Kam v Prahe keď prší?

Ľuboš Vodička - 26.2.2018
Národní galerie Praha

Do Národní galerie, do expozície Moderného umenia. Dať takúto jednoznačnú odpoveď by som si netrúfol len tak. Nie som fanúšik moderného umenia. Správnejšie, moje sympatie končia pri impresionistoch a surrealistoch. Nejaký kubizmus, alebo moderna vo mne vyvolávajú ľahko definovateľné pocity ťažkých rozpakov (rozumej, takmer odporu).  Preto si dovolím tvrdiť, že dať takú jednoznačnú odpoveď a poslať niekoho do galérie moderného umenia, je z mojej strany možné len po veľmi pozitívnej skúsenosti. A svoju skúsenosť s expozíciou vo Veletržním paláci v Prahe definujem len slovíčkom: SUPER!

Niečo zlé je na niečo dobré

Totálny požiar nie je asi nikdy na niečo dobrý. Ak vypneme všetky zrakové receptory a privrieme všetky možné oči, môžeme s veľkou opatrnosťou povedať, že požiar, ktorý  oznámili 14. augusta 1974 o 21.33 hod. ústredni Požiarneho útvaru Praha bol na niečo dobrý. Veletržní palác v Prahe 7 zachvátili plamene. Hasenie bolo oficiálne ukončené po 10 hodinách, pravdou však je, že hasiči sa na mieste pohybovali ďalších sedem dní, aby priebežne hasili utajené ohniská. Z budovy ostal stáť len želozobetónový skelet a administratívne priestory podnikov zahraničného obchodu (za socializmu známy napr. Tuzex) boli úplne zničené. To bolo šťastie! Jediný, kto o zhorenisko prejavil vážny záujem, bola Národní galerie s myšlienkou priestory zrekonštruovať a presťahovať sem Zbierku moderného a súčasného umenia. Rekonštrukcia bola  de facto ukončená otvorením stálej expozície moderného umenia 13. decembra 1995. Geniálna architektúra paláca navrhnutého autormi Oldřichom Tylom a Josefom Fuchsom bola zachránená. Vtip je však v tom, že autorskú dvojicu by malo dopĺňať meno statika. Toho, ktorému sa podarilo navrhnúť budovu  stavbu tak, že v tejto  nie je žiaden pravý uhol. Napriek tomu budí dojem pravidelného obdĺžnika. Žiaľ, meno tretieho kľúčového človeka nie je známe. Naši susedia radi citujú slová Le Corbusiera, ktorý palác navštívil v októbri 1928. „Prvý dojem z obrovského paláca je impozantný. O mojom návrhu na palác Spoločnosti národov v Ženeve sa tvrdilo, že je nerealizovateľný. Pražské veľtrhy prakticky vyvracajú tieto námietky: som šťastný, že v Prahe je zrealizovaný obrovský palác, architektúra poňatá v tom duchu, ako ju propagujem ja ...“.  Veľtržní palác slúžil svojmu pôvodnému účelu, organizovaniu výstav, prezentovaniu priemyslu a obchodu, až do roku 1941.  V roku 1951 budovu prevzala spoločnosť Kovo, spolu s ňou aj predajňa Tuzex a z budovy sa stal mekka úradníkov zahraničného obchodu. Až do požiaru v roku 1974. Potom sa veci zmenili. A to už bolo povedané.

Aké bolo české výtvarné umenie na prelome 19. a 20. storočia?

Je ľahké si znovu vybaviť v pamäti obrazy, ktoré ho reprezentujú, je ťažké popísať ho slovami. Mýtické, dnešnými slovami výrazne v duchu fantasy, folklórno-erotické, lebo také sú určite obrazy Alfonsa Muchu , prekvapivé, pretože českí autori tohto obdobia na Slovensku už nie sú tak všeobecne známi, pozitívne až veselé, na rozdiel od melancholicko-pochmúrneho sociálne ladeného slovenského umenia. Mucha je ten, ktorý zarezonuje na obzore výtvarných znalostí aj u ľudí, ktorí k výtvarnému umeniu nemajú práve blízko. Potom nastupujú mená, ktoré tak trochu unikajú nám všetkým. Napríklad Jakub Schikaneder, Jindřich Štýrský, Toyen, prípadne Boris Vallejo začiatku 20. storočia z Krajín koruny české, Max Pirner (celým menom Maxmilián Daniel Karel Pirner). K Vallejovi ho pripodobňujem pre jeho cyklus Mytologická mesaliancia. K cyklu, ktorý jednoznačne dokazuje, že fascinácia dnešným fantasy, sword & sorcery a neviem ešte akými subkultúrami, nie je zďaleka žiadna novinka.  Dokonalé práce hlboko vo vodách mytologického fantastična. Mám rád ten reálny/nereálny svet preskakujúci hranice sna a skutočnosti. Je to milé, hravé, nevinné, bezstarostné, očakávané a predsa prekvapujúce. Hľadám tú hru všade. V obrazoch, vo fotografiách, v plastikách, v sochách, v architektúre ... Možno je to „postihnutie“. Pre mňa je to hra. Preto priznávam, že hodnotenie umenia môže byť len subjektívne. Dovolím si napísať, že pražská galéria mi ponúkla miesto spoluhráča a ja som si ho vrchovato užil.

A čo tí Francúzi?

Napriek tomu, že sa vyznávam zo svojej lásky k surrealizmu a všetkým jeho podobám, vôbec to neznamená, že galéria je o ňom, len o ňom a stále len s ním. Vôbec nie! Koniec 19. storočia priniesol minimálne tých povestných 50 odtieňov – šedej určite nie - ale desiatky a desiatky druhov zobrazenia, ktoré dokazujú, že je možné ho sledovať bez štipky nudy.  Z Francúzov, s ktorých stretnutím sa budete pýšiť pred svojimi známymi budú Henri Rousseau čiže Colník, Pierre Bonnard, Pablo Picasso (ja viem, ja viem, španiel, ale kde najviac tvoril?!). Potom tí trošku menej zmámi: A.G. Decamps, J. Goupil, D. de Noter, G. la Touche, L. Delachaux.  Všetko sú to mená, ktoré veľa o ich tvorbe v jednej chvíli povedať nemusia. Ale ak hovoríme o impresionizme, kubizme, expresionizme všetko naberá konkrétnejšie formy. Kubistické „škatule“ na reprodukciách v knihách, na plagátoch, v učebniciach môžu vyzerať ako strašná sranda, ktorú si z nás veľkí maliari urobili s cieľom ukázať koľko toho ešte zhltneme, ale v originálnom podaní sú ... iné. Zaujímavé, vťahujúce, trochu provokujúce. O impresionizme ani písať nechcem V čase keď pripravujem toto rozprávanie, je krátko po premiére filmu S láskou Vincent. V hlavnej úlohe tak trochu Vincent van Gogh a tak veľmi, veľmi jeho tvorba. Precítená, svojská, hlboká vo svojej vlastnej pravde. Medzi „pražskými Francúzmi“ nájdete aj jeho.

Moderné umenie na konci storočia a na prelome tisícročí

Šokovalo ma, že som tam našiel aj dielo Slovenky Doroty Sadovskej. Nech sa pani Dorota na mňa nehnevá, ale bol by som radšej, keby sa venovalo len a výhradne domácim prácam. Koniec koncov takéto pocity môže vyvolať súčasné umenie viacerých autorov.  V akomkoľvek umení (aj v tom, od ktorého radšej odvrátim zrak, lebo sa mi nepáči) oceňujem remeselnú zručnosť. Ak sa remeselná zručnosť spojí so zmyslom pre vtip, zveličením, iróniou, pradiem spokojnosťou. Nechýba tu! Nechýba a hoci by návštevník už mohol byť zo všetkých prezentovaných diel unavený, ešte aj tu sa pobaví. Aj keď podlaha plná ošúchaných topánok po boku so šatňou ako z kina z roku 1978 ma neoslovila.

V čase našej návštevy sa v rámci dočasnej výstavy prezentoval Aj Wej-wej so svojou nafukovačkou plnou nafúknutých migrantov v záchranných vestách. Utečenecká kríza v súčasnom umení. Hádžte do mňa kameňmi, nazvite ma ignorantom, ja som na to dielo pozeral len ako na fascinujúco dobre spravenú vec, ktorá mi nič nehovorí. Utrpenie utečencov je poľutovaniahodné. Zaslúži si pomoc. Ibaže od tohto okamihu sa mi spája pomoc s otázkami o sociálno-politickom pozadí útekov. To už nie je dobré. Ďalšie úvahy na túto tému si teda odpustím.

Kam v Prahe keď prší? Určite aj do Národní galerie do expozície Moderného umenia.

Aktuálne informácie

http://www.ngprague.cz/objekt-detail/veletrzni-palac/

 

Komentáre Disqus