Liptovská dedina v Pribyline

Ľuboš Vodička - 5.4.2018
Múzeum liptovskej dediny Pribylina

Ak chcem vidieť pôvodnú dedinskú architektúru, navštívim skanzen. Samozrejme, že nie Skansen – prvé múzeum v prírode na svete, ktoré sa nachádza vo Švédsku, ale múzeá venované  tej, ktorej oblasti. Napríklad Múzeum slovenskej dediny v Martine, Múzeum kysuckej dediny vo Vychylovke, Múzeum oravskej dediny Zuberec, Múzeum ľudovej architektúry v Bardejovských Kúpeľoch. Nie som odporca takzvaných pamiatkových rezervácií ľudovej architektúry, čohosi čo má byť  „zamrznutá dedina v toku času“, ale moja skúsenosť od nás zo Slovenska hovorí, že pôvodnú slovenskú dedinu nájdem v múzeu. To, čo sa tvári ako živá dedina je obyčajne chalupárska kolónia s nenápadnými, ale kľúčovými zásahmi, ktoré dedinu evolučne posunuli do 21. storočia plného elektroniky a moderných stavebných materiálov. Preto ma nesklamalo Múzeum liptovskej dediny Pribylina.

(Pre)História múzeí v prírode

Na konci 19. storočia si uhorskí zákonodarcovia uvedomili potrebu chrániť dedičstvo svojich predkov. Najmä to, ktoré sa zachovalo v hmotnej podobe. V roku 1881 vydal Uhorský parlament zákonný článok číslo XXXIX/1881 (pozor nejde o nesprávny opis rímskej číslice, zákonný článok sa skutočne publikoval pod takýmto číslom) o ochrane pamiatok. Na európskom kontinente neboli naši so svojimi ochranárskymi ideami zďaleka osamelí. V Škandinávii začali s ochranou väčších urbanistických celkov. V roku 1882 v juhošvédskom Lunde založil Georg J. Karlin múzeum v prírode. Vytipoval si dve panské sídla ako pamiatky a do parku k nim prenášal, kopíroval a reštauroval mestské domy a drobné dedinské stavby. Objekty mali slúžiť ako študijná pomôcka pre tunajšiu univerzitu.

V rovnakom roku na stockholmskom ostrove, pôvodne využívanom ako pevnosť na ochranu mesta, na ostrove Skansen – po švédsky: hradby, valy, filológ Artur Hazelius založil múzeum všetkých severských krajín – Nordiska museet. Inšpiroval sa svetovými výstavami v Londýne (1851), vo Viedni (1873), v Paríži (1878), v Amsterdame (1883), v Budapešti (1885), na ktorých sa prezentovali dedinské stavby. Na tej poslednej, v Budapešti sa prezentovalo až 24 dedinských stavieb, ktorých fungovanie oživovali „herci“ dedinčania. Múzeum na ostrove Skanzen bolo otvorené v roku 1891 a malo sedem stavieb. Dnes ich má 150 a zaberá rozlohu 33 ha.

  • Trojicu priekopníkov uzatvára Anders Sandvig s jeho projektom v obci Lillehammer v kraji Gudbransdal. Inšpirovaný múzeom na ostrove Skansen vytvoril v roku 1904 múzeum v prírode, o ktorom sa sám vyjadril, že má byť pútavou knihou, románom, v ktorom sú opísané všetky stránky života niekoľkých generácií kopaničiarov.

Na území Rakúsko – Uhorskej monarchie, vo vzťahu k Čechom a Slovákom, prvým pokusom o múzeum v prírode bola Národopisná výstava českoslovanská v roku 1895 v Prahe. František Adolf Šubert, riaditeľ Národného divadla vytvoril expozíciu, ktorá vychádzala z Hazeliovho konceptu s použitím divadelných prvkov kulisovej funkcie. Myšlienka sa príliš neujala.

O plánoch, ktoré sa nerealizovali

V septembri roku 1971 dostala myšlienka vybudovať múzeum liptovskej dediny zelenú. Úžasná myšlienka, na jej realizovanie bola vyčlenená veľký čas pasienkového pozemku za dedinkou Pribylina.

  • Autor koncepcie Ing. arch. Stanislav Dúbravec, CSc., prišiel so štúdiou, ktorú tvorili tri expozičné celky prezentujúce formy zástavby a osídlenia v podobe hromadnej dediny, potočnej a reťazovej.

Prekvapujúce a na naše pomery absolútne nové, bolo, že počítal s ubytovaním turistov priamo v múzeu. Možno to sám čert chcel (rozumej od úslovia „čo čert nechcel“) z pôvodnej myšlienky sa zrealizovala len samotná myšlienka múzea na mieste, ktoré bolo vopred vytipované.

V publikácii Skanzeny, Kultúrne Krásy Slovenska sa v súvislosti s Pribylinou lakonicky konštatuje: Projektová úloha bola aktualizovaná v roku 1990 spracovateľom Projektovým ústavom kultúry Bratislava, ktorý rozdelil redukovanú výstavbu objektov do dvoch etáp. V súčasnosti nie je kompletne ukončená ani prvá etapa, v ktorej je zakomponovaných 28 objektov ľudovej architektúry. Nie je realizovaná a asi nikdy ani realizovaná nebude. Pokiaľ nevylúčime možnosť, že naši vnuci, možno vnuci našich vnukov sa nerozhodnú do areálu investovať a dobudovať ho do plánovanej podoby. Dnes vyzerá ako po lúke rozsypané vzácne kvety. Tu i tam kúsok dva, tu i tam celý hlúčik.

  • Nie je to zlé. Dá sa na to pozerať, len to nevytvára dojem dediny. Skôr toho múzea, ktorému niekto veľkoryso daroval väčšiu plochu a niekto na tú plochu umiestnil pár exponátov.

Dva z nich, goticko–renesančný kaštieľ pôvodne z Parížoviec a ranogotický Kostol Panny Márie z Liptovskej Mary, sú ako lampáše uprostred tmy. Zaujmú vždy, bezpečne a okamžite. Ostatné domčeky – rozumej hospodárske dvory, dedinské stavby – sú na ploche rozhádzané ako kocky na stole. Občas vytvárajú náznak akéhosi celku, častejšie však pôsobia ako váza na stole – solitér, ktorý má zaujať sám o sebe. Neuberá to na ich zaujímavosti, len expozícia celého múzea pôsobí trochu antikoncepčne.

O železnici, ktorá by tu asi ani nemala byť

Ani len netuším, či expozícia Považskej lesnej železnice tu mala, alebo nemala byť. Moje tušenie šepká, že skôr asi nemala byť. Zdroje o múzeu o nej mlčia, upútavok o jej existencii je akosi primálo, pravdepodobne ju registrujú len fajnšmekri na koľajovú dopravu. Ona si to však nezaslúži. To, čo sa tu prezentuje v súvislosti s prevádzkou „na úzkom rozchode“ (úzkym rozchodom treba rozumieť úzkorozchodnú lesnú železnicu) je úplná bomba! Prvý úsek železnice bol sprevádzkovaný počas Veľkej vojny (1916) a železnica v celej svojej dĺžke fungovala do roku 1972. Trať viedla cez Liptovský Hrádok, Kráľovu Lehotu, Čierny Váh. V Pribyline sa rozdvojovala a jedna vetva viedla do Liptovskej Tepličky až pod Kráľovu hoľu a druhá dolinami Váhu až do Ráztok. V roku 1933 sa začala prevádzka  obmedzenej verejnej osobnej dopravy. Zabezpečoval ju jediný osobný vozeň dodaným firmou Magyar Belga Ca/u 1 preznačený na Ba/u 4.  Neskôr pribudli ďalšie, nič to však nezmenilo na tom, že hlavnú úlohu železnica plnila pri zvážaní dreva.

  • Dnes je najväčšou hviezdou zbierky historických železničných vozidiel parná lokomotíva Kč 4 (Kačena 444.901)

Vyzerá trochu ako vystrihnutá z amerického westernu. Dlhá, čierna, s výrazným baňatým  komínom, zlatými a červenými doplnkami, dreveným orámovaním okien na strojvodcovskej kabíne, jednoducho je úžasná. Spodobuje všetko, čo si predstavíme pod pojmom belle époque pary na koľajniciach.  Keď si ju predstavíte zaparkovanú v železničnom depe v spoločnosti rovnako starých osobných vagónov, ďalšej zeleno sfarbenej parnej lokomotívy, dieselhydraulických výrazne mladších sestier lokomotív, k tomu jemný óder mazív a oleja, má to miesto kúzlo, ktoré sa votrie rýchlo pod kožu.

Je úplnej jasné, že železničná expozícia, rovnako ako celé múzeum liptovskej dediny sú finančne poddimenzované. Je jasné, že sa nenašiel mecenáš, ktorého filantropické sklony, by otvorili jeho peňaženku v prospech tohto miesta. Je jasné, že toto nie je plameň, ktorý by štát potreboval hasiť. Môže nás tešiť, že to čo tu je, aj s tým málom, ktorého sa mu dostáva, ešte pár desiatok rokov vydrží. Potom možno príde belle époque znovuzrodenie. Alebo nie. Ako napísal jeden klasik modernej literatúry winter is coming ... a všetko zanikne pod príkrovom hlbokého snehu.

Komentáre Disqus