Kilimandžáro, správna aklimatizácia, ceny a výstup

Výstup na strechu Afriky nepatrí medzi horolezecké extrémy a už bolo o ňom popísané snáď úplne všetko. Tento však pokladám za trochu výnimočný, pretože som si na ňom otestoval nie celkom bežnú, ale ako sa nakoniec ukázalo veľmi špecifickú a účinnú prípravu s využitím hypobarickej komory.

  • Nie fyzická kondícia zohráva hlavnú úlohu pri výstupe na vrchol, ale najmä schopnosť organizmu prispôsobiť sa a znášať vysokú nadmorskú výšku s nedostatkom kyslíka.

V dňoch 5.16. júla 2016 som mal tú česť sa zúčastniť národného výstupu Slovenskej geografickej spoločnosti pri SAV na najvyššiu horu Afriky – Kilimandžáro (Uhuru peak – 5895 m. n. m.). Nakoľko tento výstup bol z objektívnych dôvodov plánovaný bez akejkoľvek predchádzajúcej aklimatizácie na nižšej hore ako aj bez aklimatizačných nocí vo vyššej výške, rozhodol som sa na rozdiel od ostatných účastníkov výstupu zvýšiť svoje šance na úspech aklimatizáciou na Slovensku.

Masiv Kibo z vyšky 4000 metrov

Pobyt v hypobarickej komore v Topoľčanoch

  • Týždeň pred odletom som absolvoval 48 hodinový pobyt v topoľčianskej hypokomore. V neveľkom priestore (2x2x2 m) pod úrovňou zeme som absolvoval jednu noc vo vzduchu, ktorého tlak zodpovedal tlaku v nadmorskej výške cca 4000 m a druhú noc v tlaku zodpovedajúcom cca 5000 m nad morom. Na záver pobytu som si ešte vytvoril svoj krátkodobý „výškový rekord“ a to prekonaním hranice 7000 m.
  • Aj keď tam človek nemusí nič náročné vykonávať, je to riadna zaberačka. V hypokomore nie je problém si privodiť skutočnú výškovú chorobu. Aby kvôli nej nedošlo k predčasnému ukončeniu pobytu, ale súčasne aby človek mohol zotrvať v čo najnižšom tlaku čo najdlhšie a tak bola jeho aklimatizácia čo najefektívnejšia a najúčinnejšia, sleduje sa v priebehu pobytu saturácia jeho krvi kyslíkom, aká je tendencia tejto saturácie a to pomocou oxymetra. Vo všeobecnosti platí že to, čo s človek pretrpí v hypokomore, tomu sa vyhne v skutočnej nadmorskej výške. Takže sa oplatí hoci pri pobolievaní hlavy „zaťať zuby“, samozrejme iba ak to dovoľujú hodnoty okysličenia krvi.
  • hypokomore sa to ale dá ľahšie ako na horách, je tam signál mobilných sietí, 230V prípojka, či neustále sledovanie kamerou a aj človekom, ktorý má pobyt pod neustálou kontrolou a kedykoľvek sa dá vo veľmi krátkom čase vhodne zvýšiť alebo aj znížiť tlak vzduchu. Účelom hypokomory je vlastne naučiť organizmus optimálne hľadať rezervy v podmienkach hypoxie. S pocitom, že som pre svoju prípravu urobil všetko, čo som vedel, som sa pripojil k ostatným kolegom z našej expedície.

Letecké presuny boli tiež adrenalínové

Expedíciu tvorilo 9 ľudí - 4 ženy a 5 mužov. Cesta tam aj späť cez Istanbul bola dobrodružná. Cestou tam sme absolvovali Istanbul hneď dvakrát – lietadlo sa nad Egyptom pre poruchu palubného počítača otočilo a vrátilo do Istanbulu a o tri hodiny sa letelo znovu náhradným lietadlom. Cesta naspäť bola zase spestrená prevratom v Turecku a peripetiami s vybavovaním nových leteniek do Viedne.

Tanzánia

Ráno po sedemhodinovom nočnom lete do Dar es Sallamu, hlavného mesta Tanzánie, nás už čakal na letisku miestny šofér, so zaujímaným menom Kurwa, s ktorým sme sa klimatizovaným mikrobusom vydali na dlhú desaťhodinovú cestu až pod Kilimandžáro do mesta Arusha, kde sme prespali. Ďalší deň traja z nás absolvovali džípmi safari a v podvečer sme sa všetci presunuli do hotela v meste Moshi, odkiaľ sme na druhý deň po zbalení nevyhnutnej batožiny vyrazili k bráne národného parku Kilimandžáro, kde nás už očakávali cestovnou agentúrou zabezpečení horskí vodcovia, kuchári, nosiči a zdravotník. Podľa predpisov totiž výstup na túto horu bez ich služieb nemožno absolvovať, pričom poplatok na jedného účastníka činí 1600 USD + prepitné každému vodcovi denne cca 10 USD.

  • Mimochodom existujú totiž na svete len dve krajiny, kde na ich najvyššie hory musíte mať bezpodmienečne aj horského vodcu – jednou z nich je práve Kilimandžáro a druhou paradoxne náš Gerlachovský štít.
  • Zo šiestich existujúcich výstupových trás sme si vybrali najstaršiu a najčastejšie používanú trasu Marangu, inak nazývanú aj Coca-Cola route, keďže v minulosti sa dal tento nápoj kúpiť na každej chatke pozdĺž trasy.
  • Marangu je najkomfortnejšia, keďže sa spí v chatkách, no aj najzradnejšia, čo sa týka úspešnosti výstupu na vrchol. Mnoho ľudí ju vyhľadáva pre jej „jednoduchosť“ a práve rýchly výstup množstva ľudí, ktorí nie sú aklimatizovaní, zväčša končí neúspechom a zostávajú buď na poslednej chate Kibo hut (4720 m) alebo na hrane krátera na tzv. Gilman´s pointe (5685 m).
  • Je to zároveň aj najdlhšia trasa – meria 82 km a prechádza 5 vegetačnými stupňami (od pralesa až po ľadovcovú čiapku).
  • Výstup na vrchol trvá 4,5 dňa, zostup ďalších 1,5 dňa. Denne človek strávi na nohách 6-10 hodín a absolvuje prevýšenie 1000 m.
  • Touto cestou dosiahne vrchol len 20 % ľudí, t. j. každý piaty turista.
  • Dokonca ani jeden z najtvrdšie trénujúcich hokejistov NHL, ktorý bežne absolvuje na bicykli v rámci kondície aj náročné trasy Tour de France, Slovák Zdeno Chára, to otočil na hrane krátera, nakoľko začínajúca výšková choroba mu nedala šancu pokračovať ďalej na vrchol.

Záujemcovia si môžu jeho príbeh nájsť na internete. Aj on potvrdzuje známe pravidlo, že nie fyzická kondícia zohráva hlavnú úlohu pri výstupe na vrchol, ale najmä schopnosť organizmu prispôsobiť sa a znášať vysokú nadmorskú výšku s nedostatkom kyslíka. Táto schopnosť je však u ľudí rôzna a niekto má problémy väčšie, niekto menšie a vyvolení jedinci (a tiež vopred dostatočne aklimatizovaní jedinci) nemajú problémy žiadne.

Deň prvý - batožina nesmie prekročiť 20kg/osobu

Prvý deň výstupu po oficiálnom vážení batožiny, ktorá nesmie prekročiť 20kg/osobu, sme opustili vstupnú bránu parku a ponorili sa do hustého dažďového pralesa, kde sme stretávali rôzne druhy opíc, vtákov či hmyzu. So železnou pravidelnosťou sa vraj každý deň okolo 16tej rozprší, no my sme mali to šťastie, že nám nielen v tento deň ale ani počas celého výstupu nespadla ani kvapka. Našim cieľom bola chata Mandara hut vo výške 2778 m, kde sme po výdatnej večeri pripravovanej našimi nosičmi, zaľahli do spacákov.

Deň druhý - výstup na Horombo hut

Ráno po raňajkách nám naši sprievodcovia zaspievali ich národnú pesničku o Kilimandžáre a následne nás čakal výstup do výšky 3720 m na chatu Horombo hut. Počas cesty sme si spravili krátku odbočku na hranu malého bočného krátera, kde sa nám otvárali nádherné panoramatické výhľady na vrchol Mawenzi (5149 m) a dokonca prvýkrát sme uvideli aj náš cieľ – vrchol Uhuru v masíve Kibo. Krajina sa začala meniť a stromové porasty sa stávali nižšími. Po ôsmich hodinách sme konečne dorazili na chatu a po skvelej večeri a príjemnom čase strávenom rozhovormi s našimi milými sprievodcami opäť uložili k spánku, ku ktorému v tejto nadmorskej výške niektorým dopomohli sedatíva.

Horombo hut

Deň tretí - výstup na Kibo hut

Tretí deň sme strávili osemhodinovým výstupom na poslednú chatu Kibo hut do výšky 4720 m, čo je takmer výška európskeho Mont Blancu. Krajina sa radikálne zmenila a okrem vysokohorskej alpínskej vegetácie nás sprevádzali fotogenické endemické starčeky stromovitého vzrastu (Senecio kilimanjari).

  • Po príchode na chatu nás čakali studené izby (9°C) a u niektorých sa už začala prejavovať rozvíjajúca sa výšková choroba, ktorá sa potvrdila aj meraním pomocou oxymetra, ktorý zaznamenal percentuálny obsah okysličeného hemoglobínu v krvi (hraničná hodnota je 75-80%).

Prejavovala sa najmä bolesťami hlavy a nechutenstvom. Po skorej večeri sme dostali od našich horských vodcov inštrukcie k nočnému výstupu na vrchol. Zbalili sme si najmä termosky s horúcim čajom, zopár sladkostí a teplé oblečenie. Na rad prišli rukavice, čiapky a páperové vetrovky. Po trojhodinovom „spánku“ sme vstali o 22:00 a po čaji a sušienkach vyrazili o 23:00 na najnáročnejší desaťhodinový výstup po strmom svahu sopky, kde v pohyblivej sutine po dvoch krokoch vpred nasledoval vždy jeden vzad.

Kibo hut

Deň štvrtý

Počasie nám veľmi prialo, bolo len -9 °C a bezvetrie. Bežným počasím totiž bývajú teploty aj pod -25 °C a silný nárazový vietor spojený so snežením, ktoré len zvyšujú pocit chladu a možnosti omrznutia. Naši vodcovia nám neustále hovorili „pole-pole“, čo znamená po swahilsky „pomaly-pomaly“. Veď v tejto výške sa ani ponáhľať nedalo, človek bol stále zadýchaný a každých 100 výškových metrov sme mali párminútovú prestávku na oddych, počas ktorej sme nesmeli zaspať, hoci niektorým sa to často podarilo. Počas výstupu sa u všetkých okrem mňa začali vyskytovať zdravotné problémy spojené okrem iného aj s dávením, bolesťami hlavy, modraním pier, či stratou rovnováhy, typickými pre výškovú chorobu.

V prvej tretine výstupu nás z tohto dôvodu postupne opustili dvaja členovia výpravy. Ďalší z účastníkov zostal na chate. Tento úsek predstavuje fyzicky, ale aj mentálne najnáročnejší úsek z celého výstupu na Kilimandžáro, nakoľko človek vystupuje strmým svahom prakticky celú noc vo veľkej výške, zime a tme. Len čelovkou si svieti na nohy ďalšieho človeka, ktorý ide pred ním. Je dôležité v tejto fáze vydržať a nevzdať to. Viacerí si siahli na dno svojich síl.

Veľmi deprimujúce bolo vidieť zúbožených a uplakaných členov iných výprav, ktoré sme míňali počas výstupu. Slzy sa však nevyhli ani našej skupine. Vyslobodením býva brieždenie okolo siedmej hodiny ráno, kedy prvé lúče slnka človeka vzpružia a vylepšia náladu. Vtedy sa zväčša dosahuje hrana krátera tzv. Gilman´s point (5685 m) a tak to bolo aj v našom prípade. Odtiaľ to bolo na samotný vrchol po hrane ešte 1,5 hodiny. Kráčali sme veľmi pomaly obdivujúc nádherné ľadovce, ktorými boli pokryté úbočia i vrcholové partie.

na hrane kratera

Podľa porovnania satelitných snímok sa ľadovcová čiapka zmenšila od r. 1950 o viac ako polovicu a prognózy hovoria o jej úplnom zmiznutí do r. 2050.

  • Naša radosť bola úplná, keď sme sa všetci šiesti stretli a vyobjímali pri vrcholovej tabuli známej z mnohých obrázkov. Stáli sme na streche Afriky vo výške 5895 m. n. m. Vyššie sa už ísť nedalo.

Urobili sme pár fotiek a na žiadosť sprievodcov začali zostupovať naspäť na chatu Kibo, kde sme sa zbalili a ešte v ten deň zišli až na chatu Horombo do výšky 4720 m, kde sme prespali. Z vrcholu museli jednu našu kolegyňu znášať vodcovia, nakoľko mala silné príznaky výškovej choroby a nebola schopná samostatnej koordinovanej chôdze. Fyzicky sme mali toho všetci už dosť, veď len za posledných 48 hodín sme boli na nohách takmer 30 hodín, vrátane prebdenej noci.

Lúčenie sa so strechou Afriky

Z chaty Horombo sme ďalej pokračovali na chatu Mandara hut až k samotnej bráne národného parku, odkiaľ sme pred šiestimi dňami vyrážali. Boli sme veľmi šťastní, že sme to celé zvládli a ako odmenu tí, ktorí vystúpili až na vrchol, obdržali oficiálne certifikáty podpísané horským vodcom a riaditeľom národného parku. Po rozlúčke s našimi sprievodcami, ktorí odviedli perfektnú a zároveň veľmi tvrdú prácu, sme sa pobrali autobusom do nášho hotela v Moshi. Expedíciu sme zakončili zaslúženým relaxom na ostrove v Indickom oceáne s gýčovými plážami, palmami a azúrovou vodou. Posledný deň sme absolvovali prehliadku hlavného mesta, odkiaľ sme v noci odleteli domov s prestupom v Istanbule.

Malá rekapitulácia

Možno konštatovať, že naša expedícia i napriek tomu, že na vrchol nevystúpili všetci, bola úspešná. Dve tretiny účastníkov dokázali vystúpiť na vrchol. Je to oveľa vyššie percento, ako je publikovaných 20 % pre nami zvolenú výstupovú trasu. Určite k tomu prispelo veľkým dielom obrovské šťastie v podobe optimálneho počasia. Všetci sme si siahli na dno svojich síl. Za seba vrelo odporúčam využiť aj hypobarickú komoru a to nielen pre tých, ktorí sa chystajú na Kilimandžáro ale všetkým, ktorý sa chystajú do Álp či vyšších hôr (Pamír, Kaukaz, Andy, Himaláje...) a nemajú v časových dôvodov možnosť aklimatizovať sa. Výborným nápadom bolo vziať so sebou do hôr aj oxymeter. Hodnoty, ktoré sme na hore namerali nám ako aj členom iných výprav plne korešpondovali s teóriou využívanou v hypokomore.

Na vrchole Kilimandzara vo vyske 5898 metrov

Moje hodnoty sa pohybovali zo všetkých najlepšie a ukazovali optimálny obsah kyslíka v krvi nad 90 %. Zaiste aj pre mňa bol tento výstup fyzicky i psychicky namáhavý, no na vrchole som bol z našej skupiny prvý a po dlhšom čakaní som vyrazil pomôcť naproti ostatným. Ako jediný som nemusel riešiť už spomínané príznaky výškovej choroby a tak som mohol skutočne plnohodnotne prežívať svoj športový výkon a obdivovať samotnú horu a prírodné krásy a tiež od posledného tábora pomáhať tým, ktorí boli na tom horšie a prekonávali problémy so začínajúcou výškovou chorobou. A samotné Kilimandžáro je super zážitok, ktorý odporúčam všetkým.