Nezmenili sa staré dámy, spôsobne sediace v kúte, v prítmí rohu veľkých hangárov, nenápadné ako lienky na pestrofarebných kvetoch. Tieto dámy – dôchodkyne, strážkyne exponátov aj posvätného pokoja si pamätám z mojej prvej návštevy Leteckého múzea v Prahe Kbeloch. Nerešpektujúc prítomnosť takejto zodpovednej osoby som vtedy prekročil špagát oddeľujúci exponáty a dotkol som tu vystaveného Spitfajra. Musel som. Bol prvý, ktorého som vo svojom živote videl na vlastné. Bol prvý a mňa oblial pocit nevýslovnej úcty, ale aj extázy blízkej vyvrcholenia. Bol úžasný, bol krásny, bol Prvý! Ostatné sa zmenilo. Zmenilo sa v podstate skoro všetko. Supermarine Spitfire L.F.Mk IX E je už v Technickom múzeu v Prahe. Hangáre sú obnovené, obnovené sú expozície, všetko je bohatšie, krajšie, výstavnejšie, farebnejšie. Ešte aj režim sa zmenil. Socializmus padol, Československo neexistuje, ale múzeum a lietadlá zostali!
Strachy vo vojne studenej
Tak rád by som popísal väčšinu tu vystavených exponátov. Tak rád by som o každom z nich napísal čo – to z jeho histórie. Tak rád by som sa venoval zaujímavostiam z histórie prezentovnej najmä obdobím Studenej vojny, ale nič horšie by som asi urobiť nemohol. Takýto rozsah rozprávania by zodpovedal knihe. Taký obsah rozprávania by zaujal fajnšmektrov na leteckú históriu. Ibaže väčšina z nich historky o Aleji Migov vo Vietname, o bojovej prevahe Migov 21, o šoku z nasadenia Mig 15, o nepripravenosti pilotov zvládnuť pilotovanie sovietskych stíhacích lietadiel piltomi zo “spriatelených” ázijských krajín (jednoducho boli príliš slabí) už dobre poznajú. Práve tá Studená vojna a jej “stroje lietacie” sú v múzeu najbohatšie zastúpené. Je to logické, múzeum bolo od začiatku budované práve na tejto chrbtici. Najzaujímavejšie pôsobia exponáty MiGov 23 s kamuflážou, ktorú niesli po Nežnej revolúcii. Ide o výtvarné diela, ktoré by odborník zaradil do priehradky insitné, ale žraločie papule, čerti s vydlami, šľahajúce plamene, ono to vyzerá fascinujúco. Najmä pre tých, ktorí ani len netušia, že lietadlá s takouto farebnou úpravou boli používané už od roku 1914. Vždy s cieľom ohromiť nepriateľa. “Vyhodiť ho zo sedla”, šokovať ho už len pohľadom na vraždiaci stroj. Až rokmi sa z toho mnohé zmenilo. Dnes ide často o “výročné správy” k jubileu založenia letky, o špeciálne ocenenie, ktorého sa jej dostalo. Popri týchto strojoch tu stoja len vo farbe hliníku, striebristo lesklé, štíhle, o to však strašidelnejšie IL-28. Pred pár rokmi jeden z týchto strojov výmenou pribudol aj do vojenského múzea v Piešťanoch. Susedom do Prahy sme odviezli Mig-29 a my sme si doviezli Iljušin. Prepadový bombardér určený na doručovanie atómových bomb.
Pamätám sa na cvičenia, ktoré sme mávali na Základnej škole. Osobitne na to keď som bol druhákom. Bolo dopoludnie a čakali sme na zvonenie na veľkú prestávku. Zvonenie začalo, ibaže nekončilo. Súdružka učiteľka nám povedala, že je vyhlásený poplach a musíme utekať dolu na prízemie, kde dostaneme plynové masky. Nerozumel som tomu o čom hovorí, bežal som so spolužiakmi, dolu pri šatniach pri okienku mi školník strčil do ruky zelené “žebradlo”, v ktorom bola šedivá gumenná nechutnosť. Na školskom dvore som sa rozplakal. Pozeral som na oblohu a hľadal som padák, na ktorom bude padať bomba. Neviem odkiaľ som si pamätal, že atómové bomby sa zhadzujú na padákoch. Plakal som ticho a najviac mi bolo ľúto, že neuvidím mamu napriek tomu, že sme bývali hneď pri škole. Viem, že “zlí imperialisti” by použili na bombardovanie iné lietadlo. Ale tá hnusná “dvadsaťosmička” u mňa ostáva spojená so spomienkou na cvičný poplach, ktorý ma rozplakal.
Fascinovane som však hladel na Northrop F 5 Tiger II, alebo ak chcete F 5 Agressor. Toto lietadlo by zákerný nepriateľ v časoch robotníckej diktatúry, mohol použiť proti nám. Po prvý krát som ho videl v Thessalonikách. Vystupovali sme z lietadla a v druhej časti letiska, vo vojenskej, pristávali tieto stroje. Úzke, štíhle, rýchle, také komáre medzi stíhačkami. Vždy sa mi páčili. Američania na nich zväčša len cvičili, ale pretože boli lacné a spoľahlivé, veľmi dobre sa predávali po celom svete. V kultovom Top Gun, si dokonca F 5, zahral úlohu čínskeho Mig-u vďaka, ktorému sa Maverick dostal do elitnej školy stíhacích pilotov.
Československé letectvo 1918 – 1924, 1925 – 1938 (Hangár spoluzakladateľa Leteckého múzea Kbely Jana Sykory), Letectvo 2. světové války 1939 – 1945 (Hangár generála Karla Janouška)
Tri hangáry, tri expozície, ktoré z veľkej časti boli sprístupnené po roku 2000 do roku 2009. Dnes sú tým najzaujímavejším v múzeu. Všetky vystavené exponáty tvoria diorámy doplnené o príslušnú dobovú techniku (servisné náradie, dopravné prostriedky, bicycle, leteckú zabezpečovaciu techniku …), figuríny letcov, mechanikov, vojakov, ale aj o exponáty, ktoré s letectvom priamo súvisia, až tak často ich však neuvidíte. Vrtule, guľometné dvojčatá, svetlomety, ešte nie sú take výnimočné, ale nemecká riadená bomba Fritz X, sa už vymyká predstave “očakávaných” exponátov. Rovnako ako Lastovičky v oboch verziách obsadenosti. Teda Messerschmitt Me 262A a Me 262B Schwalbe, ako jednomiestne a dvojmiestne lietadlo. Po 2. svetovej vojne sa ešte istý čas vyrábalo v českej Avii pod označením Avia S-92 a CS-92. Stroj mäkkých tvarov spájajúci rannú eleganciu prúdových lietadiel s trochou bucľatosti pripomínajúcou morčatá. Vánkom zašlých čias pionierov prúdovej éry sú britský Gloster Meteor F. Mk. 8, dvojtrupý, tak troche detský kočík pripomínajúci Vampire FB Mk.6, tehotnej akváriovej rybičke podobný Jakovlev Jak-17 a ceruzkovitý T-33 Shooting Star. Ibaže hlboká história tu vystavených lietadiel začína ďalej, o veľa ďalej. Ešte pred rokom 1918. Francúzsky SPAD VII začal lietať v roku 1916 a Hans Brandenburg B.I už v roku 1914. Obidva klasické dvojplošníky preháňali svojich nepriateľov na oblohe Veľkej vojny.
Hangár č. 43
Vnútorný priestor tohto hangáru pripomína zo všetkého najviac garáž, do ktorej zaparkovali “čo sa dalo”. Je tu všehochuť od klasiky napríklad akrobatickej Avii Ba-122, Pragi “Air Baby”, Avii S-199, IL-10 Beast, bociana Fi 156, vysávaču podobného experimentálneho vrtuľníka Moravan Z-135, pristávacieho modulu kozmickej rakety Sojuz 26 (v ňom pristál prvý československý kozmonaut Vladimír Remek), ale aj “slovenský” MiG 29 Fulcrum A. Mňa osobne však dostal Saunders Roe A.19 Cloud. Prečo? Pretože ide o obojživelné lietadlo. Upravené na štart a pristávanie na suchu aj na vode. Do Čiech sa dostal v roku 1933. Lietal na linke Záhreb – Sušak a po rozbití Československej republiky bol vyradený v roku 1939 z prevádzky. Najskôr na Vltave a neskôr na Orlickej priehrade slúžil ako obytná loď. To už mal demontované krídla, chvost a podvozok. V Leteckých opravovniach v Trenčíne ho revitalizovali a od roku 1995 je v expozícii múzea. Úžasné lietadlo! Britská spoločnosť Saiúnders Roe vyrobila iba päť kusov tohto typu lietadla.
Do múzea!
Keď píšem o technických, prípadne vojenských múzeách, kladiem si otázku: zaujmú ženy a dievčatá? Zvyčajne odpovedám, že áno. Aby som ich navnadil k novým zážitkom, k tolerancii k chlapčenským “hračičkám”, aby som zmiernil dopady “zlého” mužského rozhodnutia za každú cenu vidieť tie “šroty z plechu”. Úprimne si myslím, že toto pražské múzeum môže zaujať každého. Viac, alebo menej. Môj pohľad je veľmi subjektívny. Chodil som z hangáru do hangáru, od exponátu k exponátu ako v tranze. Mnohé z tých lietadiel som spoznal najskôr ako plastikové modely. Poznal som ich históriu a príbehy o ich výborných schopnostiach, ale aj o ťažkej ovládateľnosti pri pristávaní. Pozeral som sa na ne ako na vypchané zvieratá, ktoré kedysi žili. Preto neviem byť objektívny pri hodnotení tohto múzea. Pre mňa bolo krásne.
