Kus slovenskej histórie v dedine Hlboké

Ľuboš Vodička - 11.5.2018

Urobili by ste si výlet do Hlbokého? Načo? Dobrá otázka! Ak máte doma školáka vo veku 14 rokov, môžete povedať, že kvôli kapitole z dejepisu o národno-uvedomovacom procese 19. storočia na území Horného Uhorska. Pôsobil tu totiž Hurban. Jozef Miloslav Hurban. Ak máte doma staršieho školáka – vysokoškoláka a náhodou študuje dejiny architektúry, môžete povedať, že kvôli Jurkovičovi. Dušanovi Jurkovičovi. Ten je autorom Hurbanovho náhrobníku, ktorý mu odhalili v roku 1948.

  • Ak nemáte doma žiadneho školáka v primeranom veku, môžete si povedať, že sa v Hlbokom zastavíte „pre zaujímavosť"! Hlboké je vcelku milá, pekne zachovaná, pokojná záhorácka dedinka. Trochu mimo hlavných ciest a to spolu so zaujímavými architektonickými a historickými pamiatkami je jej najväčšou devízou.

Ibaže ruku na srdce! Kto sa rád učil o Kollárovi, Štúrovi, Hurbanovi? Ja nie. V skutočnosti však išlo o vcelku zábavnú časť našich dejín.

O vlastencovi Kollárovi, ktorý by aj krk vykrútil vlastencovi Štúrovi

Skôr ako sa dostanem k tomu, aby som čo – to napísal o napätom vzťahu Ján Kollár – Ľudovít Štúr, musím napísať, že Jozef Miloslav Hurban bol veľký kamarát a blízky spolubojovník Štúra. Ján Kollár bol slovenský politik, básnik a spisovateľ, ideológ slovenského a predstaviteľ českého a slovenského národného obrodenia, jazykovedec, archeológ, evanjelický kňaz.

Patril k zásadným osobnostiam hlásiacim sa k politickému programu panslavismu. Písal aj pod pseudonymom Čechobratr Protištúrsky (tu som si pomohol charakteristikou z wikipedie, pretože jasne a hutne definuje tohto pána). Jeden z najznámejších konfliktov medzi našimi významnými dejateľmi sa rozhorel v roku 1844. Ideológ všeslovanskej vzájomnosti, pevný zástanca spisovného jazyka v podobe slovakizovanej češtiny, tak blízkej tzv. biblickej češtine dôsledne odmietal akékoľvek pokusy o kodifikáciu slovenčiny na základe akéhokoľvek nárečia z územia Slovenska. Štúr ako sme sa znova a znova učili, si za základ svojej slovenčiny zobral stredoslovenské nárečie.

Verejný spor odpálila rozbuška v podobe povolenia vydávať v Prešporku Slovenskje národňje novini a s nimi aj literárnu prílohu Orol tatránski. Pod Štúrovou taktovkou. Keďže Štúr bol už úradom známy a jeho pohyb na slobode zaštítil kauciou 4 000 zlatých Gašpar Fejérpataky – Belopotocký, Kollár ho okamžite požiadal, aby kauciu stiahol a Štúr by bol pozbavený slobody.

V roku 1846 Kollár vydáva legendárny zborník Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, v ktorom dostali priestor všetci odporcovia spisovnej slovenčiny. Len pre zaujímavosť zopár ukážok ako sa významní obyvatelia Horného Uhorska oslovovali: Ján Kollár: Tí nowobeťárkové a Ultramaďarowé wás tuším nakazili swým učením o swobodě ...“ (s.177), Jonáš Záborský: „...já ke spolku Wašemu nepřistupuji, cíl Wáš chwálím, cestu k němu ale neschwaluji“(s.92),  Pavol Jozef Šafárik: „...půlpátastaletá welebná budowa spisowného jazyka a literatury na Slowensku bude kwapným překotem do kořen zbořena a nowá nikdy nedostavena“(s.88), Ján Seberini: „...zůstáwám při swém a weřejně wyznáwám, že se já s nynějším spůsobem psaní mnohých mladých ...Slowákůw naskrze spříznítí nemohu“(s.232).

Otázka teraz znie, kto boli tí naši národovci? Odpoveď znie: ľudia z mäsa a kostí, na škodu veci, nie sú nám tak predstavovaní. Ani Štúrovi priaznivci, hoci v tom prípade šlo o českých študentov, Kollárovcom neostali veľa dlžní. 21. apríla 1848 počas Štúrovej návštevy Prahy na znak nadšenia z jeho práce a česko-slovenského priateľstva verejne spálili Kollárov spis Hlasové o potřebě ...

Talent menom Hurban

Rok 1848 môžeme smelo označiť za revolučný. Dokonca za tak revolučný, že je spätý s verejnými popravami a niekedy až bezprecedentnou krutosťou. To sa týka skôr napätého vzťahu Rakúske cisárstvo a maďarské obrodenie. Pre naše rozprávanie je zaujímavou osobou práve Jozef Miloslav Hurban. Začiatkom apríla 1848 vydal leták Bratia, Slováci, ktorým vyzýval k politickému obrodeniu, celonárodnému zhromaždeniu a schváleniu slovenského politického programu.

Už v druhej polovici apríla zburcoval ľudí v okolí Brezovej pod Bradlom a Myjavy do takej miery, že môžeme hovoriť o ľudovom hnutí. Verejne vystúpil v Brezovej 25. apríla počas tanečnej zábavy. Už na druhý deň v Myjave rečnil viac ako hodinu a svojím spolupracovníkom predložil Žiadosti slovenského národy v Stolici nitrianskej. Dokument žiadal o zastúpenie Slovákov v administratíve a o odbúranie sociálnej nerovnosti.

Daniel Bórik a Ľudovít Šulek, ktorí chceli dokument predložiť stoličnému zhromaždeniu skončili v base a bolo po podpisovaní a po celom dokumente. Buričský talent neostal bez povšimnutia. Pamätné sú jeho slová z leta 1848 keď na Slovanskom zjazde Hurban sformuloval jednoznačnú požiadavku: „Ak nám dajú Maďari, čo sa patrí, nemožno... proti nim vystúpiť s mečom... Ak Maďari nedajú, potom, pravdaže, boj.“ (Kronika Slovenska 1, s.453, Fortun Print & Adox, 1998).  A boj nakoniec bol.

Niečo málo o Hurbanovi

Jozef Ľudovít Miloslav Hurban, tak znie celé jeho meno, známy aj pod pseudonymy Slavomil F. Kořennatý, Ľudovít Pavlovič, M. z Bohuslavíc, M. Selovský. Ako už bolo spomenuté stúpenec Štúra, jeden vekom z najstarších štúrovcov, pôvodne blízky spolupracovník Jána Kollára, evanjelický kňaz, ktorý bol prvým predsedom Slovenskej národnej rady. Na evanjelickom múzeu v Prešporku sa stretol so Štúrom. Po vysvätení za kňaza v roku 1840 pôsobil ako kaplán v Brezovej pod Bradlom a od roku 1843 ako farár v Hlbokom. Napriek svojej intenzívnej politickej angažovanosti, literárnej a žurnalistickej aktivite, kňažským povinnostiam, sa stihol aj oženiť. Za manželku si vzal prvú slovenskú herečku Annu Jurkovičovú, s ktorou mal 4 dcéry a 5 synov (!). Mimochodom Anička zamotala hlavu viacerým štúrovcom. Ján Francisci Rimavský na ňu spomínal, ako na svoju študentskú (platonickú) lásku. Jozef Miloslav Hurban sa vo svojom denníku o budúcej manželke zmienil 6. júla 1845. Myšlienky venované na mladú Aničku spojil s kacírskou úvahou, že jej dá prednosť pred národom. Všetko sa mu podarilo úspešne spojiť.

Na konci dráhy

Hurban zomrel v Hlbokom. V skorých ranných hodinách dňa 21. Februára 1888. O dva dni neskôr sa mal konať pohreb. Vzhľadom k jeho naozaj veľkej popularite bolo vybrané miesto uprostred cintorína kde mal byť pochovaný. Ibaže senický richtár a slúžny za pomoci žandárov prerušili kopanie hrobu a určili iné miesto. Určili miesto na okraji cintorína, ktoré ani len nemalo byť označené a bolo vylúčené, aby na ňom mohol stať náhrobník.

  • Akosi sa tí naši predkovia nedali a už o štyri roky neskôr na hrobe stál pomník stál

V deň keď mal byť vysvätený zasiahli opäť richtár so slúžnym z neďalekej Senice. Žandármi dali obkolesiť celý cintorín a ľuďom nedovolili na cintorín vstúpiť. Dokonca ani Hurbanova manželka Anna a jeho deti nesmeli prekročiť bránu cintorína. Hurbanov syn Svetozár Hurban Vajanský napísal o celej udalosti článok nazvaný Hyenizmus v Uhrách. Jeho publikovaním si zabezpečil 1 rok odňatia slobody s pobytom žalári.

Dušan Jurkovič a jeho dielo

Opäť to trvalo niečo viac ako štyri roky, kým sa podarilo nazbierať peniaze na nový Hurbanov pomník. Má podobu obelisku, je vysoký 325 cm, obložený je spišským travertínom z Dreveníku a na mieste, ktoré bolo pôvodne určené ako Hurbanov hrob ho postavili v roku 1948. Autorom architektonického návrhu bol Dušan Jurkovič. Svoju fascináciu architektúrou egyptskej veľkoleposti nezaprel v sebe ani tento krát. Ďaleko viac si ju však vychutnáte na Bradle v podobe Mohyly M. R. Štefánika. Hurbanove telesné pozostatky preniesli do nového hrobu 11. júna 1949.

Pred koncom sa patrí spomenúť, že kostol, fara, pomník v Hlbokom prešli v posledných rokoch výraznou obnovou. Citlivou a vkusnou. Napriek tomu si dovolím napísať, že insitne poňatý „billboard“ oznamujúci: Rekonštrukciu národnej kultúrnej pamiatky financuje Ministerstvo kultúry SR sumou 60 000 € ma trošku pobavil :)

Komentáre Disqus