Kostoly za hradbami: Lakšárska Nová Ves

„Tu sú poklady cirkvi,“ povedal Vavrinec a ukázal na zástup chorých a chudobných Rimanov.

Naši západní susedia, Česi, používajú špecifický výraz prudit pre prípad, kedy niekoho napálite svojou inteligenciou. Vavrincovi sa vyššie uvedenou vetou podarilo naprudit priamo rímskeho prefekta. Ibaže nehodno tigra za chvost ťahať. Najmä ak prefektom (vyšším správnym úradníkom) bola osoba, ktorej nové náboženstvo, kresťanstvo, vyhovovalo ako kaprovi slaná voda. Legenda hovorí, že za všetky udalosti, ktoré nasledovali, mohol práve ten „horlivý úradník“. Vavrinca, diakona (duchovná hodnosť , posledný stupeň pred kňazským vysvätením), vyzval, aby mu predložil všetky poklady jeho cirkvi. Stalo sa. A stalo sa ďalej, že Vavrinca na príkaz cisára Valeriána umučili. Cisár Valerián, vstúpil do histórie okrem iného aj  druhým celoríšskym prenasledovaním kresťanov (257 – 258). Konal vraj na popud svojho finančného poradcu Fulvia Macriana (pravdepodobne ide o chamtivého prefekta z legendy). Padli mu za obeť mnohé prominentné osobnosti vtedajšej doby, napríklad kartáginský biskup Cyprianus či pápež Sixtus II., a len v severoafrickej Utike zomrelo za svoju vieru asi 300 osôb. Protikresťanské aktivity neskôr zastavil cisár Gallienus, ktorý bol na rozdiel od otca nábožensky tolerantný. Z tohto príbehu je zaujímavý spôsob, akým prišiel o život mučeník Vavrinec.

Vavrinec na ražni

Cisár Valerián usúdil, že najvhodnejším spôsobom ako vymiesť zlý plod rímskeho náboženského života v podobe svätca Vavrinca, bude upiecť ho na ražni. Krutej poprave sa osobne prizeral. Na veľké počudovanie prihliadajúcich a asi na nemalé zdesenie vládnucich úradníkov, Vavrinca život pomaly opúšťal, ale zmysel pre humor nestratil. V jednej chvíli sa z plameňov údajne ozvalo: „Táto strana je už pripravená, otoč ma na druhú!“. Ani to však nemalo byť všetko, kým duša dosiahla Kráľovstvo nebeské, ozvala sa ešte jedna poznámka: „Opiekol si ma po jednej strane! Obráť ma a zjedz!“. Našťastie legenda o svätom Vavrincovi mučeníkovi už ďalšie veselé poznámky z popravy nespomína.  Aby som bol objektívny, musím spomenúť, že väčšina historikov sa zhoduje, že Vavrinca asi sťali, rovnako ako pápeža Sixta II.

Deň zasvätený svätému Vavrincovi je 10. august. 10. augusta 955 cisár Oto I., s podporou českých pomocných zborov, porazil Maďarov na rieke Lech v Bavorsku. Víťazstvo bolo v nemalej miere pripísané pomoci svätého Vavrinca. Táto udalosť pomohla k jeho nemalému spopularizovaniu najmä v strednej Európe.

Prečo tak veľa slov o svätom Vavrincovi?

Pretože v Lakšárskej Novej Vsi stojí opevnený kostol zasvätený sv. Varvincovi diakonovi. Dnešný barokový kostol s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou postavili v rokoch 1729 – 1730. Nahradil menší kostol, ktorý na tunajšom návrší stál od roku 1618. Práve tento malý kostolík bol opevnený obranným múrom, v ktorom sú stále dobre viditeľné štrbinové strieľne. Kostol je od roku 1968 chránený ako národná kultúrna pamiatka. To je chvályhodné, žiaľ, ani v Ústrednom zozname pamiatkového fondu nenájdete poznámku o tom, že by bol po tomto roku vykonaný pamiatkový výskum v kostole. Nie sú teda známe podrobnosti o menšom kostolíku, predchodcovi dnešného a nie je prakticky nič známe o mieste – kopci, ktorý ich hostí. Samotná dedina sa spomína už v roku 1296 a slovanské osídlenie na tomto území je zachytené v 8. storočí. Poloha kostola môže evokovať predstavu, že tu stál ešte starší, možno románsky kostol na začiatku stredoveku. O románskych kostoloch je známe, že častokrát obsadili miesta pohanských svätýň. 

To je všetko?

Zďaleka nie. Možno nie každého zaujme architektúra kostola (priznám sa, že ani ja neinklinujem k barokovej vidieckej architektúre našich kostolov), ale cintorín! Cintorín to je kronika do kameňa pretavená. Naozaj tunajší cintorín, akokoľvek malý, je pietnym miestom s naozaj zaujímavými náhrobníkmi. Rozpráva o predkoch od 19. storočia do súčasnosti. Rozpráva o módnych trendoch krížov a náhrobných kameňov. Zaujímavé čítanie.