Job snov: Fotoreportérka Jana Čavojská precestovala s foťákom viac ako 70 krajín

Jozef Terem - 4.3.2021
Jana Čavojska

Jana Čavojská je reportérka a fotografka. Fascinujú ju príbehy ľudí na celom svete, ktoré sa snaží zachytiť prostredníctvom fotiek a písaným textom. Často sú to príbehy o smútku alebo nespravodlivosti, o ľuďoch, ktorí stratili domov, prišli o svoje sny, prežili alebo prežívajú náročné situácie. Precestovala za nimi asi sedemdesiat krajín na štyroch kontinentoch. Nakoľko Jana píše o veľmi zaujímavých veciach a svojim spôsobom je jej práca snom pre mnohých ľudí, čo túžia cestovať, tu je rozhovor. 

Ahoj Jana, ideme sa rozprávať o tvojej práci, ktorá je zároveň aj tvojím koníčkom. O práci, v ktorej si našla samú seba a zistila, že ťa napĺňa. Si fotoreportérka. Ako by sa vlastne dala charakterizovať takáto činnosť?

Fotoreportér je človek, ktorý fotografuje reportáže pre médiá. Ja okrem fotenia reportáže aj píšem a občas aj nakrúcam videá. Takto mi to úplne vyhovuje, vyrozprávať príbeh presne podľa seba, lebo písaný text a fotografie sa navzájom dopĺňajú a jedno bez druhého by nebolo ono.

Jana Čavojska

Ako si da dostala k tomuto povolaniu?

Študovala som právo a veľmi som chcela byť právnička, no na škole som si uvedomila, že je to viac práca o papieroch ako o kontakte s ľuďmi. Začala som písať pre regionálne noviny. Zistila som, že písanie príbehov a reportáží – zo života, vôbec nie článkov o celebritách alebo politických kauzách – mi sedí oveľa viac ako právnické povolanie. O niečo neskôr mi raz v Rumunsku Vlado Kampf požičal fotoaparát a ukázal mi, čo s ním a vtedy som objavila to, čo naozaj chcem robiť a v čom vidím obrovský zmysel: spojenie písaného textu a fotografií. Vidím obrovský zmysel vo vyrozprávaní príbehov tých, ktorí sa ocitli v zložitej situácii. Ľudí, ktorých životy poznačili konflikty, nešťastia. Ľudí, ktorí ale napriek tomu nestrácajú samých seba. Ale nielen ich – reportáže nemusia byť iba smutné. V prvom rade majú čitateľovi približovať svet, aký sám nemá šancu navštíviť. Majú pomáhať ľuďom svetu rozumieť.

Jana Čavojska

Kedy teda nastal ten zlomový moment, keď si si uvedomila, že toto je tvoja životná cesta...

To bolo od začiatku. Postupne som však prichádzala na to, aké reportáže chcem v prvom rade robiť. Skvelé je, že v tejto práci nezostaneš na jednom bode. Stále sa môžeš učiť niečo nové. Tá cesta stále pokračuje. Stále nachádzam nové témy, o ktorých chcem hovoriť, a je to pre mňa samu vnútorne dôležité. Je to oveľa viac ako len práca.

S fotoreportážou si začínala približne od roku 2003. Aká bola vtedy situácia v slovenských médiách vo vzťahu k autorským reportážam zo zahraničia?

Gro mojej práce stále robím na Slovensku, nedá sa byť neustále na cestách. Zo začiatku to tiež bolo tak. Ale veľmi dobre viem, že zahraničné reportáže ani vtedy absolútne neboli pre redakcie prioritou.

Jana Čavojska photo

Aká je oproti tomu situácia dnes, po skoro 20 rokoch? Ja mám dojem, že dnes je väčšina správ v mienkotvorných médiách zo zahraničia kompilát z internetu...

Teraz je to ešte jednoduchšie, preberať správy zo zahraničia, keďže agentúry aj sociálne médiá sú plné informácií aj fotografií. Keď sa čokoľvek kdekoľvek zomelie, samotní ľudia, ktorí to prežívajú, situáciu okamžite fotografujú a nakrúcajú a zábery zverejňujú. Nazýva sa to „občianska žurnalistika“ a redakcie – pod vplyvom zlej ekonomickej situácie aj so snahou šetriť – mali istý čas pocit, že im to stačí na pokrývanie zahraničných udalostí. No musím pripomenúť, že profesionálna žurnalistika dodržiava úplne iné štandardy o objektívnom informovaní a spoliehať sa len na jeden hlas miestneho človeka môže byť zradné... Odpisovanie zahraničných reportáží z internetu alebo spoliehanie sa na články od ľudí, ktorí niekde boli na dovolenke – čo na to povedať? To nie sú reportáže. Ja nerobím reportáže tak, že idem náhodou cez nejaké mesto a okolo nejakých pamiatok a odfotím si ich. Sú to vždy konkrétne témy. Často v komplikovanom prostredí. Ich spracovanie si vyžaduje veľa hodín príprav, hľadania informácií, kontaktov, a potom intenzívnu prácu priamo na mieste – stretávanie sa s ľuďmi, rozhovory, a dlhé hodiny chodenia a fotografovania. Fotoreportáž nie je sled náhodných fotiek, ako by si možno niekto myslel. Je to premyslený súbor záberov, ktoré by mali rozpovedať príbeh.

Jana Čavojska

V minulosti som obdivoval prácu dvojice fotograf Alan Hyža a reportér Peter Kubínyi. Ich reportáže boli skvelé. Mala si alebo máš niekoho ako svoj vzor?

Sledujem denne prácu mnohých fotografov. Nemôžem hovoriť o jednom vzore. Vzniká množstvo excelentných fotografií a je skvelé, ako máme všetci možnosť prinášať náš originálny pohľad na témy.

Rozprávali sme sa, že ty momentálne pracuješ ako freelancer. Čiže v žiadnej redakcii nie si fixne na plný úväzok. Ako to je dnes, máš ako fotoreportérka možnosť cestovať po svete?

Je to v prvom rade otázka peňazí. Najprv si musím na to našetriť. Potom môžem ísť. Čo sa týka honorárov z redakcií, neplatia za zahraničné reportáže viac ako za reportáže zo Slovenska.

Krajiny si teda vyberáš ty sama a celú cestu si aj ty organizuješ, plus financuješ?

Presne tak. Všeobecne venujem veľmi veľa času hľadaniu zaujímavých tém po svete. Ak je to možné, cestujem za nimi. Alebo na miesta, kde sa ľuďom deje niečo zlé. Teda, ak je to reálne z finančného hľadiska. Lebo také cesty nie sú lacné. Čo sa týka organizácie a prípravy, často zaberú viac času ako samotná cesta. Ide o to, že na mieste som obvykle tak dva týždne. Musím urobiť viac reportáží, aby sa mi vrátili aspoň náklady na cestu. Takže nemôžem len prísť na miesto a začať hľadať kontakty. Musím mať toho čo najviac vybaveného dopredu. A to je naozaj náročné. Potom si na mieste, kde často nehovoríš jazykom miestnych. Len zriedka si môžem dovoliť fixera, teda človeka, ktorý reportérovi na mieste pomáha zariadiť veci a tlmočí mu. Ich denné honoráre sú niekoľko sto eur. Obvykle 200, ale v komplikovanejších prostrediach aj oveľa viac. Veľké médiá si to môžu dovoliť zaplatiť. Freelancer zo Slovenska určite nie. Často som odkázaná v neznámom prostredí sama na seba. Niekedy sa dá niekde požiadať o malý grant, príspevok na cestu, a vtedy je to super.

Jana Čavojska

Za fotoreportážou si precestovala kus sveta, skús nám priblížiť aspoň zopár tvojich ciest, ktoré v tebe zanechali najsilnejší dojem...

Vo mne zanechá silný dojem úplne všetko. Milujem každé nové miesto a stretnutie. Intenzívne si spomínam na Južný Sudán krátko po podpísaní prímeria, kde ešte nefungoval signál na mobilné telefóny a tri generácie ľudí nedostali žiadne vzdelanie. Na slum cirkusových umelcov v indickom Dillí, ktorý chceli úrady zlikvidovať kvôli novej výstavbe a kde vo svojich biednych domčekoch ľudia skrývali neuveriteľne krásne bábky a vlastne všetku tú hudbu, kúzelnícke triky, artistické výkony, ktoré si odovzdávajú z generácie na generáciu. Na dievčatá – boxerky zo slumu Korogocho v Nairobi v Keni a na ich trénera, ktorému všetci hovorili Priest, mal rasta účes a bol tak empatický a odhodlaný ísť proti všeobecným názorom v tom prostredí o tom, že ženy nemajú športovať. Na malú kliniku na okraji irackého Mosulu, kam ráno prišla mladá žena s novorodencom, ktorý sa jej narodil v noci, a jej matka, a povedala mi, že po vojne s Islamským štátom je to pre nich obrovský symbol nového začiatku. Celé mesto bolo pritom zničené a v ruinách a každý tam stratil niekoho blízkeho. Na odhodlaných dobrovoľníkov, ktorých som stretla na východnej Ukrajine – aj tých, čo bojovali na strane Ukrajiny, aj tých, čo bojovali na strane separatistov zo samozvanej Doneckej ľudovej republiky, a boli to takí istí mladí ľudia, ktorí keby sa v lepších časoch stretli niekde v kaviarni alebo na univerzite, boli by možno priatelia.

Jana Čavojska photo

Dnes opäť rezonuje v médiách Mjanmarsko, kde sa chopila moci vojenská chunta. Ty si bola v utečeneckých táboroch etnika Karenov, pričom tábory sú vybudované v susednom Thajsku. Ilegálne si však kvôli rozhovoru s lídrom etnika prekročila čiaru a urobila s ním rozhovor priamo v Mjanmarsku. Celkom slušné dobrodružstvo. Ako to prebiehalo?

Hlavne sme s kamarátkou, českou novinárkou Magdalenou Sodomkovou, vedeli, že v Mjanmarsku nestretneme vojakov, lebo celé územie za hranicou ovládal jeden z karenských generálov. Ak by nás chytili na thajskej strane, bolo by to za pokus o ilegálne prekročenie hranice väzenie na šesť mesiacov. Ale dôverovali sme našim sprievodcom, Karenom, ktorí žijú v Thajsku. Hraničnou riekou sme sa preplavili v drevenej loďke plnej vody a potom sme pešo prešli dedinou a džungľou až k sídlu generála. Rozprával nám o karenskom odboji a o útlaku zo strany mjanmarskej vlády a armády, ktorý príslušníci jeho etnika pociťujú už dlhé desaťročia. Kvôli tomu bojujú a kvôli tomu utekajú.

Jana Čavojska photo

Jana Čavojska photo

Bola si aj na frontovej línii na Ukrajine. Čo sa tam vlastne reálne dialo?

To by bolo na veľmi dlho... Je to zložitý, dnes už zamrznutý konflikt, s veľmi komplikovanými príčinami a riešením v nedohľadne. Ako v každej vojne, doplácajú na to najviac obyčajní ľudia. Mnohí prišli o domov, o príjem, o blízkych, ktorí zahynuli. Ani predtým to nebol práve prosperujúci región.

Jana Čavojska

Tvoje príbehy však nie sú iba o konfliktoch, ale napríklad aj o smaragdových baniach v Kolumbii alebo šamanoch v Mexiku. Čo zaujímavé si tu videla?

Opäť – ťažko to opísať pár vetami. Skôr ide o to, že do smaragdových baní ani k šamanom sa nedostane človek, ktorý príde do tých končín na dovolenku. To je rozdiel v „reportáži“, ktorú médiám ponúkne dovolenkár, a reportáži, ktorú robí novinár ako svoju prácu. Že vyhľadáva zaujímavých ľudí a netypické miesta, že sa mu podarí tam dostať a získať originálny príbeh a fotografie.

Jana Čavojska photo

Podľa čoho si vyberáš takéto témy, čo ta motivuje?

Musia ma zaujať. A v prípade príbehov o nespravodlivosti alebo ľudí v komplikovaných situáciách je to o tom, že si myslím, že ako novinári musíme ich príbehy vyrozprávať. Musíme vysvetliť našim čitateľom, čo sa vo svete deje. Vidím veľa nepochopenia zo strany Slovákov pre ľudí na úteku pred násilím, vojnami a extrémnou chudobou. Bez toho, aby niekedy stretli živého utečenca, vyrieknu tak odsudzujúce a znevažujúce slová na adresu ľudí na úteku... Ani sa nezaujímajú o informácie, ktoré sú v dnešnej dobe všade dostupné. Nesnažia sa vžiť do kože tých ľudí, pochopiť, že napríklad človek zo Sýrie, zničenej vojnou, nemal inú možnosť ako ujsť a hľadať bezpečie inde. Že neprišiel do Európy za nejakým ekonomickým prospechom.

Jana Čavojska photo

Tvoje témy sú teda rôzne. Od utečencov až po šamanov v Mexiku. S akou odozvou sa stretávajú tvoje reportáže u slovenských čitateľov?

To je rôzne. Vrátim sa k predchádzajúcej odpovedi – ak hovorím o ľuďoch na úteku, vyvoláva to veľmi negatívne reakcie. A ja skutočne nerozumiem, prečo. Ale často dostávam pozitívne a dokonca povzbudzujúce reakcie. Tie si veľmi vážim a mám z nich radosť.

Jana Čavojska photo

Jana Čavojska photo

Jana Čavojska

Spolupracuješ aj so zahraničnými vydavateľmi, máme možnosť vidieť tvoje fotky a texty aj v zahraničných médiách? Ak sa vôbec dá porovnať takáto práca u nás a v zahraničí, skús...

Rozdiel je asi len v tom, či človek pracuje pre médiá, ktoré sú ešte ochotné podporovať zahraničné reportáže, prípadne či sa mu podarí získať nejakú grantovú finančnú podporu na jeho prácu. Situácia inak nikde momentálne nie je dobrá.

Budeš hosťom na ONLINE besede Dobrodruh a budeme sa spolu rozprávať práve na tému Fotoreportérka. Na čo všetko sa môžu naši čitatelia tešiť?

Ukážeme nejaké moje fotografie a budeme hovoriť o smaragdových baniach v Kolumbii, o mexických šamanoch aj o Mjanmarsku a nekonečnej vojne Karenov proti vojenskej junte.

Jana Čavojska

Napriek mnohým úskaliam a problémom... Cestovať, písať, fotiť, spoznávať bežne nepoznaný svet... Je tvoja práca prácou tvojich snov?

Áno, ja týmto naozaj žijem svoj sen a nemohlo sa mi stať nič lepšie.

Na záver, tvoj odkaz pre čitateľov Dobrodruh.sk...

Viem, že je to portál pre cestovateľov a dobrodruhov, a to sú ľudia, ktorých väčšinou zaujímajú iné kultúry, krajiny, ľudia a cestujú s otvorenými očami a srdcom. Robte to aj naďalej, skúšajte čo najviac rozumieť svetu, nemajte predsudky, nerezignujte na priateľstvá, úprimne sa na svojich cestách zaujímajte o ľudí. Veď práve stretnutia s ľuďmi sú na cestovaní najzaujímavejšie.


Komentáre

Ak chcete písať komentáre, prihláste sa alebo sa zaregistrujte.