11 dní a 160 km na lyžiach expedičným štýlom po KUNGSLEDEN - "Kráľovskej ceste" v Laponsku

Švédske Laponsko spolu s nórskym národným parkom Rago tvoria najväčšie chránené územie na európskom kontinente a pokrývajú takmer 10 000 km štvorcových. KUNGSLEDEN - "Kráľovská cesta" je 430 km dlhá turistická trasa prechádzajúca Laponskom a národnými parkami Sarek, Stora Sjöfallet a Abisko.

Tu môžete zažiť skutočnú arktickú divočinu,  kde teploty v zime klesajú pod -30 °C, polárna žiara rozsvecuje nočnú oblohu a kde môžete veľa dní slobodne putovať krajinou. S mojimi kamarátmi Jánom Smolkom a Martinom Hanákom sme za 11 dní prešli takmer 160 km pozdĺž tejto trasy z Abisko do Saltoluokta expedičným štýlom a vystúpili na najvyššiu horu Švédska – Kebnekaise.

Čo nás na tejto ceste stretlo?

Začiatok nášho putovania sprevádzalo zlé počasie, ktoré viedlo k tomu, že sme sa s Martinom nedostali na čas do Abisko. Cesta E12 ako aj železnica bola kvôli lavínam a víchrici takmer 24 hodín uzatvorené a my sme tak prišli o jeden deň a nocľah na legendárnej Abisko Turiststation. Počasie sa našťastie umúdrilo a tak sme v nedeľu 30. marca 2019 okolo 14 hodiny začali našu cestu.

Na úvod nás čakalo 14 kilometrov s miernym prevýšením. Prvé dve hodiny na nás pokukovalo slniečko, videli sme aj port do Laponska a veselo si vykračovali brezovým lesíkom. Po krátkej prestávke sa však rozfúkalo a rozsnežilo a národný park Abisko sa nám rozhodol ukázať aj svoju druhú tvár. Jemne sme poblúdili a ťahanie 60 kilových prevracajúcich sa saní v hlbokom snehu a v miernom traverze, mi ukázalo že tie najbližšie dni to nebude len med lízať. Na záver nás čakali 4 km cez jazero Abiskojaure, kde nám priamo do tváre fúkal silný západný vietor, všade bola biela tma, takže som občas Martina, ktorý bol 10 metrov predo mnou nevidel. Veru, o tomto sme presne dlhé mesiace snívali! Večer okolo 9 tej sme spolu s tmou prišli k chatke Abiskojaure, ktorá je jedným z dvoch miest v národnom parku Abisko, kde možno stanovať.

  • Za postavenie stanu sme zaplatili ľudových 350 SEK a šup ho do stanu.

Druhý deň začal problémami s benzínovým varičom, ktorý Jano chvalabohu po pol hodine vyriešil. Čakalo nás stúpanie 300 výškových metrov stúpania, kedy sánky opäť preukázali silu svojej váhy. Krok po kroku sme sa dostali nad hranicu lesa, a pred nami sa v hmle skrývali tajomné hory. Na pár miestach sme videli ploty, ktoré Laponci používajú v lete pri značkovaní sobov, no inak sme sa hlavne koncentrovali na šliapanie priamo proti vetru vo viac menej bielej tme.

Norge på langs - Nórsko na dĺžku

Po asi 7 hodinách a sotva 15 kilometroch sme už celkom statne unavení našli malú núdzovú chatku Rádunjárga. Keďže vonku fúkal silný vietor, neodmietli sme možnosť sa v nej schovať.  Na chatku neskôr zavítal aj švédsky 73 ročný vysmiaty pán so svojou kamarátkou s Tajwanu. A tak nás čakal milý večer s touto veselou dvojicou. Tesne pred zotmením sa otvorili dvere a vošiel osamelý lyžiar, s malým ruksakom a striebornou- astronautskou bundou. Z rukávu vytiahol vločky, zalial ich teplou vodou a do 30 sekúnd začal jesť. Dal som sa s ním do reči a vysvitlo, že ide sólo Norge på langs (Nórsko na dĺžku).

  • Tato trasa - Norge på langs meria 2800 km a náš nový známy, ktorý bol ináč bývalým vojakom elitných britských jednotiek za dva mesiace už prešiel polovicu trasy. V ten deň už dal 40 km vo fujavici a asi po 10 minútach rozhovoru sa s nami rozlúčil so slovami „It would be lovely to stay, but I have to do 10 more kilometers“. Tak ako vošiel, tak zase zmizol v bielo-čiernej tme a my s chalanmi sme sa na seba pozreli pohľadom, ktorý by sa dal zhrnúť tak, že ešte veľa kapusty budeme musieť zjesť, kým z nás budú skutoční polárnici. 

Tretí deň sme sa opäť vydali v náruč vetru a sneženiu

Začínali sme rovinatou etapou po zamrznutom jazere Alesjaure. So sánkami je to po rovine veľká paráda, človek skoro ani necíti, čo to za sebou ťahá. Jano sa ma opýtal, či by som nemal chuť si na chvíľu zobrať jeho ruksak a ja som samozrejme súhlasil. Keď som na seba dostal tu jeho 35 kilovú nádheru, rýchlo ma prešla radosť z pochodu a začala drina. Po asi 2 kilometroch Jano uvidel, že môj úsmev na tvári je akýsi nevýrazný a ruksak si zobral naspäť. Ako neskôr sám povedal, prvé tri dni veľmi nevnímal krajinu okolo, ale koncentroval sa na každý jeden krok. Mal môj veľký rešpekt, že to so svojim 15 ročným ruksakom dal!  

Ako ináč, kde to Slovák našinec najmenej čaká, stretne brata Čecha. A tak sme aj my oproti stretli výpravu Klubu českých turistov Mělník, ktorí si to na s malinkými rupsačikmi (spávali na chatách a všetko si tam dokupovali) ujúkali dole stopou oproti nám. Vymenil sme pár zdvorilostných fráz a vyrazili každý svojím smerom. Po asi 18 km sme putovanie tretí deň zakončili na krásnom mieste, ako stvorenom pre stanovanie v doline Alisvággi. Večer prestalo fúkať, sadli sme si na sobie kože a vychutnávali večeru. V noci nás prekvapila aj  nádherná žiara, hoc Jano tvrdil, že sú to len svetlá z diskotéky v Abisko.  

Stúpanie do sedla Tjaktjapasset

Štvrtý deň nás čakalo stúpanie do sedla Tjaktjapasset, kde sme prechádzali okolo chatky Tjaktjastugan. Milá pani zo švédskeho turistického spolku (ďalej STF) nás ako pocestných privítala teplým sirupovým čajíkom. Ten sme si s troškou čokolády vychutnali na priedomí chatky a ja som si povedal, že na dôchodku tu pôjdem aj ja dobrovoľničiť. Chatka leží v 1000 metroch nad morom a sneh tu je od septembra do júna. Cestou do sedla nás ešte predbehlo pár psích záprahov. Husky a samojedi si bežali do kopca a užívali zimné podmienky, pre ktoré sú tieto zvieratá stvorené. My sme sa pomaly plazili do sedla a na záver nás čakal mierny traverz, kde som ja opäť trénoval trpezlivosť s prevracajúcimi sa sánkami. No nakoniec sa to podarilo a tak sme sánky vytrepali do takmer 1100 metrov nad morom. Tak sme po štyroch dňoch opustili dolinu tiahnucu sa od Abisko a vychutnávali si zjazd do doliny Tjaktjavagge.

Z kopca je to so sánkami veľká paráda a tých 17 kilometrov rýchlo zbehlo. Večer sme sa rozhodli prvý krát vyskúšať pohostinnosť chatiek turistického spolu STF a zavítali sme na chatku Salka. Okrem miesta, kde sme mohli vysušiť veci a postele tu majú aj saunu, ktorú sme s chalanmi využili. Okrem poriadneho zohriatia je to aj spôsob ako urobiť trochu hygieny počas putovania pozdĺž Kungsleden. Do tajov švédskeho saunovania (a nudizmu) nás zasvetil náš nový nemecký kamarát Hans, ktorého sme z istých dôvodov pomenovali «long-swinging John“.

V doline pod Kebnekaise

Piaty deň sa počasie umúdrilo a konečne sme uzreli modré nebo a vysoké hory, ktoré nás obklopovali. Mali sme na výber – pokračovať smerom na Ritsem a ísť podľa pôvodného plánu až do Sulitjelmy, alebo sa pokúsiť vyjsť na Kebnekaise a pokračovať ďalej Kungsleden, kam sa nám až podarí. Uvedomili sme si, že so saňami nemáme šancu dobehnúť plánovaný priemer 25 km za deň. Dobré počasie v okolí najvyššej hory Švédska nás namotivovalo a rozhodli sme sa pre druhú možnosť. Tento deň sme prešli iba 9 km, v doline pod Kebnekaise urobili basecamp a prichystali sa na vrcholový deň. 

Výstup na Kebnekaise, najvyššiu horu Švédska (2101 metrov)

Ráno šiesteho dňa bolo jasno a ortuť teplomera ukazovala -22. O tomto sme presne snívali! Po rýchlych raňajkách sme sa vybrali dolinou Sinnivággi smer Kebnekaise. Po pár kilometroch sme narazili na lavínu, ktorá vybehla asi 80 výškových metrov do proti svahu a videli sme, že na viacerých miestach s východnou expozíciou vypadli lavíny. To nám pripomenulo, že aj na bežkách si treba dávať pozor. Terén až po sedlo pod Kebnekaise bol OK aj na horských bežkách. V sedle sme nechali bežky a strmším a mierne zľadovateným terénom sme sa vybrali hore bez nich. Celkovo nás ten deň čakalo približne 1300 výškových metrov. Záverečný hrebeň, kedy už vidieť ľadovec pokrývajúci vrch Kebnekaise bol samozrejme trosku dlhší než sme mysleli no o piatej poobede sme boli hore! Na vrchol sme sa dostali po 7 hodinách a našou trasou nikto nešiel.

  • Kebnekaise so svojimi 2101 metrami je najvyšším vrcholom Švédska ako aj severnej Škandinavie. Vrchol Kebnekaise je známy zlým počasím a v priemere iba 70 dni v roku je tam také krásne počasie, ako sme mali my.

Preto sú na tomto vrchole aj dve núdzové chatky, kde sa môžu turisti v zlom počasí schovať. Výhľad na okolité masívy hôr, ľadovce a nekonečnú horskú krajinu nám v pamäti zostal ešte dlho. zároveň sme moment výstupu využili aj na telefonické spojenie domov. Keďže celá táto časť Kungsleden leží v doline, nieto tam signálu ani dát, čo je fantastický digitálny detox pre ľudí moderných digitálnych. Do basecampu sme sa vrátili okolo ôsmej večer po 22 dvoch kilometroch.

18 km dole dolinou Tjaktjavagge

Po včerajšom výstupe na Kebnekaise sme sa tešili na ďalší deň s krásnym počasím. Ráno bola ortuť teplomeru opäť dobre pod -20 a prvé chvíle v zamrznutých topánkach ma zobudilo lepšie ako dvojité espreso. Ono sa to nezdá, ale od momentu kedy človek vstane, navarí raňajky, roztopí vodu na čaj a pobalí stan, tak hodina a pol prejde ako nič. Siedmy deň nás čakalo 18 km dole dolinou Tjaktjavagge až k jazeru Kaitumjaure. Počas dňa sa na chvíľu tak oprelo slnko, že sme si vykračovali len vo vlnených tričkách a opaľovali vetrom ošľahané tváre. Opäť sme sa mocne pustili do filozofovania o krajine, friluftslive, výkonoch a prírode a múdro hovorili na kameru. Škoda, že automatický zaostrovač nebol úplne automatický, čo sme zistili až v postprodukcii v teple domova.

Podvečer sme po 7 dňoch opäť zišli pod hranicu lesa. Na brehu jazera Kaitumjaure sa nachádza chata, Kaitumjaure Fjallstuga, kde sme sa rozhodli prenocovať. Okrem vysušenia topánok, ktoré vie veľmi zdvihnúť komfort, sme sa opäť tešili aj na saunu. Martin povedal, že to bolo najlepšie saunovanie, aké zažil a dokonca sme videli aj rosomáka, ktorý prebehol okolo nás.

13 km cez sedlo Mourki

Ôsmy deň nás čakalo 13 km cez sedlo Mourki. Ráno začalo snežením a teplotou -5, no počas dňa sa vyčasilo a začal fúkať ľadový vietor. Stúpanie bolo našťastie pomerne mierne a naše sánky už boli tiež trošku ľahšie. Tu sme vstúpili do národného parku Store Sjofallet, ktorý je súčasťou svetového dedičstva LAPONIA. Pripomenula nám to aj jedna zemľanka (gamme), ktorá bola na našej trase. V takýchto zemľankách z brezového dreva mávali Laponci (Sámi), na miestach kde sa zvykli zdržiavať časti roka. Po neskorom obede v sedle následoval zjazd k Teusjaure, pomerne prudkým lesíkom. Tí, čo niekedy ťahali sánky, vedia že prudké stúpania a klesania sú celkom hardcore a moje sánky ma na jednom mieste aj zvalcovali. Po prechode jazera Teusjare sme na jeho druhej strane našli krásne miesto na stanovanie. Jano ako starý zálesák rozhodol, že toto je ten večer, kedy budeme sedieť pri ohni. Vrhol sa na osekávanie miestnych stromov a podľa mňa ho ten večer rúbanie dreva zahrialo oveľa viac ako samotný oheň. Ranné sneženie a vlhké drevo, nechcelo moc horieť a tak sme si čas pri dymiacom dreve skracovali behaním a tancovaním. Martin dokonca zložil aj pesničku s refrénom - "Mně už tých -20 vubec nevadí". 

Posledná žiara tohto výletu

Zobudili sme sa do ďalšieho krásneho rána v divočine a deviaty deň sme začali 400 metrovým stúpaním. Bola to fakt kvalita, aj Martinovi na niektorých miestach mizol úsmev z tváre. Hold tie sánky fakt nie sú na veľké stúpania. Keďže sme v ten deň chceli prenocovať v sedle medzi horami, mali sme dosť času a preto sme si dali posledný výstup. Dlhý hrebeň hory Ráhpatjarro nám doprial nádherne výhľady na národný park Sarek, ako aj laponské hory, pozdĺž ktorých sme išli posledných 9 dní. Hore fúkal severák a naše úsmevy nám pomerne rýchlo zmrzli. Teplota hlboko pod nulou a silný vietor robia svoje. Na poslednú noc vonku, sme sa rozhodli si dať bivak bez stanu a pozerať žiaru a hviezdy priamo zo spacáku. Nápad to bol super, hlavne preto, že sme zažili asi najchladnejšiu noc a už večer o 10 tej bola ortuť teplomera na -22. Po večeri s dobrou dávkou chili a malými dúškami slivovice sme sa ľahli do našich vymrznutých spacákov a pozerali na poslednú žiaru tohto výletu aj sezóny. 

Vakkotavare a Saltoluokta Fjallstation, sauna a pivo

Ráno desiateho dňa bolo ľadové a mne osobne trvalo asi 4 hodiny, kým som zohrial topánky na prevádzkovú teplotu. Jano sa rozhodol vrátiť k jazeru Teusjaure do núdzovej chatky a o jeden deň si predĺžiť pobyt v divočine. Počas našej túry, bolo veľa času na premýšľanie a junák sa rozhodol, že je na čase vyrobiť snubný prsteň, aby po návrate domov mohol požiadať ženu svojich snov - Števku o ruku. Martin a ja ako šťastne ženatí sme sa sami vybrali ďalej a došli do Vakkotavare. Posledný kilometer, kde bolo prudké klesanie v brezovom lesíku bol fakt čistý metal. Sánky sa mi prevracali, ťahali ma dole a bol to boj až do konca. Všetkým, ktorým plánujú expedície so sánkami skutočne odporúčam si vyberať terény s malými stúpaniami a klesaniami. Po 10 dňoch sme sa dostali k ceste a civilizácii. No keďže sa nám domov ešte nechcelo, po krátkej ceste autobusom sme ešte vybehli na chatu Saltoluokta Fjallstation, kde sme si dali saunu a švédske pivko. Večer, v tejto 100 ročnej chate sme študovali staré mapy Laponie a hlavne národného parku Sarek. Tento národný park, kde nie je žiadna chata, žiadne chodníky, ani žiadne značenie sa stal cieľom nášho objavovania škandinávskej divočiny na ďalší rok!

Chata Saltoluokta a dedinka Saltoluokta

Saltoluokta je jedna z najkrajších STF chat, aké som kedy videl a laponská dedinka Saltoluokta ma okrem zemľankového kostolíka (Kyrkekåta), veľa domčekov schovaných v lese. Pripadal som si úplne ako v pánovi prsteňov. Po obede 11. dňa  sme na autobusovej zastávke po 160 kilometroch definitívne ukončili outdoorovu časť tohto dobrodružstva a vybrali sa smer Gallivare.

10 dni v krásnej prírode s človekom niečo urobí, a necestovalo sa nám odtiaľto ľahko. Posledný deň v laponskej dedinke Saltoluokta bol silným kontrastom k baníckemu mestu Gallivare a ja osobne som sa sám seba pýtal, prečo vlastne žijem v meste. Čí by to fakt nebolo krajšie a lepšie, niekde ďaleko od betónu, skla, mamonu a stresu. No dobrá správa je, že divokých hôr na severe Nórska, kde žijem máme tiež veľa a tých únikov od sveta ilúzii do sveta horskej reality, mám predsa len viac, ako veľa iných ľudí a nepreskúmaných hôr a dolín je tu neúrekom!

Chceli by ste vidieť aj film Laponia z našej výpravy? Nech sa páči :)