel, väčšinou prinášame rozhovory s cestovateľmi, turistami, cyklo- alebo autonomádmi. Ty si však uznávaný fotograf. Radi by sme ťa predstavili komunite Dobrodruhov. Tvoje fotky vznikajú aj v blízkom alebo vzdialenom zahraničí. Skús nám priblížiť, čo všetko si už precestoval...

Vymenovať konkrétne krajiny by asi bolo na dlho a nezaujímavé. Na svojich cestách som okrem Európy navštívil Severnú a Južnú Ameriku, severnú a rovníkovú Afriku, blízku a ďalekú východnú Áziu, Austráliu ... nebol som v Antarktíde ;)

Ktoré miesta boli pre teba najzaujímavejšie?

Záleží od uhla pohľadu. Napríklad Bangladéš je nesporne zaujímavý, ale keď sa ma ľudia pýtajú, čo sa mi tam páčilo, odpovedám popravde „NIČ“. Na chudobe a biede nie je nič pekné. Pekní a príjemní môžu byť a sú ľudia, ale pobyt v krajine ako Bangladéš je deprimujúci. Dal mi však veľa. Človek si uvedomí, v akom prebytku žijeme. Prvoplánovej prezentácie „sociálneho dokumentu“ z ekonomicky zaostalých oblastí je však v súčasnosti už naozaj trochu veľa. Po naozaj zaujímavých a neopozeraných  témach sa preto treba poobzerať inde. Mne sa tam podarilo spraviť záber z trochu iného súdku. Odfotil som skupinu chalanov ktorí preskakovali z vagóna na vagón. V momente a kompozícii aká sa fotografovi naskytne naozaj pár krát za život. Ak vôbec...

Bangladéš
„Train Jumpers“ – Bangladéš Dháka

Naozaj unikátna momentka. A kde si sa teda cítil príjemne...?

Veľmi rád mám Arménsko a Náhorný Karabach. Ľudia sú tam otvorení. Tiež toho nemajú veľa, ale nik sa nejak veľmi nesťažuje. Sú hrdí. Hrdí a pokorní. Mám ich rád a rád sa tam vraciam.

Náhorný Karabach
„Life“ – Náhorný Karabach
Náhorný Karabach
Selfie s Marusijou a Viktorom v Náhornom Karabachu

 

Dobre sa mi fotilo aj na Západnej Papui. Sú tam miesta tiež minimálne zasiahnuté civilizáciou. Boli sme v oblastiach, kde 10 ročné deti prvýkrát videli belocha. Môj buddy Peťo s vyholenou hlavou a zarastenými nohami a rukami bol pre nich naozajstná atrakcia. A domácim vôbec nevadilo, keď som jeden z neobývaných ostrovov v súostroví Wayang zabral pre Raču. Sme tak prvou obcou (mestskou časťou) na Slovensku, ktorá má zámorské kolónie.

Papua
Na vrchole Palau Rača v Západnej Papui (foto - Peter Németh)

 

Naopak nemám dobré spomienky na fotenie ľudí v Afrike. Akonáhle som na niekoho namieril fotoaparát, vystrel ku mne ruku so žiadosťou o bakšiš. Napriek tomu som tam po čase narazil na skupinku mladých chalanov, ktorí chodili na pláž trénovať a hrávať rugby. Časom sme si na seba zvykli a nakoniec si ma vôbec nevšímali. Stal som sa súčasťou ihriska a hry.

Tvoje fotky zachytávajú väčšinou bežný život alebo robievaš aj foto športové alebo extrémne?

Otázkou je, čo je pre koho „extrémne“. Ja mám so sebou foťák pri každej aktivite, ktorej sa venujem. Respektíve venujeme. Celá naša rodina je dosť športovo orientovaná. V rodinnom portfóliu máme potápanie, parašutizmus, horolezectvo, lezenie, lyžovanie, skialpinizmus, karate, triatlon. A na  fotografiách mám často práve svoju rodinu a priateľov. Chcem si odfotiť pekný kopec alebo zaujímavú rybu a vždy mi niekto vlezie alebo vpláva do záberu :)

https://gallery.1x.com/member/mrco/albums/8730

Na niektorých miestach aj opakovane. Napríklad atmosféru novoročnej krajiny na kopci Wetterin v Štajersku sa mi nedarí zachytiť už tradične. Raz mi tam napochoduje manželka, ďalší rok dokonca aj so synom. Inokedy mi do záberu nalyžujú obaja synovia naraz...

Wetterin
„Step by step“ – Wetterin 2014

 

Minulý rok som nafotil dokument z Ironmana v Barcelone v hlavnej úlohe s mojim bratom. Nerád sa fotí a nemá rád popularitu. Nie je na žiadnej sociálnej sieti. So mnou ale spolupracoval a výsledok bol celkom zaujímavý

https://www.ephoto.sk/fotoscena/fotoreporty/ironman-barcelona-2018-s-tromi-pevnymi-sklami/

Roky som aktívne fotil karate. Od lokálnych súťaží až po európske a svetové šampionáty. Starší syn bol v juniorskej reprezentácii. Teraz je v národnom kádri synovec. Z ostatných ME priniesol bronzovú medailu.

https://www.ephoto.sk/fotoskola/clanky/sport/karate---kata/

Mojou prvou fotografiou publikovanou na portáli 1x.com bol práve záber z karate – môj starší syn Marcel na GP Slovakia v roku 2010. 

Marcel Rebro
„KIAE“ – GP Slovakia 2010

 

Neskôr som tento moment ešte pár krát „prefotil“. Najznámejší je v podaní Antonia Diaza pri víťaznom vystúpení na MS v Paríži 2012.

Skús nám popísať niektoré nezabudnuteľné situácie, udalosti alebo miesta, kde sa ti podarilo fotiť...

Na každej ceste sa vyskytne niečo zaujímavé. Kedysi sa moji chalani bavili na tom, v ktorej krajine ma za čo zatkli. V Hollywoode za „obnažovanie na verejnosti“,  v New Yorku a Melbourne za „nosenie zakázanej zbrane“, v Keni za... fotil som slony v národnom parku Shimba Hills. Boli sme sami, bez sprievodcu (manželka, synovia a ja) – prenajatým autom. Pri vstupe do parku som sa pýtal ako ďaleko môžem ísť od auta. Vtipný ranger mi odpovedal, že tak ďaleko, aby som k autu dobehol skôr ako lev ku mne. Leva som nevidel, tak som sa plížil savanou.

Zrazu niekto oproti mne vyplašil slony. Bol to sprievodca, ktorý chcel aby ich jeho klienti lepšie videli. A tak mlátil palicou po strome ako divý. Slony vyrazili smerom ku mne. Postavil som sa – nech ma vidia. Disciplinovane ma obišli, ale v pätách som mal „akčného“ rangera. Že som porušil návštevný poriadok, zaplatím pokutu, pôjdem do žalára a vyhostia ma. Snáď len trest smrti nespomínal. Dohodli sme sa nakoniec na výške  „pokuty na mieste“ a eskortoval ma k autu, kde čakala manželka so synmi. Zrazu ranger spozornel a z priekopy pri ceste vytiahol lebku byvola. Bol som si istý, že keď som odchádzal nebola tam. Že ako sa tam ocitla a či máme v aute niečo podobné. Prešacoval nám auto a keď nič nenašiel, pustil nás.

Nastúpil som do auta a čakal som prednášku, aký som nezodpovedný a čo to zase stváram. V aute ale hrobové ticho. Až po hodnej chvíli sa začali chalani vzadu pochechtávať. Ja že čo im je smiešne. Tak priznali farbu. Lebku našla a doniesla maminka. Dala mi ju pôvodne na sedadlo, že to bude sranda, keď sa vrátim. Keď ale videla ako sa vraciam v sprievode rangera, ktorý na mňa mieri puškou, rýchlo ju hodila do jarku.

Keňa
„Big Family“ - Keňa

Tvoja posledná väčšia cesta viedla na sever Ruska k Nencom. Ako vznikol tento nápad?

Nápad navštíviť a fotiť Nencov vznikol minulý rok v januári, počas fototripu v Bangladéši, ktorý organizoval Garik Avensian. Myšlienka nás oslovila a tak sme sa s Paťom rozhodli, že do toho ideme. V máji v Arménsku začala akcia nadobúdať reálne kontúry. Garik sa ujal logistiky – ísť s nami nechcel, lebo nemá rád zimu. No a v januári tohto roku sme vyrazili na ruský sever.

Nenets
Oblasti v Rusku obývané Nencami

Ako dlho ste boli celkovo na ruskom severe?

Necelé dva týždne. Neboli sme si istí ako nás Nenci príjmu a ako to bude celé fungovať. Mali sme preto aj „plán B“ – fotenie v dedinách. Teraz ale už máme dostatok skúseností a informácií na zorganizovanie ďalšej výpravy zameranej len a len na Nencov a ich život.

nenci
Nenci

Žil si priamo po boku Nencov. Ako vnímaš tento národ v porovnaní s našou civilizáciou. Hovorieva sa, že ľudia, ktorí majú málo, bývajú najšťastnejší. Je tomu tak aj v prípade Nencov alebo už aj na nich doľahla globálna túžba po majetku, úspechu, moci...

Nenci žijú v zásade rovnako ako ich predkovia pred desiatkami rokov. Väčšinu toho, čo potrebujú, získavajú z prírody – lovom sobov a zberom plodín. Sú to naozajstný nomádi severu. Polovicu roka strávia na ceste. V zime sa presúvajú na juh a začiatkom jari späť na sever. Jedna cesta je dlhá zhruba 600 kilometrov a zaberie im 3 mesiace.

Ich režim na ceste je stereotypný a ovplyvnený svetlom – slnko vychádza okolo deviatej hodiny a zapadá tesne po štvrtej. Okolo desiatej začínajú baliť tábor a zhromažďovať jelene. Okolo jednej vyrážajú na pochod a putujú – s celým stádom 3-4 hodiny. Približne o piatej hodine prichádzajú na „stojanku“. Rozložia stany, navaria jedlo a odpočívajú. Na jednom mieste ostávajú 1-2 dni a idú ďalej. Každá rodina/domácnosť má zhruba 100 skrotených sobov. Zvyšok stáda sa pohybuje voľne v okolí. Stádo „brigády“ ktorú sme navštívili malo 3 500 kusov.

Marcel Rebro
Pauza pri čakaní na stádo

Čo z výdobytkov civilizácie používajú najviac?

Z moderných výdobytkov používajú najmä snežný skúter („снегоход“) – títo ich mali tri. Dva ruské Burany a jednu japonskú Yamahu. Yamaha ale potrebovala špeciálnu starostlivosť. Pri teplotách pod -35°C ju museli parkovať v stane pri piecke. Mali aj elektrický benzínový generátor. Náš kontakt z dediny Karyepolye Alex nám so smiechom hovoril, ako ho prvýkrát použili. Generátor nainštalovali kúsok od tábora, naštartovali a na stôl položili elektrickú lampu. A divili sa, že nesvieti, keď generátor vonku vrčí.

Cestovateľská beseda s Marcelom Rebrom "Sám na Sibíri s kočovnými pastiermi sobov" sa koná 22. marca o 17.30 v DK Kramáre od 17.30. 

Viac info TU: Sám na Sibíri s kočovnými pastiermi sobov Predpredaj lístkov a info TU: https://tootoot.fm/sk/events/5e540779fca8040bc45e4b83

Nenci
Ruský skúter Buran – na zábere náš sprievodca Alex (foto – Patrik Minár)

 

Veľmi ich zaujali naše drony. Našli sme s nimi zabehnuté stádo rýchlejšie ako ich stopári a podľa záberov z displeja dokázali hneď presne určiť, kde sa stádo nachádza.

Toto je úplne iný pohľad na využitie drona :) Možno, v budúcnosti budú Nenci používať drony práve na hľadanie stáda... Čo ťa najviac na Nencoch zaujalo?

Nás pre zmenu fascinovala ich schopnosť orientácie v teréne. Všade rovina, kde sa miešajú ihličnaté lesy a tundrový porast. Žiadne orientačné body. Napriek tomu vždy presne vedeli, kde sme a ktorým smerom vyraziť. Keď som sa pýtal jedného z nich, podľa čoho sa orientuje, povedal že podľa toho, kde je sever. A kde je sever? No predsa stále „tam“ a mávol rukou – na sever samozrejme. Že sa vôbec pýtam na také hlúposti.

Nenci
Nenci zaujatí dronom

Stále žijú v stanoch?

Žijú v stanoch – v lete aj v zime. Stan 4x5 metrov je ich obývačka, spálňa, kuchyňa, jedáleň. V stane kúria v železnej piecke – buržujke. V noci treba každé 2 hodiny vstať a priložiť. Väčšina z nich nikdy nespala v budove. Veľký nákup zásob robia raz za rok. Všetko nosia so sebou na saniach. 

Tragédia je, že ich tradičný pastiersky spôsob života je na ústupe. Podľa sčítania v roku 2010 má celá populácia 44 857 ľudí. Ich deti v siedmich rokoch povinne odchádzajú do internátnej školy. No a po skončení školy sa už skoro žiadne nechce vrátiť späť pod stan a k sobom. Nenci ako takí skrátka vymierajú. Je to obrovská škoda.

Nenci
V neneckom stane – kúrenie zabezpečuje železná piecka „buržujka“

Badal si u nich problémy s alkoholom, ktoré sú v Rusku tak bežné?

Nencom je prísne zakázané predávať alkohol. V minulosti s ním mali veľké problémy. Majú nízku hladinu enzýmu alkoholdehydrogenázy rozkladajúceho alkohol. Podobne ako niektoré ázijské  národy sa preto rýchlo opijú a sú potom agresívni. Tak to vláda „vyriešila“ zákonom – na „ochranu ohrozeného druhu“. Za jeho porušenie sú veľké pokuty. Ja sám som abstinent, takže mi to vyhovovalo. Ale o prohibícii pre konkrétne etnikum nech si urobí názor každý sám.

Inak som bol príjemne prekvapený, že Rusi na severe neboli otravní čo sa pitia týka. Keď som povedal že nepijem, dali pokoj. Raz sme sa ocitli neplánovane na miestnej oslave – v dedine Verkola. Naša hostiteľka na úvod všetkým oznámila, že nepijeme. Viac sa o nás nezaujímali. Ako dobre.

nenci
Nenci chytajú sobov lasom

Čo si si od nich vzal do svojho života?

Bolo by to na dlhé filozofické úvahy. Ale jedno ma naozaj oslovilo. Potrebuješ len to, čo dokážeš so sebou odniesť. Cestou na skútroch do Karyepolye sme stretli  dvoch Nencov. Hľadali zabehnuté stádo. Tretí deň. Bez zásob, bez stanu, bez spacáku. Pri teplotách -30°C. V noci -35°C. Len s trochou sušeného sobieho mäsa. Keď som ponúkol jednému z Nencov na pamiatku svoj nôž, poďakoval a odmietol ho so slovami, že on už jeden má. Na čo by mu bol druhý? Tak som ho posunul nášmu ruskému sprievodcovi Alexovi. Ten neodmietol.

Rusko
Po troch dňoch v tundre
Rusko
Nenci na ceste za zabehnutým stádom

Z tvojich fotiek je vidno, že si sa zúčastnil porcovania sobov priamo pod mrazivým holým nebom. Vyskúšal si surovú sobiu pečeň?

S Paťom sme úplné všežravce. A naozaj nenáročné. Zjedli sme všetko, čo nám ponúkli. A musím povedať, že všetko chutilo. Keď sme cestou späť prespali v rekreačnom komplexe Malije Karely, ponúkol nám čašník po večeri ako špeciálny a tradičný dezert „brusniky“ – niečo ako naše brusnice. Porcia v malej mištičke v prepočte za 4 EUR. Od smiechu sme sa skoro prevrátili na stoličke. Hore na severe sme si ich každé ráno naberali z misy polievkovou lyžicou.

Tundra
Na obede u Grigorija
nenci
Porcovanie v mraze...

Ako sa dá do tejto odľahlej oblasti, kde žijú Nenci vôbec dostať?

Záleží od ročného obdobia. Dedina Karyepolye, kde sme mali „základný tábor“, sa nachádza na brehu rieky Kuloy v bažinatej oblasti („болото“) bez prístupovej komunikácie. Miestni to nazývajú „ruskoje bezdorožie“. V zime sa do nej dá dostať po zamrznutých bažinách na skútroch. V lete len po rieke na lodi. Najbližšia komunikácia (cesta spájajúca rajónové centrum Mezeň s oblastným Archangeľskom) je vzdialená cez 30 kilometrov a cesta k nej trvá zhruba 2 hodiny - skútrom aj loďou. K dedine Sovpolye, kde končí cesta, je to z Archangeľsku asi päť hodín autom. No a do Archangeľsku cez Moskvu je to od nás ďalších päť hodín letecky. Takže je to v podstate hneď tu za rohom. Niečo ako cesta na Kanárske ostrovy :)

Do severných oblastí, v ktorých žijú Nenci v lete, nevedú žiadne cesty. Dostať sa tam dá len letecky – vrtuľníkom. Odtiaľ pochádzajú aj známe zábery ako nenecké deti „vozia do školy“ vrtuľníkom. Vozia. Ale dva krát za rok – na začiatku a na konci školského roku.

Nenci
Situačná mapa oblasti v ktorej sme pôsobili

Fotil si v teplotách, ktoré sa zrejme blížili aj k -40 stupňom. Ako sa správala technika? Ako ste riešili problémy so zimou počas fotenia?

Ja som používal moje obľúbené bezzrkadlovky Olympus. Konkrétne 2 x OM-D E-M1 Mk II v kombinácii s pevnými objektívmi Olympus 17/1.2, 45/1.2 a Panasonic 12/1.4. Mal som so sebou aj širokouhlý zoom Panasonic 8-18/2.8-4, ale ten som využíval minimálne. Paťo je „Canon pozitívny“ a zobral si 5DMk IV a najnovšiu bezzrkadlovku EOS R so svetelnými transfokátormi Canon 24-70/2.8L a 70-200/2.8L. Na poslednú chvíľu som mu v Alze objednal Sigmu 14-24/2.8 ART a úprimne som mu ju závidel. Hlavne pri fotení v interiéroch.

Obaja sme mali so sebou drony – DJI Mavic 2 PRO a Paťo aj kompaktnú 4K kamerku DJI Osmo Pocket.

Takže fotenie prebehlo bez väčších problémov...

Všetko v zásade fungovalo. Aj keď pri dlhodobom pobyte na mraze začali LCD displeje (a hľadáčiky) pracovať so značným spomalením. Ostriace body sa presúvali akokeby sa im „nechcelo“. Nízke teploty spôsobovali len dva vážnejšie problémy – na mojich OMDčkách pomerne rýchlo a bez varovania odchádzali akumulátory. Stačilo ich však vymeniť za čerstvé a dať do vnútorného vrecka a po zohriatí boli zas funkčné. Neskôr som to riešil tak, že som si foťáky schovával pod bundu. Baterky držali, ale bolo to trochu nepohodlné a odtrhol som si jednu očnicu.

Rusko
Nenec pred svojim príbytkom

 

Podobný problém mal Paťo pri lietaní s dronom. Jeho iPhone sa po chvíli vždy vypol a musel sa vracať a pristávať „naslepo“.

Chvíľu som fotil aj s kompaktom Sony RX100V. Jeho mini akumulátor vydržal vždy pár minút a zhasol. Ale rovnako ako pri Olympusoch stačilo foťák strčiť do vrecka a prebral sa. Ale na seriózne používanie v takýchto podmienkach ho odporučiť nemôžem. Okrem iného sa jeho malé tlačítka veľmi zle ovládajú v rukaviciach. A dať si dole rukavice bolo na omrzliny.

Téme fototechniky v extrémnych podmienkach sa podrobne venuje Paťo vo svojom vlogu https://youtu.be/hK09hCRNHX0

Nakoľko si musel tráviť hodiny v treskúcej zime, mal si aj špeciálne oblečenie. Skús nám ho popísať.

Obaja sme mali páperové oblečenie Sir Joseph a expedičné topánky Lasportiva. Už roky nosím spodné oblečenie merino – ponožky, tričko, trenky, spodky. Na šport, cestovanie, do práce. Dokonca aj na spanie. Teraz som dal vrstvu navyše. Toto problém nebol. Horšie to bolo s prstami. Pri fotení sme používali tenké rukavice – ja dokonca dvoje na sebe. Akonáhle bola možnosť dávali sme si ruky do tepla – ja som naťahoval páperové rukavice Black Diamond, Paťo dal prednosť vreckám na bunde. Naozaj záber na prsty bolo ovládanie dronov. Pätnásť minút s prstami na joystickoch je dosť S/M záležitosť.

Marcel Rebro
„V plnej zbroji“ (foto – Patrik Minár)

Skús naopak popísať, v čom chodia oblečení Nenci a ako oni znášajú zimu...

Nenci nosia tradičný odev zo sobej kože – malicu. Je to kabát/bunda bez zapínania, ktorá sa navlieka cez hlavu. Nosia ich dve – tá vrchná je s našitou kapucňou a rukavicami. Nohavice a topánky torbazy sú tiež zo sobej kože. Topánky sa šijú z kože zo sobích nôh. Malica im v prípade potreby slúži aj ako núdzový spacák. Nohy stiahnu do vnútra vonkajšej vrstvy a spodok zviažu opaskom. Potom stiahnu dovnútra aj ruky a hlavu a kapucňu „zaklopia“. No a v takejto embryonálnej polohe dokážu prespať vonku aj v naozaj extrémnych teplotách. Podľa ich vlastných slov im začína byť zima, keď teplota klesne pod -40°C.

Nenci
Alexej a Grigorij v tradičnom odeve Nencov

Ako oni vnímali vaše oblečenie?

Z našej výstroje sa im páčili páperové rukavice Black Diamond. Oni sami používajú len tie kožušinové našité na malici. Pri práci žiadne. Keď im je zima používajú na ruky „ruský kabát“ – krútia rukami aby si prekrvili prsty. A potom ich stiahnu pod vrchnú vrstvu.

10. apríla budeš našim hosťom na cestovateľskej besede. Téma budú práve Nenci. Na čo sa môžeme okrem nádherných fotiek tešiť?

Na viac detailov a zážitkov z cesty a pobytu medzi Nencami. Ľudia majú vždy veľa otázok. Nenci žijú relatívne blízko od nás a pritom tak ďaleko. Na veľa otázok dnes ani odpovedať neviem, lebo mi tam na mieste nenapadli. Ale píšem si ich a budem hľadať odpovede budúci rok.

Cestovateľská beseda s Marcelom Rebrom "Sám na Sibíri s kočovnými pastiermi sobovi" sa koná 22. marca o 17.30 v DK Kramáre

Viac info TU: Sám na Sibíri s kočovnými pastiermi sobov Predpredaj lístkov TU: https://tootoot.fm/sk/events/5e540779fca8040bc45e4b83

Kde všade si môžu ľudia pozrieť tvoje fotky?

V máji budem mať výstavu v PRO.Laika Gallery na Palackého ulici v Bratislave, na ktorú týmto všetkých čitateľov pozývam. Výstava je od 1. mája, slávnostná vernisáž bude 14. mája o 18.00.

Ucelený prehľad mojej tvorby je na webe www.rebro.sk. Sledovať ma môžete aj na mojom fb profile www.facebook.com/marcel.rebro.

Tvoje najbližšie ale aj vzdialené plány do budúcnosti...

V júni ideme s Garikom, Paťom a partiou kamarátov fotiť do Kirgizska. V lete s manželkou karavanovať do Normandie. Na jeseň možno do Arménska.

Každopádne budúci rok plánujeme s Paťom v januári opäť navštíviť Nencov. Mám tam ešte v kalendári Bangladéš a potápanie v Soccoro pri Mexiku. Ale všetko záleží od toho ako sa bude vyvíjať expedícia za Nencami. To je momentálne priorita – čo sa fotografovania týka. Manželka chce kúpiť psíka, tak možno začnem fotiť domáce zvery :)