Kostoly za hradbami: Studienka

Zvádzal som vnútorný boj. Písať, či nepísať pre Dobroduh-a nový seriál o opevnených kostoloch na Slovensku? Dobrodruh je špecifický magazín, o histórii síce je, ale ... Tak som si to spočítal. Počas celého roka na Záhorí (prvé diely sú o kostoloch na Záhorí) stretávam cyklistov, peších turistov, motorkárov nielen zo Slovenska, ale aj z Čiech, z Rakúska, Nemecka, občas aj Holanďanov, často rodiny usadené v aute tak, že ešte aj pes zaberie posledné voľné miesto na sedenie (obyčajne v kufri). Ak pripustím, že takí cyklisti môžu využiť trasu od Malaciek (železničná stanica) do Senice (opäť železničná stanica) a budú križovať vojenské lesy (Vojenský obvod Záhorie), kostoly uvidia. Ak niekto vyráža na prechod Malých Karpát z Plaveckého Mikuláša v smere na Smolenice, opäť ich uvidí. Ak sa pri ceste autom vykašlete na diaľnicu Kúty – Bratislava a pôjdete po starej ceste v smere na Jablonicu a Rohožník, alebo zamierite z Malaciek do Senice, určite na ne natrafíte. Výsledok bol, že to skúsim. Rozprávať o kostoloch, ktoré opevnili múrmi, aby chránili dedinčanov pred boja a lupuchtivými vojskami.

Začínam v obci Studienka.

Studienka a jej nezodpovedané otázniky

Trochu mi vyrazilo dych zistenie, že kostol, ani opevnenie kostola v Studienke nie je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Nie všetko staré je vzácne a nie všetko vzácne je staré, ale... O kostole sa vie, že s jeho výstavbou sa začalo 13. augusta 1668. Súhlas na jeho stavbu dal Juraj Szelepcsényi, ostrihomský arcibiskup a svoje áno, pripojil aj vikár Ján Gubasócy. Dokončili ho o päť rokov neskôr. Patrocínium kostola Svätému Štefanovi kráľovi uhorskému pririekol biskup Ferdinand Pálffy. Roky, v ktorých bol kostol postavený ho radia do obdobia baroka. Kostol môže, ale aj nemusí byť, až tak jednoznačne barokový. Prečo? Pretože už Súpis pamiatok na Slovensku z roku 1969[1] hovorí, že o obci Studienka existuje prvá písomné zmienka z roku 1592 (s poznámkou, že obec je nepochybne staršia).  Na internetovej stránke obce[2] sa uvádza, že po prvý krát o nej hovoria pod názvom Iwanusfalua v roku 1392. To 14. storočie bude k pravde asi bližšie. Keďže sa o nej píše, už bola asi čímsi dôležitá. Počtom obyvateľov, hospodárskou výrobou, možno mala už v tomto období aj svoj kostol, lebo cintorín mala určite. Žiaden archeologický výskum jeho existenciu ešte nepotvrdil, ale neúprosná logika hovorí, že ani pomaranč bez šupy nenájdeš. Teda väčšia dedina rovná sa vlastný cintorín. A k cintorínom logicky patria kostoly.

Posväcovali ich pôdu a dopriali pokojný odpočinok zosnulým. Týmto myšlienkovým žonglovaním chcem naznačiť, že kostol môže mať staršie ako barokové jadro a že jeho výstavba v 17. storočí mohla byť prestavbou a tým novým, čo sa v jeho blízkosti objavilo bolo opevnenie. Skutočný hradobný múr so strieľňami a baštami. Ibaže bez architektonicko-historického výskumu ide len o hypotézy. Hádam sa jedného dňa nájde obetavý výskumník s kladivkom a špachtľou a dozvieme sa viac.

Zo života kostola

Našťastie staršie, ale už novoveké, dejiny kostola sú zmapované vcelku pekne. Tak sa napríklad z farskej kroniky môžete dozvedieť, že v roku 1780 sem nastúpil ako farár Juraj Renko. Ten v roku 1782 zapísal na pamäť pre budúce generácie,  že v tomto roku panovali vo farnosti zlé mravy, klamstvo, podvody, nespravodlivosť a všeobecná nemravnosť. Škoda, že povinnosť dodržať spovedné tajomstvo mu nedovolila tie neduhy rozviesť do podrobností.

Na začiatku 19. storočia zle pošramotil silný vietor kostolnú vežu. V roku 1810 víchrica zhodila z veže glóbus s krížom. V októbri nasledujúceho roka osadili nový, ktorý stál 200 zlotých a ďalších 240 dostal ako odmenu za svoju prácu zlatník.

O hradobnom múre a jeho dobrej službe

Väčšina príkostolných múrov, svojím spôsobom hradieb, vznikla v strednej Európe po tureckom vpáde. Teda po 29. auguste 1526, kedy to uhorské vojská pri Moháči nezvládli, nechali zahynúť kráľa Ľudovíta II. Jagelovského a podľa súčasných historikov, posunuli Uhorsko zo stredoveku do obdobia novoveku. Múry a opevnenia kostolov vznikli ako potreba ochrany práve pred Osmanmi. Turci sužovali okolie Studienky v rokoch 1788 a 1789. Dedinčania sa úspešne ukryli za múry kostola, na ostrovy a mokrade v okolí riečky Rudavy a Studienského potoka.  Okupanti z Ázie si vraj boli plne vedomí toho, že tunajšia rozbahnená pôda je tak mäkká, a tak hlboká, že sa v nej môžu utopiť. Možno si zobrali ponaučenie zo smrti toho nášho kráľa, pretože ten sa po páde zo svojho koňa v potoku utopil.

Oplatí sa, či neoplatí sa povoziť sa po Záhorí

Jednoznačne oplatí. Ja mám k Záhoriu, alebo správnejšie k Pomoraviu veľmi blízky vzťah. Nevyplýva zo žiadnych rodinno-geneticko-historických súvislostí. Jednoducho sa mi ten kraj páči. Vďaka pieskovému podložiu, mierne zvlnenému reliéfu ohraničeného Malými Karpatmi a dlhej existencii vojenských lesov je táto oblasť relatívne riedko osídlená. Borovicové lesy a trávnaté stepy navodzujú pocit iného sveta, biotopu, exotiky, ktorá nie je charakteristická pre Slovensko (samozrejme, že to nie je až tak úplne pravda).  Ak budete trochu trpezliví a počkáte si na ďalšie kostoly za hradbami, zistíte, že sa dá naplánovať pekná cesta po Záhorí, ktorá poteší oko a zmysluplne naplní čas.

  • [1] Súpis pamiatok na Slovensku, zväzok tretí R-Ž, Slovenský Ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, Obzor Bratislava, 1969, str. 212
  • [2] https://www.obecstudienka.sk/historia-obce/