Sú ako fotografie. Presné, jasné, ostré. Plné farieb, života, pohybu. Vtierajú sa do pozornosti návštevníka jednoduchosťou, priamosťou, čitateľnosťou. Pokojne im prepáčim tú priamočiarosť, ktorá vylučuje priestor na subjektívnu interpretáciu.
Nevadia mi témy, ktoré našepkávajú, že obrazy vznikli ako predajný tovar. Nie je mi na prekážku slnečná pohoda dennodenného života banskobystrickej ulice prelomu 19. a 20. storočia. Pokojne to všetko Dominikovi Skuteckému prepáčim. Všetky obrazy sú obrazmi remeselnej zručnosti par excellance. To mám rád.
Preto je pre mňa potešením vidieť jeho obrazy. Vidieť jeho obrazy robotníkov z hutí. Vnímať sálavé teplo červenotmavých farieb, v ktorých do biela žiaria nádoby plné tekutej oceli. Čakať na ľahký vánok a čerstvé vône pri obrazoch Banskobystričanov lepšej spoločnosti prechádzajúcich sa v parkoch. Hľadieť na portréty, ktorým nechýba presnosť podobizní z osobných dokladov, napriek tomu však nevtieravo blízkych. Najmä v porovnaní so súčasným umením by ktokoľvek mohol namietať „málo autorského vkladu“, ale je to práve naopak. Autor mal svoju cestu, rukopis, pohľad a tie vytvorili punc nezameniteľnosti. Kam v Banskej Bystrici, keď prší? Do Galérie Dominika Skuteckého!
Genius Loci
„Podnes si pamätám najmä tú vôňu, neopakovateľnú, nepopísateľnú. (...) Okteto z jemne znejúcich vôní rôznych timbrov a intenzít. Prevládli olejové farby a harmanček, pod nimi veľké staré knihy a ušľachtilé drevo rozpálené slnkom, nad nimi terpentín a poletujúci prach, práchnivejúce nitky drapérií a vzdialene čosi medzi dohánom a suchými lúčnymi kvetmi a ľútostivou pominuteľnosťou. Smrti tu nebolo, vskutku som prudko zacítil a ihneď uveril, že starý otec kedysi v bielej, vzápätí strakato fľakatej kitlici iba po čosi vyšiel – hádam pomaznať sa s vnukom – novorodeniatkom – a že sa hneď vráti. (...) Už nikdy som tie vône nezacítil pokope a naraz. Ale sú tu a ja vidím kúsočky svetla, z ktorých sa skladá šikmý lúč, dopadajúci na behúň, obraz na štafi a na ňom autoportrét deda v tejto izbe, ateliér v ateliéri, na stene variant k Lodenici v Istrii, zákutie z baziliky di San Marca, ženičku s batohom pri Ukrižovanom poniže Jelenca, kotliarov, áno najmä majstrov kotliarov laskomerských, plamene slávnych medených hút, mocné ruky pri robote, ustaté a vyšťavené telá pri oddychu a oheň, všade oheň, rumelkový, karmínový a okrový, oheň pecí a oheň v srdci tohto drobného húževnatého človeka, ktorý akoby si odtiaľto bol iba kamsi odskočil pohladkať si ženu po šedinách, pozrieť, či už rozkvitla čajová ruža, na pohárik.“ (Peter Karvaš, V hniezde). Autoportrét deda na štafi stojí na svojom mieste i dnes, aj mocné ruky pri robote čakajú na návštevníkov, napriek tomu toho z pôvodnej vily veľa nezostalo. Myslím, že vnukovi Dominika Skuteckého, Petrovi Karvašovi môžeme pokojne veriť, že atmosféru, ducha miesta, vystihol veľmi presne. Tá vila a tá galéria majú aj dnes niečo do seba.
Príbeh toho domu
Neorenesančnú vilu s ateliérom postavili koncom 19. storočia podľa projektu Ing. Adolfa Holescha. Sgrafitová výzdoba na čelnej fasáde bude asi dielom samotného majiteľa vily. Keď sem prišiel v roku 1889 bývať, miestne noviny (Besztercebánya es vidéke) písali o návrate „slávneho rodáka, vrátivšieho sa z Talianska“.
Rýdzi Slováci z Banskej Bystrice vítali slávneho Záhoráka z Gajar. On totiž maliar Skutecký sa narodil na Pomoraví, čiže na území, ktoré dnes nazývame Záhorím a rodákom zo stredného Slovenska určite nebol. Pravdou však je, že sa vracal na územie Slovenska. Konkrétne zo slnečných Benátok z Talianska. Benátske obdobie, tak sa označuje čas jeho pobytu na juhu Európy, charakterizujú žánrové námety inklinujúce k antickej mytológii a mestský žáner populárnych sentimentálnych námetov. Ak by som to prehnal, napíšem, že sladkastá dobre stráviteľná tvorba s trochou rozprávkovej hravosti. Lenže to je príliš zľahčujúci a zjednodušujúci pohľad, pretože tie obrazy sú naozaj dobré. Banskobystrické obdobie je už iné. Stále je verný realistickému podaniu, stále hľadá námety v prostredí , v ktorom žije, identifikuje sa s ním, dokumentuje ho, vkladá doňho svoj mäkký sentiment, ale drží si rukopis. Územie Slovenska je asi trochu počarované.
Skôr či neskôr každý autor, ktorí tu tvoril na prelome storočia skĺzol aspoň trochu do sociálnych tém. Skutecký to spravil obrazmi z medeného hámru. Obrazmi kotlárov, zlievačov, hutníkov. Nevieme mu nahliadnuť do hlavy, nevieme čítať myšlienky, ktoré si zobral na oný svet, nevieme, čo ho viedlo v jeho tvorbe. Môžeme sledovať jeho obrazy a môžeme ich nechať na nás vplývať. Nemusíme rozoberať, či nimi chcel zobraziť „ťažký údel pracujúceho proletariátu“, alebo bol len fascinovaný chlapským svetom tvrdej práce. Nech to bolo akokoľvek, či to boli robotníci v lodeniciach, alebo hutníci v slovenských dielňach, zachytil niečo čo určite zobraziť chcel. Je fajn, že v galérii uvidíte aj obrazy, ktoré určite robil na objednávku. Ako čisto remeselný, zárobkovoorientovanú prácu. To je veľmi dôležité! Skutecký dokazuje, že bol majstrom, remeselníkom, maliarom, ktorý dokázal zarobiť, dokázal robiť na zákazku a dokázal aj voľne tvoriť. Byť umelcom neznamená totiž žiť z dotácií a venovať sa voľnej tvorbe, ktorá môže mať veľmi, ale naozaj veľmi nízke kvality.
Neveselé osudy
Karola Skutecká – Karvašová, dcéra Dominika Skuteckého, bola tá, ktorá s manželom a deťmi po smrti otca ostala bývať vo vile. Všetko zmenila 2. svetová vojna. Karola aj s manželom skončili v koncentračnom tábore a v ňom aj zomreli. Boli židia. Vila so všetkým zariadením sa stala sídlom gestapa a inventár sa rýchlo stratil. Po vojne vo vile krátko bývala rodina Belušovcov, tých však vyhnali komunisti po roku 1948. Do roku 1989 tu „hosťovalo“ riaditeľstvo štátneho podniku Uhoľné bane. Až v roku 1990 prešla pamiatka do vlastníctva Štátnej galérie v Banskej Bystrici, dnes Stredoslovenská galéria a zablýskalo sa jej na lepšie časy.
Dnešná galéria nie je veľká ani plochou ani množstvom exponátov. Je malou ochutnávkou a pripomenutím tvorby jedného zo zaujímavých slovenských autorov. Neexistuje otázka či túto galériu navštíviť, existuje len otázka, kedy ju navštíviť. Možno aj v deň keď, práve nebude pršať.
