Kam v Budapešti, keď prší? Magyar Nemzeti Galéria

Ľuboš Vodička - 18.9.2018
Magyar Nemzeti Galéria

V paláci jsou umístěny ohromné sbírky – tak rozsáhlé, že je člověk za jeden den nedokáže projít. Křídla B, C a D jsou sídlem Maďarské národní galerie (Magyar Nemzéti Galéria), v níž naleznete vybrané sbírky středověkého a gotického umění, ale i díla maďarského impresionismu a práce z 20. století (křídla C a D). Několik sálů v prvním patře je věnovano Mihályovi Munkácsymu, malíři 19. století, který se proslavil v Paříži. Náměty jeho obrazů jsou temné a pochmurné  celkové vyznění ještě depresívnější kvůli asfaltu, který přimíchaval do svých barev. Nenechte si ujít ani díla maďarských malířů Józsefa Rippl-Rónaie a Károlye Lotze, ústřední práci Jánose Vaszaryho Zlatý věk či zvláštní, ale velmi zajímavé obrazy Tivadara Kosztky Csontváryho. Táto poznámka o Maďarskej národnej galérii v Budapešti umiestnenej v Kráľovskom paláci v turistickom sprievodcovi Budapešť, inspirace na cesty (Budapešť, inspirace na cesty, Berlitz Lingea, 2. Vydání 2018) takmer spôsobila, že som sa návšteve vyhol.  Predstavte si, že je krásny slnečný letný deň, teploty sa pohybujú pod 30 st. Celsia, ulice ešte nie sú preplnené turistami a vy plánujete venovať pozornosť najmä ľuďom a mestu. Prečítate si v sprievodcovi info, že ani celý deň vám na galériu nebude stačiť a otázka, ktorá na vás vyskočí ako veverička na strom znie: oplatí sa tam ísť? Oplatí. Určite áno. My sme mali návštevu ako z núdze cnosť. Kúpili sme si Budapest card a dievčina, ktorá nám ich na ulici predala, nás poprosila, aby sme si ich dali aktivovať v ktoromkoľvek múzeu, do ktorého bol s nimi voľný vstup. Tip padol na Národnú galériu. Pretože v nej bola dočasná výstava Fridy Khalo. A aj preto, lebo na galérie s výtvarným umením prelomu 19. a 20. storočia sme akosi zaťažení. Ešte by som mal priznať, že aj k vôli tomu, že som bol zvedavý ako sa Maďari popasovali s rekonštrukciou zničeného Kráľovského paláca. Na konci 2. svetovej vojny  Nemci aj Červená armáda ho premenili vo vzorovú ruinu.

Aké prekvapenie!

Práve pri návšteve tejto galérie ma napadla pre niekoho kacírska myšlienka. Aké je to fajn, keď sa „národná“ galéria nevolá „národná“. Keď má iný názov, napríklad Prado, Tretiakovská galéria, Ermitáž, Tate, Centre Georges-Pompidou. Ak má galéria prívlastok „národná“, akosi priveľmi očakávame, že v nej uvidíme len národných, rozumej domácich autorov. Najmä tu u nás v stredoeurópskom priestore je spojenie „národný“ v súvislosti s historickými osobnosťami poriadne, ale poriadne ošemetné. Rozpad všetkých možných monarchií , štátnych zväzkov a národné uvedomovanie sa, tu narobili úplný guláš z toho, kto kam a komu patrí.

S úľubou som totiž pozeral na malý obrázok s letiacim balónom. Také malé nikde nič v pekných žiarivých farbách. Štýlom zobrazenia niekde na hranici impresionizmu a realizmu. V podstate nedôležité, pretože obrázok bol jednoducho pekný. Mimochodom v souvenir shop-e námet ponúkajú na kľúčenkách, taškách, diároch ... jednoducho všade možne, kde sa dá predať. Potom som sklopil pohľad a prišlo malé prekvapenie. Na vizitke bolo napísané: Szinyei Merse Pál, Szinyeújfalu/Chminianska Nová Ves, 1845, Jernye/Jarovnice, 1920 – Leghajó, Balloon, 1878. Pavol Szinyei Merse bol Slovák.  Pravdepodobne sa tak nikdy necítil, ale narodil sa pri Prešove 4. júla 1845 do šľachtickej rodiny  Félixa Merse de Szinye.     Jeho matka Valéria rodená Jekelfalussy bola umelecky vzdelaná a svoju vášeň pre výtvarné umenie preniesla aj na syna. V rokoch 1864 – 1869 študoval u prof. Anschutza, Wagnera a Karla von Pilótu v Mníchove, po roku 1882 pôsobil vo Viedni a na prelome 19. a 20. storočia už žil a tvoril v Budapešti.  Okrem umeleckého nadania u seba objavil aj talent pre politiku a istý čas pôsobil v Uhorskom parlamente. V roku 1919 sa vrátil do Jarovníc, kde o rok neskôr zomrel.  V roku 2016 jeho rodný kaštieľ v Chminianskej Novej Vsi vyhlásili  za národnú kultúrnu pamiatku. Vtedy som sa po prvý krát stretol s menom tohto zaujímavého autora.  Zďaleka nie je rozhodujúce, či sa cítil byť Maďarom, Slovákom, Uhrom, ale práve táto vzťahová neurčitosť vo mne vykresala otázku: národná galéria? Naozaj „národná“? Čo to znamená?

Umenie po poschodiach

Tých výtvarných diel v Budapešti nemajú extrémne veľa. Teda možno majú, v depozitoch, ale expozície sú naplnené tak akurát (preplnený extrém predstavuje napríklad Rijksmuseum v Amsterdame, to je pre mňa horšie ako nočná mora pred, ktorou neochráni ani Nočná hliadka).

 Základ prezentuje gotika a stredovek v suteréne a čím vyššie stúpate, tým mladšie veci sa návštevníkovi predstavujú. Musím sa ospravedlniť, ale tentokrát som stredovek úplne oželel. Ani som mu nevenoval pozornosť. Exponáty od 19. storočia idú ruka v ruke v pozdvihnutí maďarského (rozumej skôr uhorského) sebavedomia, ktoré vyvrcholilo v roku 1867 vo vyrovnaní s Rakúskom. Jednotlivé diela zachycujú aktuálne trendy, ale nestrácajú punc etnického, alebo folklórneho ducha týchto zemepisných šírok. Vedľa seba tu má miesto busta pastiera z puszty a veľmi romanticky v duchu anglických rytierskych eposov zobrazený tragický príbeh umučenia Kláry Zách. Autorom je Aladár Kӧrӧsfői – Kriesch. Podľa stredovekých kroník poľský princ Kazimierz mal násilím pripraviť v hrade Visegrád o česť  dcéru uhorského magnáta Feliciana Zacha.  Otec, ktorý sa chcel pomstiť za zneuctenie svojej dcéry poľskému šľachticovi, obrátil nakoniec svoj hnev proti kráľovi Róbertovi a 17. apríla 1330 sa ho pokúsil zavraždiť.  Nepodarilo. Trest, ktorý nasledoval, zodpovedá dramaturgii temného stredoveku. Klára (údajne veľmi krásna dievčina) bola zbavená nosa, pier a prstov a polonahú ju vláčili po krajine, kde pri každom zastavení sa musela vyznávať z otcovho zločinu. Príbeh sa stavia do širších politických súvislostí a má dokazovať poníženie maďarského národa a jeho vzopätie k hrdosti aj za cenu bolesti a útrap. To pozdvihnutie z „prachu dejín“ je viditeľné aj v iných dielach.  Čím viac sa ponárame do 20. storočia tým častejšie vidíme diela, ktoré zachytávajú technologický pokrok, okúzlenie technikou, chvíľami až akoby v duchu socialistického realizmu, ale tu sme stále niekde v 30.-tych rokoch. Strohé línie kubizmu ohraničili v obrazoch architektúru, továrne, stroje.  Nie všetko  je však také tvrdé až futuristické. Náladovosť, snivosť, melanchóliu nájdete nielen v nádherných a veľkých plátnach „uhorského“ autora László Mednyánszkeho (áno, áno Ladislav Mednyánszky), ale aj mnohých iných, ktorých pokojne môžeme zaradiť medzi národných autorov súčasnej Maďarskej republiky.

Sochy a plastiky

Tie ma tento krát zaujali asi najväčšmi. Nebudem sa venovať autorom a konkrétnym dielam. Nemá to význam. Všetky sú ako z najľahších, z najhladších, z najčistejších matérií. Oblé, hladké, zamatovo krásne. Realistické aj trochu karikujúce, ale stále niekde na pomedzí reality a trochu uleteného výtvarného sveta. Sú krásne a je ich tu dostatok.

Hurá do Maďarskej národnej galérie!

Treba ju vidieť, treba ju navštíviť, netreba sa báť toho, že by ste tam strávili niekoľko dní v nekonečnom množstve vizuálnych zážitkov. Ak by som odhliadol od toho, že diela tu vystavené vám sprostredkujú príjemný zážitok, je zaujímavé vidieť ako sa Maďari popasovali s úpravou interiéru ich najikonickejšieho hradu. Povedal by som, že sa priveľmi nebabrali. Žiadna historizujúca obnova. Účelné, nové, minimalistické. Účel svätil prostriedky a podarilo sa im to.

Komentáre Disqus