Roadtrip po Balkáne s partiou kamarátov plný zážitkov na celý život

Daniel Kéry - 16.7.2019
roadtrip po balkane

Po dvoch týždňoch v Španielsku v lete 2018 mám necelý víkend na to, aby som si opral, nachystal a zbalil veci a s ostatnými členmi dohodol posledné podrobnosti cesty. Stihol som aj poriadne slovenské jedlo, baraní perkelt, ktoré mi dva týždne tak chýbalo a ďalšie dva týždne chýbať zrejme bude. Teším sa ale na lokálnu stravu a gurmánske zážitky Balkánu, pretože miestna kuchyňa je pre mňa jednou z najzaujímavejších súčastí cestovania a objavovania nových krajín. Veď predsa, tí, čo ma poznajú, vedia, že nie nadarmo mám prezývku Žralok. V neposlednom rade ale ideme zažiť krajiny, ktoré sú ešte stále bežnému dovolenkovému turistovi trochu cudzie. Myslím si, že to dlho už tak nebude a preto podnikáme tento road trip čím skôr, kým je možnosť okúsiť kolorit balkánskych krajín v čo najautentickejšej podobe.

NEDEĽA 29.7.

V nedeľu večer sa posádka dvoch áut a šiestich ľudí stretáva na pumpe vo Zvolene, odkiaľ vyrážame smerom na juh. V dedinke Podzámčok ešte berieme posledného člena a v plnom počte, plní radosti z očakávaných zážitkov sa vydávame na cestu. Zvolili sme cestu v noci, pretože to bola zrejme najlepšia alternatíva, ako sa vyhnúť migrujúcim dovolenkárom. Už za Zvolenom skúšame našich vynikajúcich pomocníkov – vysielačky, ktoré nám budú slúžiť celý výlet. Teda pokiaľ nebude vybitá baterka. Nabíjačku samozrejme máme, ale občas sa niekomu podarí vysielačku nechať zapnutú v noci v aute. Nepredbiehajme však udalosti a vráťme sa k nášmu prvému dňu. Za volantom sa striedame, cesta je fajn a niekedy trochu hrboľatá. Do Srbska prichádzame bočným priechodom Tompa (HU) – Kelebija (SRB), aby sme sa vyhli čakaniu na hranici. Naším prvým bodom cesty je Nový Sad, kde sa dostávame pred štvrtou hodinou ráno. Asi na dve hodiny sa ukladáme na Petrovaradinskej pevnosti a s trochou invencie viažeme dva hamaky na zábradlie, ktoré je v pravom uhle. Je to zatiaľ môj najbizarnejší spôsob pripevnenia hamaku, no ako sa hovorí, fantázii sa medze nekladú. Ostatným sa podobné miesto, ani žiadne lepšie, nepodarilo nájsť a tak sa ukladajú na zemi.

PONDELOK 30.7.

Ráno o šiestej nás už zobúdza svetlo a tak opúšťame náš najkratší kemp. Po malej obhliadke mesta, kde vlastne najzaujímavejším miestom bola práve pevnosť, sa poberáme ďalej smerom na Belehrad. Volíme starú cestu, no to sa ukazuje ako chyba. Je uzavretá a obchádzka vedie nejakou poľnou cestou, ktorou bez problémov všetci Srbi pokračujú. Vzhľadom na naše plne naložené autá a nízke podvozky sa však otáčame a naspäť cez Nový Sad ideme na diaľnicu.

V Belehrade parkujeme hneď pri pevnosti, odkiaľ si ideme pozrieť mesto. V parku v tieni znova viažeme hamaky na menšiu siestu. Pokračujeme na Námestie Republiky, prechádzame sa po bohémskej štvrti s množstvom reštaurácií a obchodíkov a sledujeme meniacu sa tvár mesta v každej ďalšej časti. A nebol by to pravý gurmánsky zážitok zo Srbska, kebyže nejdeme do čínskej reštaurácie. Musím však povedať, že na našich cestách kade tade sme už jedli lepšiu Čínu. Hádam najmonumentálnejšou stavbou v Belehrade je Katedrála svätého Sávu – hlavný chrám srbskej pravoslávnej cirkvi a jeden z najväčších pravoslávnych chrámov na svete. My ho využívame na mierne ochladenie sa v jeho útrobách na mramorovej podlahe. Výzdoba v podzemnej časti je krásna, no v hlavnej lodi prebieha rekonštrukcia a tak vidíme iba spleť lešenia a počujeme zvuky stavby.

V 50 stupňovom pekle v aute sa nám zatiaľ krásne zohrali naše dve propán-butánové bomby a tak sa zhodujeme na tom, že je čas opustiť mesto. Máme pred sebou ešte pomerne dlhú cestu na hranicu s Bosnou a Hercegovinou. Vymotať sa z Belehradu však nie je také jednoduché – ešte, že existujú kruhové objazdy, kde sa môžeme točiť donekonečna. Aj tie sú tu však viacpruhové a nepísané pravidlá na ceste naznačujú, že predsa len sme na Balkáne. Po nejakom čase sa nám konečne darí vysomáriť sa z mesta. Prechádzame cez rôzne dediny a strácame spojenie s druhým autom – vysielačky majú dosah 8 kilometrov. Druhú časť posádky čakáme pri meste Šabac, kde zatiaľ tak trochu spoznávame miestny kolorit. Pár metrov od nás dvaja páni nakladajú do svojho starého osobného auta asi 6 metrovú koľajnicu, ktorá im trčí z kufra. Pri odchode nás srdečne zdravia a gestom nám naznačujú, aby sme o ich priestupku nedali vedieť miestnej polícii. Myslím, že kradnutie železa majú v Srbsku vyriešené sofistikovanejšie, ako u nás. Nachádzame spojenie s druhým autom a pokračujeme ďalej. Na kruhovom objazde obiehame konský povoz a upaľujeme ďalej smerom na Zvornik – mesto na rieke Drine, hranici Srbska a Bosny. Plánujeme tu spať na akejsi zrúcanine hradu, niečo ako Pustý hrad nad Zvolenom a rátame s tým, že sa tam dostaneme autom. GPS-ka predsa ukazuje nejakú cestu. Tá cesta je však reálne v sklone asi..., no, je proste strmá, asi najstrmšia asfaltka, po ktorej som autom išiel. Prepchávame sa úzkymi uličkami pomedzi domy, odkiaľ na nás pozerajú ako na čudákov a hodnotíme, že bude lepšie sa vrátiť – cesta naozaj nie je schodná. Po nebezpečnom manévrovaní v kopcovitých uličkách sa otáčame a parkujeme na autobusovej stanici. Pri rieke je trávnatá pláž, no pohybuje sa tam dosť ľudí a nepríde nám to ako ideálne miesto na kempovanie. Zvornik je v podstate malé letovisko s pár hotelmi a ako skupina siedmych ľudí by sme vzbudzovali veľkú pozornosť. Volíme teda neplánovanú alternatívu – motel za 15€ na osobu. Nakoniec nám však sprcha a posteľ po takmer prebdenej minulej noci padnú dobre.

UTOROK 31.7.

Ďalší deň nás čaká cesta do Sarajeva. Ešte pred hlavným mestom si však chceme pozrieť vodopád Skakavac. Prichádzame do dediny Nahorevo, odkiaľ by mal byť prístup k vodopádu. Sú tu však neschodné cesty pre naše autá (kto by to bol čakal), pýtame sa aj miestnych, no vyzerá to tak, že by sme museli ísť dosť veľkú časť cesty k vodopádu pešo, na čo nemáme čas. Volíme teda Sarajevo, avšak hneď na začiatku mesta stretávame párik v aute s holandskou značkou (pravdepodobne miestni), ktorí nám popisujú, ako sa dostať k vodopádu. Dokonca idú tým istým smerom a tak ideme chvíľu bezpečne za nimi, neskôr sa odpájajú a my pokračujeme ďalej. Už však vieme, kam ideme, a že je tam aká-taká cesta. Keď to už ďalej nejde, v kopci parkujeme autá a pokračujeme pešo. Stretávame tiež auto s bratislavskou značkou, dávame sa do reči, no je to párik – Rakúšanka a Nemec, ktorí sú tu tiež na výlete.

Prechádzka na vodopád vedie lesom, kde občas cítiť zvláštny zápach. Pokúšam sa zistiť, čo je jeho zdrojom, no neprišiel som na to. Ako keby smrdela hora, hornina, no nie je to síra, pripomína mi to skôr nejaké chemikálie. Vodopád Skakavac má výšku 98 metrov a voda padajúca z tej výšky naozaj dobre masíruje plecia a hlavu. Chlad cítiť aj keď stojíte 20 metrov od neho, čiastočky bystrej vody sa šíria vzduchom ďaleko. K tomu všetkému sme v tieni a nedá sa povedať, že by bol taký slnečný a teplý deň, ako včera v Belehrade.

Okruhom sa dostávame na východiskové miesto turistickej trasy, kde v malej krčme popíjame pivo Sarajevsko. Kempujeme dole pri autách na mieste s výhľadom na hviezdy a svietiace hlavné mesto. Po varení cestovín nastáva naša prvá hádka, kto bude umývať spoločný hrniec. Niekto z nás na nakoniec podujme a využíva eko hubku – trs trávy. V borovicovom lese viažeme 3 hamaky a zaspávame počúvajúc zvolávanie na večernú moslimskú modlitbu.

STREDA 1.8.

Ráno schádzame dolu a o chvíľu sa už prechádzame po prebúdzajúcom sa Sarajeve. Toto mesto, ako aj celá krajina sa však neprebúdza iba po minulej noci, ale aj po občianskej vojne z deväťdesiatych rokov, ktorej následky sú tu stále badateľné. Diery v murive budov či schátrané kultúrne a historické pamiatky, na ktorých opravu krajina zatiaľ nenašla prostriedky, sú bežným úkazom. Jedným z príkladov je sarajevská Bijela tabija (Biela pevnosť), z ktorej zostalo len torzo. Navštevujeme aj Žuta tabija (Žltú baštu), odkiaľ je krásny výhľad na ranné mesto – centrum, ale aj okrajové časti s domami zasadenými v kopcovitom teréne.

V miestnom obchode si kupujeme typické balkánske sladkosti (baklava, ružica) – pečivo z lístkového cesta s množstvom vrstiev, orechmi a pravdepodobne javorovým sirupom, všetko strašne sladké. Dolu v meste ochutnávame burek – špecialitu Balkánu. Taktiež je to pečivo z lístkového cesta, vo vnútri je buď mleté mäso, tvaroh alebo špenát. K tomu kyslý tekutý jogurt. Prvýkrát pijem kávu z džezvy – v porovnaní s tým, na čo som zvyknutý, je pomerne hustá. Dali nám k nej akési želé, vraj tiež typická balkánska sladkosť.

Po jedle a oddychu pri káve ešte prechádzame popri mieste atentátu na Františka Ferdinanda, následníka rakúsko-uhorského trónu a na chvíľu sa pripájame k skupine turistov s anglicky hovoriacim sprievodcom. Je to našou poslednou zastávkou v Sarajeve, odkiaľ sa vydávame smerom do Čiernej Hory.

Naša cesta vedie popri rieke Drina, kde sa nachádza množstvo kempov a raftingových centier. V jednom z nich sa zastavujeme a hádžeme sa do ľadovo-studenej dravej rieky. Po prvotnom šoku sa v nej dá vydržať niekoľko sekúnd. Keď si však telo zvykne, máte chuť sa tam bachnúť znova a občas treba zúfalo kormidlovať hnátmi, aby vás neodniesol prúd, hoci ste len pár metrov od brehu.

Kľukatá cesta popri rieke vedie až do Čiernej Hory – tá je hneď od začiatku nádherná. Postupujeme ďalej úžasným kaňonom cez tunely a pomedzi skalnaté, strmé hory. Popri rieke sa dostávame k jednej z najvyšších priehrad v Európe – Mratinje. Priehrada drží druhé najväčšie jazero v Čiernej Hore – Pivsko jezero a so svojou výškou 220m je z nej dolu naozaj neuveriteľný pohľad. Popri jazere vedie cesta až do dedinky Plužine, kde kempujeme na trávnatej pláži. Varíme, rozkladáme stany a v miestnej krčme dobíjame baterky na vysielačkách pri pive Nikšičko. Večer sa opäť prejavuje sofistikovanosť kradnutia železa na Balkáne – opití miestni s buchotom a hulákaním vytrhávajú reťaze z plotu. Chvíľu po našom kempe ešte pobehuje svorka psov a vzápätí už sladko zaspávame.

ŠTVRTOK 2.8.

Ráno sa nesie v znamení hygieny – najprv sa kúpeme v Pivskom jazere v krásnej scenérii medzi horami a neskôr sa umývame v plážových sprchách. To všetko ešte na mieste nášho kempu v Plužine. Po reorganizácii kufra vyrážame do hôr. Náš dnešný cieľ je mestečko Žabljak, ktoré je so svojou nadmorskou výškou 1456 m.n.m. najvyššie položeným mestom na Balkáne. Cesta tam vedie cez národný park Durmitor a z veľkej časti je situovaná nad hranicou lesa. Nádherné kopce okolo nás sú neodolateľné, avšak počasie nám dnes veľmi nepraje a tak prečkávame v aute a ochutnávame domáci syr kúpený priamo na mieste od babičky v chyži. Presúvame sa ďalej a vyzerá to, že dážď ustáva. Niekde uprostred Durmitoru sa vyberáme prejsť sa do hôr. Vítajú nás stáda oviec a bača, ktorý sa smeje z Mišovej turistickej obuvi (šľapky). Pôvodný plán bol vystúpiť na jeden z vrcholov, avšak obloha je stále šedá a vo vzduchu cítiť prichádzajúci dážď. Ideme teda iba k malému plesu a naspäť k autu. Terén je prevažne skalnatý a trávnatý a hory sú tu naozaj krásne. Asi v polovici cesty späť sa púšťa hustý dážď a k autu prichádzame do nitky premočení. Spolu s nami aj bosý týpek z Izraela, ktorého sme stretli na túre. Zúfalo stojac v daždi stopuje autá, no my bohužiaľ nemáme žiadne miesto – aj keď sme v aute iba traja, plynové bomby, gitara a porozkladané mokré oblečenie spolu s ďalšou batožinou zaberajú príliš veľa miesta.

Do Žabljaku prichádzame podvečer, vylievame vodu z topánok a mierime do najbližšej reštaurácie, kde ideme vymyslieť plán B. Treba nám osušiť veci a vonku je na spanie stále mokro, okrem toho môže kedykoľvek spŕchnuť. Zatiaľ čo sa dohadujeme, na stole sa objavujú rôzne špeciality – grilované mäso, klobásy a čevapi (4 porcie na jednom obrovskom tanieri) a mućkalica (srbská špecialita podobná nášmu gulášu; mäso na spôsob barbecue v hustej omáčke so zeleninou, najmä paprikou). K tomu veľa chleba. Pre mňa bola mućkalica asi tretí najlepší gurmánsky zážitok road tripu. Po oddýchnutí a zaslaní správ domov, že žijeme, sa poberáme hľadať ubytovanie, ktoré sme v reštaurácii cez internet zarezervovali. Je to však náročnejšie, ako sme predpokladali. Pomáhajú nám aj domáci, dokonca kontaktujú niekoho z apartmánu. Odpoveď je však, že žiadnu rezerváciu nedostali, pravdepodobne už bolo neskoro. Nezostáva nám teda nič iné, len hľadať po starom – bez internetu. Pýtame sa v kempoch, apartmánoch, no je buď plno, alebo draho. Uvažujeme aj o squate, pretože sa tu nachádza pomerne dosť opustených budov, kde by sme sa mohli v noci prikradnúť a schovať sa tam pred dažďom. Nachádzame však jeden apartmán za kúzelnú cenu – 50 eur pre všetkých dokopy. Neváhame a už aj máme porozkladané veci na sušiakoch. Nakupujeme pivo a minerálku v miestnom supermarkete v centre. Je tu plno turistov, večer je tu čulý ruch, zrejme preto, že Žabljak je centrom turistiky a horských aktivít v Čiernej Hore. V našom apartmáne trošku húkame, no v rámci slušnosti a okolo polnoci sa po večeri a s novinami v mokrých topánkach poberáme spať.

PIATOK 3.8.

Naším dnešným plánom je navštíviť Crno jezero, ktoré sa nachádza iba tri kilometre od Žabljaku. Blížiac sa na miesto vidíme stále viac áut a turistov a začíname tušiť, že to bude veľká a pravdepodobne aj platená atrakcia. To, že za vstup do národného parku vyberajú peniaze, sme zistili už včera v Durmitore. Nebola to síce žiadna závratná suma, ale prekvapilo nás, keď od nás náhodný človek čakajúci vo svojom aute vypýtal peniaze. Na Crno jezero sa bohužiaľ bez vstupného tiež nedá dostať a tak náš plán prehodnocujeme a otáčame sa. Neláka nás preplnené pleso, v ktorom sa pravdepodobne nemôže ani kúpať a myslím si, že počas road tripu sme videli mnoho nádherných jazier a jedno Čierne v Čiernej Hore oželieme. Hoci na fotkách vyzerá fakt krásne...

Do večera sa chceme dostať až na hranicu s Albánskom, plán je kempovať v albánskych horách pri jazerách Buni i Jezerces. Máme však pred sebou ešte kus cesty a viacero zastávok. Tou prvou je most Djurdjevic spájajúci protiľahlé strany kaňonu rieky Tara. Nachádza sa tu množstvo zip line tratí, no nám stačí pohľad na malé rafty na rieke z ohromnej výšky mosta. Všetko toto je obkolesené nádherným zeleným kaňonom.

Priväzujeme mokré topánky na strechu auta, nech sa trochu v tom vetre vysušia a pokračujeme do mestečka Mojkovac. Hoci nedisponuje ničím obzvlášť atraktívnym, zaujímavým je pre nás hlavne jeho názov a nápis nachádzajúci sa v meste. Jeden z členov posádky sa totiž volá Mojmír – Mojko a keďže máme Mojkovac po ceste, rád sa tam odfotí. V meste parkujeme hneď pred výbornou burekárňou-cukrárňou a dopĺňame zásoby energie. Okrem už spomínaných špecialít si dávam hamburger a smokvový (figový) zákusok (na spôsob griláže). V ďalšom podniku oddychujeme pri pive a káve a po malom nákupe pokračujeme ďalej k Plavskému jazeru. Je veľké a studené. Párkrát sa báchame z móla do vody a keďže nemáme času nazvyš, ideme hneď ďalej smerom na Vusanje. Je to dedina pri hraniciach s Albánskom, kde máme zarezervované ubytovanie na ďalšiu noc (najbližšiu noc chceme spať pri jazerách). Pomocou miestnych kontaktujeme Nicka z ubytovania, prichádzajú po nás a zavedú nás do guesthouseu. Nechávame si tam autá, reorganizujeme batohy na túru, zisťujeme potrebné informácie ohľadne výstupu a bez otáľania začíname šliapať. Blíži sa večer a čaká nás ešte dlhá cesta. Stúpanie je spočiatku iba mierne – od dediny sa musíme dostať cez dolinu na úpätie kopca, kde začína strmší terén. Nachádzame sa v národnom parku Prokletije a dúfame, že to pre nás nebude znamenať žiadne prekliatie. Okolo nás a pred nami sa vypínajú masívne končiare rovnomenného pohoria, ktoré je, takisto ako Durmitor, súčasťou Dinárskej horskej sústavy rozprestierajúcej sa na území Slovinska, Chorvátska, Čiernej Hory, Bosny, Srbska a Albánska.

Krátko pred zotmením prichádzame k salašu Zastan, kde sa nám hneď prihovárajú domáci – Albánci, ktorí sem chodia cez leto pásť ovce a cez zimu žijú doma v albánskej dedine. Dávajú nám vodu a radia nám, aby sme už ďalej nešli. Je to rozumné, začína sa rýchlo stmievať a na jazerá to môže byť ešte tak minimálne hodina, dve. Rozkladáme teda stany (cez noc bude zima) a zakladáme oheň (s dovolením a odporúčaním domácich, zrejme s tým v národnom parku nemajú problém). Polo-studená vifonka, domáci syr ešte z Durmitoru, tuniakový šalát a pivo sú našou večerou. Chvíľu pred spaním ešte prichádza sváko bača, trochu debatujeme, pýtame sa ho na počasie, krajinu a ich život v horách. Nastavujem budík na 5:15 a odoberáme sa spať.

SOBOTA 4.8.

Ráno sa prebúdzame na jednom z najkrajších miest, na ktorých som kedy kempoval. Obklopený horami ešte v šere pozorujem svietiaci mesiac a prebúdzajúce sa ovce. Je chladno, cítiť, že sme už vysoko (1888 m.n.m.). Naše stany nechávame rozložené na mieste a poberáme sa k jazerám, odkiaľ sa potom Mišo s Domčou vrátia, zbalia stany a zídu dole do guesthouseu. Sklon kopca je väčší ako doteraz a takto na ráno je to ideálne na prebudenie a rozprúdenie krvi v tele. Tesne pred jazerami prekonávame hranicu s Albánskom. Otvára sa nám krásny výhľad na dolinu a skalnaté končiare kde-tu pokryté snehom. Na prvom jazere dávame ľahké raňajky a sušíme ešte stále mokré veci z Durmitoru. Prechádzame popri Liqenet e Jezerces a Buni i Jezerces (Veľkom jazere – jednom z najväčších v pohorí Prokletije) a smerujeme ku končiaru Maja Jezercё, ktorý je najvyšším vrchom celých Dinárov. Keď trávu a skaly vystrieda sneh, prezúvam sandále za topánky a hodnú chvíľu sa brodíme snehom. V polovici leta je to celkom príjemný pocit. Sneh striedajú zase skaly a naopak. Objavujú sa skalné moria a terén pod nohami sa miestami dosť zosúva. Občas musíme byť fakt pozorní, aby sme nestratili chodník, no povedal by som, že je pomerne dobre značený jednak farebnými značkami a jednak skalkami naukladanými na sebe. V pár úsekoch je treba šplhať sa rukami a bez batohov po jednom. Pár metrov pod vrcholom, ktorý sa stále ponára do hmly a vzápätí vynára, sa Maťo B. otáča a my pokračujeme ďalej. Okolo 12 hodiny sme hore, no výhľad nám kazí občasná oblačnosť, ktorá sa však veľmi rýchlo mení. Chvíľu vidíme nádhernú panorámu a o 30 sekúnd sme už v oblaku pary. Píšeme záznam do denníku na vrchole a začína sa náš zostup. Treba si dávať pozor na každý jeden krok, pretože nielen malé, ale aj veľké skaly sú pod nohami občas pohyblivé. Najzaujímavejšie je spúšťať sa dolu skalnou lavínou, kde vlastne nie je chodník, treba to iba nejako prebrodiť. Klesáme tou istou cestou, šmýkame sa dolu po snehu a pri Veľkom jazere nás čaká Maťo, ktorý si tu lebedí a zbiera bylinky. Mimochodom, tak voňavú a farebnú lúku som asi ešte nezažil. Prvýkrát som si to uvedomil už pri salaši Zastan, kde mi výrazná vôňa lúčnych kvetov doslova udrela do nosa. Toľko druhov kvetov najrôznejších farieb a tvarov v kombinácii s jazerami obklopenými skalami a snehom tvorí úchvatnú scenériu. Veľké jazero nás doslova volá a my neváhame a už aj sme v bystrej vode.

Do dediny Vusanje prichádzame niečo pred siedmou večer. Cestou sa ešte zastavujeme pri prameni Savino oko a vodopáde Vuthaj. A aby sme nezabudli, že sme v národnom parku, zastavuje nás týpek, že máme zaplatiť vstupné. Veľmi sa nám do toho nechce, no chlap sa legitimuje, má aj pokladňu a je to iba jedno euro na osobu na deň, tak sa nepriečime a platíme. Veď zážitok odtiaľ je predsa len na nezaplatenie. Celkovo sme za necelé dva dni túry prešli asi 40 km a prekonali prevýšenie zhruba 1300 výškových metrov.

V guesthouse máme objednanú večeru, tradičné albánske jedlo – hustá kapustová polievka s bravčovým mäsom, k tomu chlieb, syr a zeleninový šalát. Po dojedení prvej porcie rozmýšľame, či to bola polievka, alebo hlavný chod a očakávame, že šalát je prílohou k hlavnému jedlu. Vyzerá to však, že sa mýlime a tak si radšej poniektorí dvakrát dávame dupľu. Domáci sa z nás smejú, vyjedli sme im celý hrniec, no čo mohli čakať od unavených a hladných ľudí? Obsluha je príjemná a dievčina nám opisuje naše jedlo a všetko ochotne vysvetľuje. Sú to Kosovčania žijúci cez leto tu pri hranici Čiernej Hory a Albánska. Albánske jedlo – pre mňa top 2. gurmánsky zážitok road tripu. Večer ešte perieme špinavé veci a po medovine s pivom si líhame spať.

NEDEĽA 5.8.

Hneď ráno po reorganizácii kufrov a rozlúčení sa s domácimi navštevujeme zaujímavé miesto v susednej dedine Gusinje. Sú to pramene Ali Pasha (Alipašini izvori) – rieka vyvierajúca priamo zo zeme na veľkej ploche v mnohých pramienkoch. Voda je pochopiteľne studená, no ešte je ráno, sme čistí a teda nemáme až takú chuť sa báchať a páchať hygienu. Rieka, teda ešte malý potôčik, hneď pri svojom začiatku tečie popod starý opustený dom. Neviem presne, akú to malo kedysi funkciu, no je to neobyčajné architektonické riešenie. Čo ma ale na tomto jedinečnom mieste prekvapilo, je neporiadok, ktorý tu za sebou domáci nechávajú. Je to prírodná rarita a všade po zemi vidíme pohádzané odpadky, rozbité fľaše a vrchnáky. Bude to zrejme tým, že je to v blízkosti dediny a miestni sem chodievajú tráviť svoj voľný čas pri fľaši alkoholu.

Nezdržiavame sa dlho a ďalej smerujeme na hranicu s Albánskom – tentokrát nie cez hory, ale pekne autom po ceste. Dávame colníkovi doklady a je nespokojný, že nemáme pasy, ale iba občianske. Trošku nás postrašil, že nás nepustí, no po chvíľke otáľania sme už v Albánsku. Prekvapenie – hneď za hranicou žiaden asfalt, iba prašná kamenistá cesta. Welcome to Albania! Zrejme nás aj cestári chceli iba postrašiť – o niečo ďalej sa už objavuje pekný asfalt. Serpentínami cez hory sa dostávame do Skadaru – jedného z najväčších miest krajiny, ležiaceho na brehu Skadarského jazera. Prechádzame sa po centre mesta, kde ochutnávame kebab a neskôr sladké špeciality (baklava, akýsi perník a pečivo tvarom podobné párku, všetko v sladkom sirupe). Dávame si tiež albánsky hot-dog (klobásu v rožku z pojazdného stánku). Charakter mesta je iný, človek cíti, že je už vzdialený od nášho stredoeurópskeho štandardu, no stále ešte môžeme hovoriť o slušnom a civilizovanom prostredí. Máme v pláne navštíviť aj pevnosť Rozafa, no platí sa vstupné a je naozaj úpek. Máme už chuť na more, od ktorého nás delí iba 30 kilometrov a tak pevnosť nechávame na inokedy.

Pokračujeme po ceste, kde je miestami rýchlosť obmedzená na 20 km/h, zrejme kvôli prácam na ceste. Robotníkov však nikde nevidíme, veď je nedeľa, a cesta je rovná a prehľadná. Nie je preto dôvod ísť tak pomaly a pálime si to stovkou, veď už sa nevieme dočkať mora. Prichádzame do letoviska Velipoje, rozkladáme sa na pieskovej pláži a už aj sme v mori. Je vidieť, že v Albánsku sa pomaly ale isto rozvíja cestovný ruch. Stále je tu ešte väčšina ľudí domácich, no sú tu aj turisti zo zahraničia. Na pláži ochutnávame zemiakové chipsy na špajdli, pampúchy s čokoládou a sprchujeme sa. More je teplé a cítim sa tak trochu ako na kúpalisku. Po týždni cestovania bez mora je to však príjemný oddych. Charakter dovolenkovej destinácie vidíme aj večer v centre mesta, kde je čulý ruch a plno obchodíkov, barov a reštaurácií. Na malej ploche vidieť luxus dovolenkujúcich, utrácanie peňazí a ako kontrast k tomu smradľavú ulicu a žobrákov – matky s deťmi či mrzákov.

Dávame si večeru – grilované kurča so zeleninovým šalátom a chlebom, k tomu samozrejme pivo. To by som kvalitou a chuťou prirovnal k festivalovému u nás. Po večeri čerpáme z našich zásob dezinfekcie a otvárame borca s horcom, ktorého na pláži s gitarou zapíjame albánskou fantou Ivi. Komáre sú tu neskutočne útočné a repelent pomáha iba veľmi slabo. Cestou z pláže na naše kempovisko ešte stretávame kone a túlavé psy, ktoré sa hrabú v odpadkoch. Líhame si na piesok k autám niekde medzi plážou a cestou a s pocitom skrývajúcich sa utečencov zaspávame.

PONDELOK 6.8.

Skoro ráno, pri východe slnka a bez raňajok, sa poberáme preč, naspäť smerom na Skadar. Jedným z našich dnešných cieľov je totiž Podgorica, hlavné mesto Čiernej Hory. Ranný hraničný priechod je trochu zapchatý a tak vypíname motor a po kúskoch tlačíme auto.

Podgorica sa nachádza iba pár kilometrov za hranicou. Je to pekné mesto, no ničím extra zvláštnym ma nezaujalo. Nedá sa tu hovoriť o historickom centre, hoci pôvod mesta siaha až do 10. storočia. Centrum je avšak príjemné, prechádzame ulicami a námestiami s množstvom pekných kaviarní a po meste vidno plagáty rôznych kultúrnych podujatí. Navštevujeme jednu z kaviarní a obchod „Všetko za euro“, len tak zo zaujímavosti, nech už máme aspoň nejaký ten suvenír.

Náš ďalší cieľ – Budva. Ešte predtým však zastavujeme pri odbočke na malebnú dedinku so svojským názvom (Kokoti). Nemôžeme predsa len tak prejsť a neodfotiť sa pri tabuli smerujúcej na naše vysmiate tváre.

Už pred príchodom do Budvy vidno, že sa blížime k pobrežiu a turisticky veľmi vyhľadávaným destináciám. V mestečku máme problém v úzkych uličkách zaparkovať, no nakoniec sa nájdu dve miesta pre naše tátoše dokonca blízko seba. Kúpeme sa na pláži pri ostrove Sveti Stefan, čo je vlastne komplex luxusných hotelov v historických budovách, zatvorený pre verejnosť. Priemerná cena za noc sa tu pohybuje okolo 100 eur. Ďakujeme, nemáme záujem. V mori, mierne znečistenom lodnou dopravou, si hádžeme loptu a debatujeme s dvoma Ukrajinkami, ktoré sú tu na dovolenke. Po morských radovánkach je načase sa pobrať ďalej – na skrytú pevnosť Mogren. Príjazdová cesta je dosť nevhodná pre naše podvozky a Passeratti zospodu chytá, čo sa len dá. Zdá sa, že pevnosť býva navštevovaná len miestnymi, momentálne tu nikto nie je a je odtiaľto nádherný výhľad na Budvu, pobrežie a more. Vyzerá to tak, že pevnosť bude naším dnešným nočným útočiskom.

Ešte pred zotmením potrebujeme doplniť zásoby piva a minerálky a pešo sa poberáme naspať do mesta do obchodu. Cesta autom neprichádza do úvahy, tú tortúru budú naše autá musieť podstúpiť už iba raz, zajtra pri odchode. Do Budvy prúdi neskutočné množstvo turistov z najrôznejších kútov Európy a cestou naspäť z obchodu pripíjame na každé pekné dievča v aute. Na zhruba kilometer a pol dlhom úseku sa nám trom podarilo vypiť dve maxifľaše piva. Na pevnosti pokračujeme s rumom a atmosféra miesta je ako stvorená pre vodnú fajku, ktorú máme tiež so sebou.

UTOROK 7.8.

Ani ráno sa masy áut nezastavujú a tak musíme premávku zastaviť my, aby sme sa z našej skrytej príjazdovej cesty dostali na hlavnú. Smerujeme do Kotoru – mesta zasadeného na úpätí kopca pri morskom zálive Kotorská boka. Nad množstvom zákutí, úzkych uličiek, nepravidelných námestí, kostolov, palácov a starých domov v rôznych slohoch sa vyníma pevnosť sv. Ivana (Tvrdjava sv. Ivan). Tú však nenavštevujeme a zostávame dolu v meste, kde objavujeme jeho čaro. Zastavujeme sa na miestnom trhu, kde kupujeme domáce syry, sušenú šunku a ochutnávame rakiju. Tieto lahôdky si neskôr vychutnávame v tieni parku v hamakoch. Kúpeme sa v mori, naberáme si pitnú vodu a smerujeme ďalej, na polostrov Luštica. Niektorí členovia posádky nedbali v tejto horúčave na pokrývku hlavy a dostatočný príjem tekutín a tak máme po ceste pár grc-páuz.

Pôvodne sme chceli preplávať na Fort Mamula – pevnosť na malom ostrovčeku vzdialenú od pobrežia asi jeden kilometer, no javí sa to ako celkom veľká vzdialenosť, aj keď máme nafukovací kajak. Ten nie je úplne ideálny – niektoré komory sú deravé, no na rekreačné účely slúži vynikajúco – pohodlne sa doň zmestia traja ľudia. S Maťom B. a Paťom  sa vydávame na prieskum – na bližší ostrovček Gospa a taktiež si obhliadnuť pobrežie z iného uhla. Objavujeme pevnosť Arza, kde je pekný borovicový les a pomerne skryté miesto pre autá. Našu poslednú noc v Čiernej Hore strávime práve tu. Už zhruba od Budvy mám pocit, že sme v Chorvátsku, pobrežie a charakter krajiny a miest sa začína stále viac ponášať na tak dôverne známu dovolenkovú destináciu.

Presunuli sme sa autami na miesto kempu a onedlho nás prichádza napomenúť jeden domáci, že sa tu nesmie kempovať. Po krátkom rozhovore však súhlasí s tým, že keď nebudeme zakladať oheň, môžeme tu ostať. Večera so západom slnka a hamak v píniovom lese sú naším posledným večerom v tejto krajine.

STREDA 8.8.

O šiestej ráno odchádzame a na kamenistej ceste z nášho kempu Passeratti chytá defekt. Našťastie majú plnohodnotnú rezervu a tak sme už o chvíľu na trajekte do mesta Herceg Novi. Prekračujeme hranicu s Chorvátskom, kde si kolónu krátime hrou na gitare a ústnej harmonike. Dubrovník – mesto vychýrené pre svoju históriu a pôvab si získalo popularitu okrem iného aj natáčaním Game of Thrones a my máme vďaka tomu tak trochu problém zaparkovať. Ak som hovoril o masách v Budve, tak to bol oproti Dubrovníku slabý odvar. Otáčame celé mesto dvakrát, aby sme zaparkovali. Kvôli cene parkovného sa rozhodujeme zostať tu iba dve hodiny a nakoniec nám to bohato stačí. Značky prikázaný smer pre peších, preplnené námestia, obchody a hlučné kostoly – tak nejak dnes vyzerá toto mesto zapísané v UNESCU. Napriek tomu má svoju krásu a nie bezdôvodne býva nazývané Perlou Jadranu.

Neskutočná horúčava je však ďalším dôvodom, ktorý nám nedovoľuje tu zostať a tak sa poberáme ďalej do Sreseru. Cestou si kupujeme domáce červené víno z miestneho vinárstva. V Sreseri máme dohodnuté stretnutie s Mojovou rodinou, ktorá nám poskytuje elektrinu pre naše vybité mobily a vysielačky, ale čo je dôležitejšie – motorový čln, na ktorom trávime zbytok dnešného dňa. Objavujeme zákutia Sreserských ostrovčekov a pláží, skáčeme z brál, potápame sa a užívame si.

Večer prichádza gurmánsky zážitok číslo 1 – fileta zo žraloka so zemiakmi, zeleninou na grile a syrovou omáčkou s rozmarínom. Bol by to hriech takúto večeru nezapiť luxusným vínom z vinárstva a môžem povedať že pri hviezdach chutí vynikajúco. Zaspávame za zvukov mora v spacákoch na malej plošinke pri morských bralách.

ŠTVRTOK 9.8.

Dnešný deň máme na programe znovu Bosnu. Dlhú cestu si krátime jedením fíg, jabĺk a hrozna a počúvaním rádia. Bosnianska populárna hudba má veľa prvkov folklóru, či už sú to tradičné nástroje (gajdy, rôzne píšťalky či strunové brnkacie nástroje podobné lutne) alebo typický spev plný ornamentov, v ktorom badať turecké vplyvy.

Pri meste Stolac (Radimlja) obdivujeme tzv. stećci, teda stredoveké kamenné náhrobky. Tieto monumenty sú zapísané v UNESCU a odhaduje sa, že v regióne západného Balkánu sa nachádza až 60 000 náhrobkov. Potrebujeme sa trochu schladiť a tak mierime k vodopádom Kravica. Je to raj na zemi, zložitosť skalnatého terénu tvorí mnoho rôznych zákutí, kde padá čerstvo vyvierajúca voda. Všade je povolené kúpanie za vstupné porovnateľné s priemerným slovenským kúpaliskom. Skúšame každý jeden vodopád, jeho silu a masážne účinky.

Po príjemnom ochladení dopíjame na parkovisku víno zo včera a mierime na Blagaj – priamo v jaskyni tu vyviera rieka Buna. Na mieste sa nachádza množstvo stánkov so suvenírmi, luxusných reštaurácií a impozantný Tekke (kláštor) zasadený v skalnatej scenérii.

Náš ďalší bod je mesto Mostar – perla Bosny a Hercegoviny s príznačným názvom. Most cez rieku Neretvu spájajúci dve časti mesta má výšku zhruba 20 metrov a býva miestom obdivuhodných výjavov. Skokani predvádzajú svoje umenie a každému z nás pri pohľade na padajúceho človeka do rieky prebieha mráz po chrbte. Obecenstvo ich odmeňuje výdatným potleskom a poniektorí aj príspevkom do klobúka.

V Mostare si objednávame miešané mäso na grile a pljeskavicu (mleté mäso) s kajmakom (typ smotany typický na Balkáne). Prechádzame sa popri obchodíkoch s džezvami a antikvariátoch a pozorujeme ľudí. Paťo s Domčou spia dnešnú noc v kempe a my si volíme zarastený park za schátranou budovou (bývalým americkým odmínovacím centrom) situovanou pri rieke.

PIATOK 10.8.

Z Bosny sa vydávame znova do Chorvátska, tentokrát do Omišu. Cestou dojedáme ešte syry z Kotoru a v Omiši si znova užívame morské radovánky s kajakom a loptou. Trávime tu pomerne veľkú časť dňa, no charakter krajiny akosi predurčuje aj našu činnosť – vyvaľovanie sa na pláži a čľapkanie sa v mori.

Poobede navštevujeme Trogir, ďalšie z chorvátskych letovísk, a po malej prechádzke mestom odchádzame hľadať miesto na spanie. Tentokrát ním je parkovisko nad supermarketom na vedľajšej ceste, kde nikomu neprekážame. Varíme si (na naše pomery) luxusnú večeru – zemiaky s klobásou, slaninou a kyslými uhorkami, cibuľa, cesnak.

SOBOTA 11.8.

Cestou do Zadaru znova prekonávame rýchlostné rekordy a prevetrávame naše tátoše. Zaujímavosťou Zadaru je organ fungujúci na princípe narážania morskej vody na píšťaly, ktoré vydávajú tóny. Kúsok za mestom nachádzame naše najlepšie miesto na hamak – tieň pod borovicami v blízkosti pláže a prefukujúci vetrík. Po malom šlofíku a rozlúčke s morom sa vydávame do vnútrozemia smerom domov. Kempujeme v Záhrebe pri Jarunskom jazere, kde je vybudovaný rekreačný areál s množstvom športových zariadení, ohnísk, so sprchami a toaletami. Ideálne miesto v podstate priamo v hlavnom meste. Voda je neobyčajne teplá a žerú nás komáre, no sme šťastní a tešíme sa domov.

NEDEĽA 12.8.

Zo Záhrebu vychádzame na diaľnicu a najbližšie stojíme na Balatone, kde obedujeme a oddychujeme počas dlhej cesty. Cítim sa ako na obrovskom kúpalisku, kde sa nemôžem hodiť do vody, lebo sa udriem o blatisté dno. Asi pol kilometra od brehu už konečne nedočiahnem a vychutnávam si posledné kúpanie road tripu. Do Zvolena prichádzame podvečer, plní zážitkov a o pár odtieňov tmavší.

Údaje o našej ceste:

  • 3353 najazdených kilometrov
  • 2694 m.n.m. – najvyšší bod road tripu
  • cca 300 € - rozpočet na osobu (vrátane ubytovania, stravy a nafty)
  • cca 190 km/h - maximálna rýchlosť
  • 14 dní (3 noci posteľ, zvyšok karimatka, hamak, alebo stan)
  • 7 ľudí (6 chalanov, 1 dievča)
  • 6 krajín (HU, SRB, BiH, MNE, ALB, HR)
  • 2 autá (Passeratti a Oktávka)
  • 1 partia kamarátov a 1 road trip plný zážitkov na celý život
Komentáre Disqus