Kde majú tú najlepšiu kávu?

Sklenari - 15.4.2020

Za posledných 10 rokov som najazdil veľa kilometrov po Európskych cestách i necestách, no tú najlepšiu kávičku som si vychutnal väčšinou vždy na mieste, kde som to absolútne nečakal. 

Na začiatku nemôžem o sebe tvrdiť, že patrím medzi tvrdých kávopičkov, ktorí skalne navštevujú svoju obľúbenú kaviarničku s obľúbenou obsluhou a domácim krémešom dopĺňajú chuť kávy ktorej dobre poznajú a jednoducho im chutí. Patrím medzi tých, ktorí vypije Ristretto, Cappuccino, či Frapé na akomkoľvek mieste, no záleží na situácií v akej sa človek nachádza, s kým sa tu nachádza a čo vlastne pije, nepominúc počasie. No, ale o tom trošku nižšie, v útržkoch príbehoch mojich výletov…

Do roku 2008 som kávu bral ako akýsi životný nadštandard vysedávania v kaviarni a celý koncept som bral ako popíjanie “horúceho horkého espresso nápoja”, ktorý sa jednoznačne musí ochutiť cukrom a mliekom/smotanou. Do tohto obdobia som ju pil v rôznych sladkých a šľahačkových prevedeniach s kamarátmi či spolužiakmi v rámci “zabíjania času”.  Vtedy som však ani zďaleka netušil, čo príde a čo mi to prinesie. Avšak, už koniec roka 2008 a začiatok roka 2009 mi šéfkuchár vysokohorského hotela v Tignes Val Claret otvoril oči chuťou FrenchPress, ktorá bolá úplne iná, ako akékoľvek espresso, ktoré som doposiaľ vypil. Doteraz keď vypijem kvalitný Frenchpress sa spomienkami vraciam do stredu kuchyne - spoločných raňajok, rannej porady čo sa bude variť a rozdelovania úloh šéfkuchárom vychutnávajúc si svoju šálku netradičnej - prelomovej kávičky.

Frenchpress v Cannes

Na jar 2009, keď som sa vracal domov z Francúzskych Álp, som ešte netušil, čo ma po stránke kávičkovania čaká.

Cestou domov z Álp padol nápad strihnúť to k moru a po pobreží si užiť jazdu až do Talianska a až odtiaľ zamieriť domov. Prímorie ma víta jarnou dažďovou prehánkou a útočisko nachádzam v malom kempe s vlastnou plážou neďaleko Cannes. K západu slnka a stavanie stanu, podvečerné kúpanie bolo takmer ideálnym zakorenením sa do sveta cestovania na motorke. Kávičkový okamih na seba necháva čakať do rána - ležérnych raňajok pred stanom na zemi v znamení croissant a džúsu.

Po raňajkách a rannej hygiene míňam malú kempovú reštauráciu zozadu. Tam si kuchárik a čašníčka dávajú cigaretku. Pozdrav s úsmevom, Keďže ešte nieje sezóna, krátky pokec a ponuka na kávu prichádza od týchto Francúzov netradične. Počas kuchárovej prípravy Frenchpress rozprávam o svojich 4mesiacoch v Alpách a šálka CoffeeFoillet mi znamenite chutí až nadštandardne. Po krátkom dohovore a prvých raňajkových zákazníkoch rozpúšťame náhodne vytvorené stretnutie a každý si ideme do svojho rajónu. Niekto do kuchyne, niekto na plac do obsluhy a niekto na motorku. Onoho dňa mi chuť kávičky dodala toľko lahodného entuziazmu, že som zo zvedavosti otočil Saint Tropez, naspäť do kempu, Cannes, Nice, Monako, San Remo, skoro až na brehy mesta Talianskeho Janova…

CaféMacchiato v Estónsku

Estónskym vidiekom sa presúvam k Ruským hraniciam. Aktuálne je jún 2010 a v hlave mám rozplánovaný výlet na najsevernejší bod Európy. Dnes sa však nikam neponáhľam, nakoľko mi Ruské víza začínajú až od zajtra - čiže spať budem podľa plánu divoká kempovačka na brehu Botnického zálivu - niekde tesne pred hraničným mestom Narva. Nikam sa neponáhľam, v prilbe panuje pohodička a pred brehmi Čudského jazera odbočujem na pumpu. Už počas tankovania si užívam vykukujúce jazero spoza ihličnatého lesa, ktorým sa tiahnem posledných pár kilometrov. Pumpa je zariadená dosť moderne a seversky - teda súčasťou pumpy sú aj potraviny a veľký preso stroj. Z troch zamestnaných pumpárok však nik nevie Anglicky, ale kávu mi ochotne urobia - na zohriatie, lebo je ešte len ráno a slnko je ešte dosť zubaté. Mega espresso mašina načapuje do veľkej šálky malé CaféMacchiato, ktoré sa mi zdá akési primalé aj na mňa (asi mašina rozhodla, lebo cestujem len na 125ccm). Prvý dúšok si vyžaduje dočapovanie voniaceho vanilkového sirupu z pultíku vedľa mašiny. Stále to nieje ono, tak pridávam ešte jeden dash vanilkového a pre istotu aj jeden dash čokoládového - hustého sirupu. Vychádzam von na lavičku pred pumpu a kochám sa výhľadom na toto zvláštne pôsobiace čudné - teda Čudské :) jazero. Pomalé dúšky vanilkovo čokoládovej kávy s troškou mliečnej peny mi umocňuje pocit z perfektného dňa uprostred Estónska. Jedným slovo pohodička! Po vrátení šálky 3x ďakujem usmiatym pumpárkam za kávičku, sadám na motorku a okolo jazera cestujem ďalej na sever…

Frappé pri Jadrane

V mori stupiť na morského ježka je nepríjemná vec, no nič neriešiteľné i keď to stojí trošku času. S frajerkou a partiou kamarátov sme na brehu Jadranského mora. Je stred leta 2011 a víkendový únik zo Slovenska sa 1. Deň nevyvíja celkom podľa plánu. Po neúspešnej samo-operácií kamarátovej nohy nedokážem vytiahnuť všetky ostne, tak musíme vyhľadať pomoc lekára hneď tu meste Stupice. Motorky parkujeme v centre - hneď vedľa terasy kaviarni. Lekár určený turistom má ordináciu na námestí. Našťastie tu nik nieje a my sme vybavený raz-dva. Za promptné vybavenie dostávam pozvanie na rannú kávu od kamoša - ako trovy za ranný plavecký závod na ostrov, ktorého výsledkom bolo stupenie na ježka (v zápale boja o prvenstvo). Pozvanie prijímam - veď máme dnes pred sebou prehliadku mesta Pula a pokračovanie cesty na sever smer Rijeka, tak sa celá partia usadíme na terase vedľa motoriek. Keďže sme veselá partia, usmiatej čašníčke vyčarujeme ešte väčší úsmev na tvári a robí nám espresso pre každého. Perfektná náladička ošetreného kamaráta, usmiata pobehujúca šašníčka ktorá veselej partií ponúka svoju Rakiju nahradí osviežujúce Frappé. Hmm, no ale to frappé - po tom espresse mi ľadové frappé príde maximálne osviežujúce, chutné, plné letnej slnečnej energie. Keď sa myšlienkami vrátim k tomuto námestiu, tejto partií a fotkám z výletu, na jazyku cítim ľadové mlieko s tónmi SuperiorCafé bez akéhokoľvek pridaného cukru z oroseného pohára na terase v tieni ostrého slnečného dňa…

Káva na Spiši

Potulky po našom krásnom Slovensku majú svoje čaro. Vždy ma zaskočia niečím nečakaným, príjemným. V 2012 na dvojkolesových potulkách Východným Slovenskom s frajerkou zastavujeme v dedinke kúsok do Spišského hradu. Má chuť na kávu, tak zastavujeme v kaviarni. Nemajú však elektriku, tak šikovne ponúkajú alternatívu. Na bare stojí Chemex… Horúcou vodou zalievajú stredne hrubo namletú kávu uloženú vo filtračnom papieri. Tá postupne preteká dolu na dno Chemex-u. Koniec augusta a prichádzajúca jeseň, začiatok školského roka. Všetky tieto udalosti vo mne pôsobia nejako divoko, lebo cítim že tohtoročná motorková sezóna ide pomaly (ako hovoria bratia Česi) do kytek. Z pesimistickej nálady ma do výletovej reality vracia prvý dúšok znamenitej chuti kávy. Ani horká, ani kyslá. Je síce bez peny, no výrazné orieškové tóny v nej sú v tom momente veľmi ťažko vyjadriteľné. Dodnes keď vidím fotku spišského hradu si dokážem v ústach predstaviť jej chuť. Chuť Spišského konca leta a frajerkinu prítomnosť so zvláštnym pohľadom na nečakanú chuť kávičky…

MokaExpres v Albánsku

 Vďaka ŠtudentskejVedeckejAktivite som sa v 2013 opäť ocitol v Albánsku. Tentokrát na expedícií za účelom získania potrebných dát do tejto študentskej aktivity. Keďže je už pomaly koniec Septembra, prímorská oblasť je takmer vyľudnená. Z off-roadových horských ciest teda k večeru zbieham k moru. Dnes ma cesta zaviedla do malého kempu pod dedinku Piqeras, kúsok od mesta Sarande. Prívetivý, taliansky hovoriaci domáci ma za cenu stanu ubytuje v chatke - veď nikoho tam aj tak nemá. Na oplátku ho hostím malou fľaštičkou domácej slivovice. Toho večera som ho už viac nevidel. Až ráno. Ráno mi pripravil malé prekvapenie vo forme MokaExpres. Moka presostroj, pripravený priamo na ohníku pred svojim domčekom. Z obhorenej Moky mi do šálky nalial hustú čiernu kávu. Tá silná chuť kávy mi na prechádzke na móle však dala vstrebať všetky emócie, ktoré sa odohrávali ne tejto expedícií. Jej nasladlá medová chuť mi do dnešných dní pripomína vyprahnuté rozpálené skalnaté hory v kontraste so slaným morským vzduchom. Jednoducho slasť vyvážených horkastých tónov vlastným tlakom preparených do podoby hustej, čiernej, čistej chutá kávy… 

Káva z džezvy v Čiernej hore

Po pasívnom poobedí predošlého dňa, váľania sa na pláži v Kotorskej zátoke - neďaleko Risan - prišiel nápad hneď po raňajkách sadnúť na moto a urobiť si krátky výlet. Obehnúť celú Boku Kotorskú, odtiaľ smer Budva, ďalej Kláštor nad Sveti Stefan (s výhľadom na neho), tam to zvrtnúť do vnútrozemia na Cetinje a horami nad Stovku zákrut - nad Kotor. Tadiaľ dolu, hore, dolu a naspäť do kempu a na pláž schladiť hlavu. Plán je jasný, raňajky zjedené, obliecť sa a môžeme vyraziť. Uvažujem si do prilby, že jar tohto roku (2014) a takéto jarné dovolenky mám jednoducho rád, pretože je tu málo turistov, na cestách stretáme prevažne miestnych a nikým nerušene môžeme sledovať okolie a pamiatky. Budva je relatívne prázdna, kláštor nad Svetim Štefanom úžasný a výhľad na samotný polo-ostrov priam dych berúci. Cesta do Cetine nás schladí s pribúdajúcou nadmorskou výškou a občasnými tieňmi z vedľajších kopcov. Serpentíny a úzke cesty hlceme plnými dúškami a jazdu si užívame. Aničke vysvetľujem za Cetinje, že vstupujeme do údolia, odkiaľ je originálny Njegušski Pršut. Tá ma pobáda že ho ešte nejedla, či ho niekde neochutnáme. Zastavujem za dedinou pri malom domčeku s názvom Kafe. Je to len malý rodinný domček s terasou, kde sú asi 4 stoly. Domáca pani sa nás hneď ujme a ponúka lámanou anglicko-nemocko-taliansko kávu. Vysvetľujem že sme Slovački, že môžeme kecať aj po Slovansky a či má v ponuke aj pršut. Tá sa široko usmieva, obíme ma a razom prinesie degustačný pršut aj s lokálnym syrom a domácimi rajčinami. Pýta sa nás či nám ponúkne aj punenú papriku. Toto jedlo neodmietnem nikdy a nikde, nakoľko sa jedná o sezónnu záležitosť a už nám tetuška nakaladá v kuchyni dva plné hlboké taniere paprík aj guličiek zaliate omáčkou, servírovaný s domácim chlebíkom. Po spapaní degustačnej a obedovej porcie tetuška vyťahuje džezvu a varí nám kávu. Teda - tento postup som videl zatiaľ len v Mostare - v jednej malej zašitej kaviarničke. Do Džezvy nasype nahrubo zomletú kávu, zaleje studenou vodou a uloží na oheň. Volá ma prizrieť sa, keď káva začína peniť - odtiahne z ohňa, pena po chvíľke padne, na ohni sa opäť spení. Tento proces opakuje za premiešavania a občasného buchnutia o drevennú dosku asi päťkrát. Hotový produkt nám leje do šálok s upozornením, aby sme ju nesladili. Kým sa vráti, máme ju vypiť. Čiernočierna káva, no prekvapujúco s nasladlou chuťou zaklincováva nečakaný obed. Nechápavo na seba pozeráme a rozprávame sa o netradičnej príprave a chuti kávy. Vrcholom je len za náprstok domáceho medu, ktorý nám teta ponúkla. Pri odchode viem, že sem sa na úžasnú  kávičku a prístup domácich určite zastavím. Pokračujeme už k vyhliadke na celý Kotor…

Cappuccino v meste Senj

Jeden usmoklený septembrový deň 2015 sme si sedeli len tak s mapou na kolenách a rozmýšľali kde môže byť lepšie počasie ako u nás. Rozhodnutie a pozretie radaru počasia nad Európou padlo rozhodnutie poslednej šance. Ešte onen večer balíme motorku a s frajerkou sme sa vybrali k moru, s tým že sa cestou vyhneme diaľniciam a užijeme si cesty vidieku. Za nápad padol Senj a odtiaľ uvidíme kam. Senj nás však príjemne prekvapil a zakotvili sme tu na všetky 3 noci. Príjemné miesto v tienistej časti kempu Nás aj tak nenecháva dlho vyspávať a raňajky si ideme kúpiť formou prechádzky. Nohy zvesené dolu z móla, pohupujúc do taktu námorníckej pesničky uja opodiaľ. K sladkým raňajkám sa mi však žiada niečo mliečne - tak sa chcem vrátiť do obchodu po mlieko, no na frajerkin kofeínový nátlak vynechávam tento nápad a ideme rovno do kaviarni. A hľa, veď mám chuť na mlieko, tak prečo nie Cappuccino? K tejto rannej pohodičke, po sladkých raňajkách ma našľahaná chuť mlieka doslova v pollitrovom hrnčeku hodila do nejakej rannej pohody a zistil som, že mi nič nechýba. Pena s mliekom v kávičke zahnala moju chuť na samotné mlieko a sladká karamelová medúza na vrchu peny urobila úsmev n tvári, už tak krásneho rána. Tuším cez obed vybehneme do kopcov ošúchať stupačky v zákrutách a dať si nejaký obed…

Espresso pri Nikšiči

Národný park Durmitor mi akosi nieje súdený. Do roku 2016 som ho míňal už asi 4x a stále si krátim cestu na balkán trasou okolo Pivského jazera, alebo cez Srbsko. Tento rok je však iný. Durmitor neriešim a užívam si ranné kilometre okolo Piva. Kde tu - čo tu, na konci Pivského jazera, kúsok za odbočkou na Eko Selo, kde sa cesta už pomaly začína zvažovať k Nikšiču sa v jednej zo zákrut objavila malá reštaurácia? Kaviarnička? Ja už ani neviem - do tohto momentu som si ju nikdy nevšimol. Reštaurácia, ktorú som vždy vnímal ako zatvorenú. Dnes na schodíkoch pobehuje staručký vyobliekaný čašník a nastiera stôl vedľa bujného kríčku. Hádžem smerovku a odbočujem na prázdnu parkovaciu plochu. Víta nás širokým úsmevom a usádza nás (ešte plne oblečených v motoveciach a prilbách na hlave) k jemu vybranému stolu na terase. Terasa vrhá tieň, no pomedzi viničom prerastenú markízu sa slnečné lúče horko ťažko predierajú až k nám. Kým sa stihneme vyzliecť, na stôl nám pripraví degustačnú porciu balkánskeho šalátu s hromadou miestneho ovčieho syra. Ovečiek je naokolo neúrekom, tak miestnou špecialitou sa nedá len tak pohrdnúť. Pýta sa, či a čo by sme chceli jesť. Slušne ďakujem, že nič, len jeden sok a pre frajerku kávičku. Usmiaty odbieha preč a cestou okolo baru kričí na niekoho do backstage. Zahučí veľká espresso mašina, zatancuje na bare a po chvíľke sa k nám nesie 2x espresso. Pýtam sa ešte na sok - tak obratom nám prináša aj 2x džús. Svoje espresso skúšam opatrne, lebo neverím tancujúcemu stroju na bare, no opak je však pravdou. Vynikajúca hustá a chuťovo priam až s ľahkými tónmi čerstvo skosenej trávy za rosy sušenej na rozhorúčených kameňoch. Po prvom dúšku kávy a pohľadu na čašníka zrejme vie čo sa mi odohráva v ústach a mysli, tak sa len pousmeje a venuje sa ďalej svojej ne-činnosti opodiaľ. S úžasom dopíjam espresso a s nadšením sa púšťam do degustačnej porcie šalátu, ktorý je rovnako úžasný. Po takejto úžasnej desiatej platím a ďakujem čašníkovi za skvelý gurmánsky zážitok. Ten sa len potmehúcky pousmeje, zaželá šťastnú cestu a odprevádza nás až k motorke. Obliekame sa a pri odjazde mu ešte zakývame. To ale on už stojí na poschodí a máva nám odtiaľ…

Latté v Sarajeve

Nebudem klamať, Sarajevom som prechádzal mnohokrát. Historické centrum si pozerám až teraz po prvýkrát. Rok 2017 a túto cestu okrem mňa, motorky absolvuje aj čerstvá manželka. Nikam sa nebudeme ponáhľať a čo nám “cvrnkne do nosa” tam ostaneme. Hneď prvý deň kotvíme v Sarajeve. Ubytujeme sa a hor sa na historické centrum, začnúc od atentátneho mosta až po samotné centrum. Tým sa motáme do hlbokej noci a po návrate do hotela padáme vyšťavený do postele. Ráno prichádza skôr ako čakáme a po krátkom zbalení vecí na moto vychutnávame hotelové raňajky. Čašníčka sa iniciatívne pýta, či si k sladkým raňajkám prosíme Latté. Hm, môže byť, veď prečo nie. K sarajevským džemovým rohlíčkom pristane Vysoká našľahaná mliečna pena s horúcim mliekom, uprostred ktorej sa vlní orieškovo hnedá kávička. Vonia mi to veľmi exoticky, tak rohlíček odkladám a opatrne sa púšťam do peny. Momente sa ocitám v kopcoch nad Sarajevom, kde bača vydojí čerstvučké mlieko, ktorého vôňu cítiť po celom salaši. Hustá pena sa doslova krája s lyžičkou a drží si svoj tvar, nehovoriac o samotnej chuti mlieka. A tá decentná chuť trstinovo-cukrovo horkastej chuti kávičky uprostred. Neveriacky pokrútim hlavou a ocitám sa späť oproti manželky za stolom. Uchlipnem si ďalší dúšok a proces sa opakuje. Takto si chuťovo odlietam až na dno pohára. Mňam, takéto krásne ráno a výdatné orgazmické raňajky mi dodajú na celý deň potrebnú energiu a chuť do spoznávania ďalšieho kúta sveta… 

Ristretto v Kupari

Keď mi niekto povie Kupari, v prvom momente si spomeniem na smutný odkaz z minulosti. Rozstrielané hotely, pláž, časť mesta. Turistami obchádzaná časť, ktorá sa jednoducho stále, aj po toľkých rokoch ignoruje. V 2018 ma motorka na palube s frajerkou zaviedla na toto krásne, ale toto trošku strašidelné miesto - Kupari. Burek na raňaky, následne ranná prechádzka popri ruinách rozstrieľaného hotela až na pláž. Na malej plážovej promenáde si objednávame espresso, no servírujú nám Ristretto. Malá šáločka s ešte menším množstvom kávy. Výťažok je však taký silný, s hustou penou že mám okamžitú chuť si dať ešte jednu. Na pláži si hľadám výhovorku ísť opäť okolo Vertigo a dať si ešte jednu. Nakoniec sa mi to podarí a je rovnako chutná, ako tá ráno. Sila kávy však mnou lomcuje a vypestruje zážitky s predošlého dňa návštevy pútnického Medjugoria , historického Dubrovníku a dnešného pasívneho oddychu na pláži. Znamenitá penová chuť južanského Chorvátskeho slnečného Júna …

DoubleShot v Malinsku

Ale nie, veď zober nasadnite na ňu a vybehnite na nej. Takýmito slovami začala debata o ockovej motorke, ktorá bola ešte neotestovaná. Jar 2019 ma pracovne značne vytrápila a nápad rýchleho výletu mi pri prvom voľnom víkende prišiel vhod. Po veľmi dlhej dobe 3dni voľna, v ponuke ockova motorka ktorú treba otestovať a prebehnúť. A kam pôjdeme? Veď je ešte len koniec mája? Aké počasie hlásia u nás? Ešte mizerne. A na Krku? Hm, to vyzerá sľubne. Tak si hoď do ruksaku pár vecí. Zajtra ráno vyrážame :) Moja Anička sa už pri mne za tie roky naučila, že dobré veci sa dejú akosi prirýchlo a ja som vďačný že si na takéto akcie zvykla. Šup šup si nachystá pár vecí, kozmetiku a hlási že môže ísť spať, aby bola na ráno svieža. Pár hodín po nej idem spať aj ja, ale až po návrate z práce. Ráno je však iné - do kufrov nahodíme tých pár vecí a už aj fičíme smer Maďarsko. Tentokrát netradične skracujem cestu po diaľnici a skúšam na mašine veci ako hlasné rádio, vlastná hudba na USB, vpúšťam na seba trošku vzduchu, či na nudnom prejazde okolo Balatonu skúšam zapnutý tempomat či pohodlnú sedačku sťa obývačkové kreslo. Hraničný prechod do Chorvátska, pár krát carina a obed dávame už na ostrove Krk. Ten nás víta ostrým slniečkom a teplým vlhkým morským vzduchom. Tento krát skúsime Malinsku - ubytko hľadám na mobile počas výdatnej obednej rybičky. Ubytujeme sa, okúpeme a chcelo by to zmrzku. Čo tak kávičku pred dezertom? Môže byť? Odpoveď na seba nenecháva dlho čakať a už aj sedíme v malej zastrčenej kaviarničke. Mladý čašník odporúča DoubleShot pre usmiaty pár. S výberom sme spokojný a so samotnou chuťou kávy ešte viac. Hustá pena, horký nástup s vyváženým telom a príjemným zakončením na konci jazyku. Hm, toto je už na pováženie… 

Aeropress

A dnes? Je apríl 2020. Doma sedím za počítačom, mapa v ruke, vedľa mňa v šálke rozvoniava celým bytom čerstvá Keňa pripravená v Aeropress. Nikam dnes necestujem, jedine tak na mape. Aktuálne som uprostred kávovej plantáži niekde v Etiópií. Usrknem si z kávičky, popremýšľam a zapíšem si poznámku. Keď prehrmí korona, musím oprášiť starý ruksak, pozrieť platnosť pasu v ňom. Tuším sa mi rysuje celkom dobrý plán na zimu 2021. Alebo bol by hriech neochutnať tú skutočnú chuť priamo v centre diania?

K záveru  a finálnemu resumé si dovolím citovať jedného cestovateľa: “Dobrodružstvo sa nepíše množstvom najazdených kilometrov, ani exotickosťou krajiny. Je to len súbor momentov, na ktoré nikdy nezabudneš.”

A rovnako je to aj s najlepšou kávičkou na svete... 

Tak kde sa nachádza tá tvoja najlepšia kávička akú si v živote ochutnal?

Komentáre Disqus