Kam v Bratislave, keď prší | Galéria Nedbalka

Ľuboš Vodička - 5.6.2018
Galéria Nedbalka

Počas návštevy Rigy moja manželka poznamenala: „Keby ma niekto v spánku preniesol do tohto mesta, myslela by som si, že som sa zobudila v západnej Európe.“ Stále to tak vnímame, že krajiny západne od našej Skalice sú kultivovanejšie, krajšie, usporiadanejšie, čistejšie. Na tie slová som si spomenul v Nedbalke. V Galérii Nedbalka v Bratislave. Ak by som vo Viedni vstúpil do brány, a tá by ma preniesla do tejto bratislavskej galérie, neuverím, že som na Slovensku. Je to smutné, ale je to tak, že u nás doma nás šokuje, ak niekto pochopí čo je to priestor. Priestor pre umenie. Ak vytvorí koncept voľného vzdušného na svetlo bohatého vesmíru, do ktorého vloží absolútne nekomerčnú, verejnosti otvorenú inštitúciu.

Riziko harassmentu

Rozprávať o dielach v galérii umenia je tvrdý oriešok. Môžete sa sústrediť na to, čo sa páči  vám, alebo haniť to, čo vás neoslovilo. Alebo skúsiť nájsť medzi tým vyvážený stav, čo je najťažšie. Napíšem o tom, čo ma osobitne zaujalo. Na prízemí bývajú aktuálne výstavy. Tentokrát, Kompánek. Dostal ma. Na celej čiare. Vôbec nie výtvarným spracovaním. To mi nie je blízke. Hoci jeho krajinársku tvorbu by som ani slovkom neodsúdil, dokonca by som nedbal dennodenne mať ju na očiach. Ale figurálna tvorba, správnejšie skoro akty, tými ma dostal. Nekorektný sexizmus! Siluety žien až v milostnom spojení s Minotaurom. Jáj, tak za toto mu ďakujem! Naozaj ďakujem! V časoch keď žene pochválite účes, pekný úsmev, podržíte dvere, alebo nedajbože dovolíte si povedať, že „v tej sukni vyniknú vaše pekné nohy“, riskujete obvinenie z harassmentu, je to ako závan normálnych čias. Čias kedy muži boli muži ( a niekde v pozadí hrala harmonika motív z Vtedy na západe (Once Upon a Time in the West) J) a ženy boli ženami, ktoré sa vedeli vlniť v bokoch (a niekde v pozadí spievala Věra Špinarová Jednoho dne se vrátiš (Un jour tu reviendras) J ). Dobre, toto nepatrí k rozprávaniu o galérii, a čo ak ma niekto obviní z nekorektného harassmentu! P.S. prosím, ak by k tomu náhodou došlo, už teraz vyhlasujem, budem sa brániť slobodou umeleckého prejavu.

Imro Weiner je kráľ!

Zaveste do galérie hoci len jeden obraz Imra Weinera-Kráľa a ja sa tam prídem pozrieť. Imro Weiner je pre mňa kráľ! Mám ho rád. Úplne najradšej mám jeho bretónske obdobie. V ňom rozvinul svoj zmysel pre nadrealizmus zdôrazňujúci podvedomie, prežívanie v tej bludnej hladine alfa. Tu ho šupli medzi osobnosti a fenomény, ktoré formovali, alebo dotvárali výtvarné umenie 20. storočia na Slovensku. Vcelku príjemná spoločnosť, lebo je tu aj J. Bartfay, J. Mudroch, alebo V. Žilinčanová. Ale aj Jakub Bauernfreund, Fr. Reichentál, Arnold P. Weisz Kubínčan, Endre Nemes, ktorých tiež škatuľkujú ako surrealistov, či magických realistov, ale mne ich diela nehovoria nič. Absolútne nič. Rušivé, príliš sebecké v autorskom štýle, drsné, čudné. V žiadnom prípade tým však nechcem povedať, že by som ich tu nechcel vidieť. Som rád, že sú tu. Vytvárajú priestor na porovnanie. Vyskúšanie chutí, či vkusu. Páči – nepáči, chutí – nechutí.

Bez chuti a zápachu

Je pravda, že ani Skupina Mikuláša Galandu mi nikdy veľa nepovedala. Laluha bol pre mňa niečo medzi nečitateľnou vojenskou mapou a sofistikovenejším kreslením detí kriedami na asfalte, v Tóthovom obraze Pod sprchou vidím skôr výtvarný návrh na pokračovanie Votrelca, ale už Paštékova Čakáreň s dámou, ktorej hlava sa zmenila, na „biele miesto na plátne“ má pre mňa ten správne provokujúci charakter. Prípadne Štubňov Váhostav Liptova s nevýrazným óderom socialistického realizmu ma zachytil ako tŕň na kríku. Sme kultúra, ktorá si rada užíva manipulovanie s emóciami a to je fajn na tejto expozícii. Môžete ju ofrflať, môžete ohŕňať nos, môžete byť hlboko fascinovaný (veď predsa nie sme všetci z rovnakého cesta), ale svojím spôsobom vás naštartuje. Mimochodom, Mikuláša Galandu tu nehľadajte. Ten visí na inom mieste.

Prelom storočí

Ten ma vždy dostane. Skutecký, Mednyánsky, Jaszusch, Palugyay, Kern ..., ja viem všetko to je také jednoduché, také priamočiaro náladové, jasné, ale pre mňa to má silu. Impresionizmus už vyprchal ako bublinky z minerálky, secesia ešte nenabrala silu, avantgarda geometrických tvarov sa ešte nenosila, tak ostalo iba to pocitové reálno. Skúste to zobraziť bez toho, aby ste to „nemali v rukách“. Môžete to cítiť, môžete to vidieť v myšlienkach, vo fantázii, ale ak nie ste zruční, na plátno to nedostanete. Je to taká moja súkromná renesancia. Obrazy opäť dostali hĺbku, opäť majú perspektívu, hrajú sa s ilúziou. Rešpektujú pravidlá, ale zadierajú sa hlboko pod kožu. Nútia vás vracať sa k nim a znova sa na nich pozrieť.

Kto je Nedbalka?

Galéria Nedbalka je súkromná galéria a nezisková organizácia, ktorá vznikla vďaka milovníkom umenia a filantropom P. Paškovi s manželkou Miloslavou a A. Bartoškovi v októbri 2012. Mladú zbierku Galérie Nedbalka tvorí v súčasnosti viac ako 1000 diel. Toto som si dovolil citovať priamo z reklamného bulletinu Galérie Nedbalka. Kľúčovým slovným spojením tohto citátu je galéria a nezisková organizácia. Otvoriť galériu, ktorá vám nikdy neprinesie zisk, umiestniť do nej hodnotné diela slovenských autorov, sprístupniť to verejnosti, klobúk dolu a hlboká vďaka za takéto rozhodnutie.

Na koniec ešte architektúra. Bolo by na škodu veci, keby som ju nespomenul. Architektonické riešenie prístavby, ktoré začiatkom deväťdesiatych rokov projektovo riešila dvojica architektov Viktória Cvengrošová a Virgil Droppa, bolo síce pôvodne určené pre potreby bankovej inštitúcie, ale svojou koncepčnou realizáciou je dnes priam ideálne pre súčasné potreby výstavných a komunikačných priestorov zrekonštruovaného objektu. Prístavba, za ktorú architekti získali Cenu Dušana Jurkoviča za rok 1995, spočívala v nadstavbe dvoch poschodí a vytvorení prepojeného centrálneho komunikačného priestoru s podlažiami kruhovitého tvaru a preskleným zastrešením. Vzhľadom na súčasné využitie návštevníkom asi najskôr pripomenie budovu Guggenheimovho múzea v New Yorku.

Projektovú štúdiu a realizačné projekty zmeny účelu využitia v roku 2011 a komplexnej rekonštrukcie objektu riešil tím projektantov pod vedením architektky Jarmily Kusej. Architektonické riešenie sa zameralo na vyčistenie a otvorenie priestorov pre expozície výtvarných diel, so zachovaním výnimočného svetlíka a jeho úpravou do subtílnejšej, jednoduchšej konštrukcie.

Ďakujem vedeniu neziskovej organizácie Nedbalka, ktoré mi dovolilo spracovať obrazovú dokumentáciu z galérie a pripraviť tento článok o naozaj zaujímavom mieste v Bratislave.

Komentáre Disqus