Kam v Budapešti, keď prší? Koller Art Gallery

Písať o budapeštianskych súkromných galériách, je ako písať román v rozsahu Dostojevského Vojny a mier. Sú ich desiatky a každú jednu môžeme označiť ako lepšej až výbornej kvality.  Pripočítajte k tomu skutočnosť, že cenu sú priaznivé a priaznivejšie ako na Slovensku a už ostáva jediné: mať dostatočnú finančnú rezervu na nákup. Pokiaľ preferujete umenie najmä 20. a 21. storočia a patríte do kategórie obdivovateľov „užitého“ umenia, čakajú vás lukulské hody, alebo hlava v smútku, že všetko kúpiť nemôžete. Nebudem preto písať o viacerých, ale len o jednej z nich.

Na hradnom vrchu

Pán György Koller dostal v roku 1950 zaujímavý nápad. Napriek tomu, že Maďarsko ovládli komunisti, napriek tomu, že umeniu vtisli ráz socialistického realizmu, napriek tomu, že trh s umením sa dostal výhradne pod štátnu kontrolu, založil Asociáciu maďarských rytcov. Pomerne rýchlo sa im podarilo presvedčiť umeleckú sociétu, ale aj možných zákazníkov, že ich ponuka vyniká vysokou remeselnou kvalitou a dobrým umeleckým stvárnením. Trvalo ďalších 30 rokov, kým sa im podarilo otvoriť prvú maďarskú súkromnú galériu. V prostredí kúzelnej hradnej štvrti, v dome maďarsko-talianskeho umelca Amerigo Tota, vytvorili ostrov slobodnej tvorby. Sochy, sošky, rytiny, obrazy, plastiky, všetko si tu našlo svoje miesto. V roku veľkých zmien, v 1989-om, sa galéria transformovala na súkromnú obchodnú spoločnosť a okrem domácich autorov rozšírili ponuku o zahraničných umelcov. V roku 1996 autor myšlienky nezávislej galérie, György Koller, zomrel.

Kúzlo malej záhrady

Záhrady a verejné priestory sú o objave. Realizácie záhradných sôch je súhrou záhradnej architektúry, prírody, umelca – a obdivovateľa. Je vždy potešením nájsť kamennú alebo bronzovú sochu, ktorá slúži ako ohnisko v záhrade alebo na terase, alebo kráčať po malej záhradnej ceste a naraziť na neočakávanú sochu zastretú v malom výklenku. Záhrada je viac než zhromaždením stromov a kvetov, je to miesto na nájdenie pokoja a odpočinku. Krásna záhrada môže získať hodnotu sochou, ktorá dáva jej majiteľom osobnú známku, ktorá odráža jeho chuť vo výtvarnom umení. Toto si môžete prečítať na webovej stránke Koller Art Gallery. Je to pekne a výstižne napísané. Ten krásny pocit z návštevy toho malého kúska zelene za domom, ktoré je výstavným priestorom to nesprostredkuje. Žiadne slová nie sú schopné zážitok sprostredkovať. Záhrada je malá, obdĺžniková a je z nej vidieť až na Budatínsky hrad. Ten pohľad návštevníka zaujme zo všetkého najmenej. Ak by niekto zmrazil obrazy ako z Alenky v Ríši divov do bronzových sôch, postavil ich na pozadie sýtej zelene kríkov a nízkych stromov, možno by sa priblížil k tomu, čo tu návštevník uvidí. Toto nie je rozprávky. Je to ako rozprávky. Ale je to „fajnovejšie“. Niekto sa hral, aby vyjadril myšlienky lásky, odlúčenia, mostu spájajúceho spriaznené duše, nepočutej, ale krásnej hudby, čohokoľvek čo si ktokoľvek predstaví v súvislosti s dielami, ktoré sú tu vystavené. Podsúvať predstavy, interpretácie, názvy má nulový význam. To treba vidieť! To treba vnímať po svojom.

Čo vonku, to aj dnu

Čo nájdete vonku v záhrade, je aj v interiéri domu. Trochu iné, trochu viac citlivejšie na poveternostné vplyvy ? (ide o gragfiky, obrazy, skice, plastiky, keramiku...), ale ústredná myšlienka sa nestráca. Kvalitné umenie inklinujúce k surrealizmu.

 Samotný dom, býval domovom umelca, sochára, herca menom Amerigo Tot (1909 – 1984). Študoval v Taliansku a v Nemcku, kde sa nechal ovplyvniť Bauhausom pod vedením Laszlo Moholy – Nagya (bol aj maliarom, ale ja mám Moholy – Nagya zafixovaného ako fotografa ? ) . Do Maďarska sa vrátil v roku 1969. Napriek tomu si stihol zahrať v amerických „superfilmoch“ 70.-tych rokov 20. storočia ako Krstný otec II, Najkrajšia manželka, Pupl. V Koller gallery zachovali jeho pamätnú izbu. Vlastné múzeá má v meste Pécs (múzeum Amerigo Tot) a vo Fehérvárcsurgó (Amerigo Tot memorial house).

Táncsics Mihály utca 5, Budapest

Berte to ako jednoznačné odporúčanie, túto adresu musíte navštíviť! Ak vo vás drieme čo i len malinkatý, nicovatý obdivovateľ dobrej remeselnej práce, tam sa ocitnete ako uprostred Chrámu splnených prianí. Nie je tu dielo, nie je tu exponát, o ktorom by sa dalo povedať, že je slabý. Ešte aj to čo nemusí byť „po chuti“ každému návštevníkovi má svoj vlastný silný náboj, že človeku sa derú na jazyk slová je to dobré!

Možno ma len trochu vyrušil prístup panej, ktorá bola asi sprievodkyňou, shop asistentkou (rozumej predavačkou) vrátničkou celej galérie. Bol som jej vďačný, že my sme neboli práve tí, ktorých zasvätila do tajomstiev domu obsiahlym výkladom počas, ktorého návštevníkom stúpala na päty. Len trošku ma rušili jej kosé pohľady, ktorými ostro sledovala náš pohyb. Veľmi pozitívne hodnotím aj jej aktivitu pri prevesení ozdobnej šnúry zabraňujúcej vstupu do suterénu galérie. Ibaže my sme boli v tom čase v suteréne pod dohľadom tu nainštalovaných kamier a tú šnúru sme museli zvesiť v smere z dnu von, aby sme sa dostali von. To všetko je úplná maličkosť popri zážitku z návštevy.