Mal to byť taký normálny trip na Ostrý Roháč

Anna Matysová - 6.9.2020

Koniec augusta priniesol krásny ukážkový deň s optimálnou teplotou. Tak sme sa rozhodli vydať na Ostrý Roháč. Nič zvláštne. Lenže... Šialeným ľudom sa občas dejú šialené veci. A tak sa nám udiala táto zvláštna príhoda.

Okolo pol ôsmej sme si to namierili z parkoviska na Ťatliakovú chatu, dali sme malinké občerstvenie a poďme ďalej. Dostali sme sa „až“ na Volovec, kde sme si našli príjemné miestečko v závetrí na oddych. Keď tu zrazu zjavil sa pred nami občan z Česka a spýtal sa, či sme náhodou nestratili peňaženku. Ževraj tu s ňou pobehoval istý Poliak. Práve toto bol ten moment, kedy sa môj parťák rozhodol skontrolovať si stav  v ruksaku. Šikovník zistil, že mu chýba nielen peňaženka, ale aj kľúče od auta.

A vtedy sa to začalo. Veľká pátracia akcia, kde som sa cítila ako postavička z bizarnej PC hry, ktorá si musí splniť svoju misiu. Strategicky sme sa rozdelili. On bežal neviem kam, ale ja som šla pomaly smerom späť hľadajúc jeho osobné veci. Asi za 15 minút som narazila na miesto, ktoré mi bolo zvláštne povedomé. „Áno, tu bol na WC,“ hovorím si. A zbadala som kľúče od auta. V eufórii som sa pobrala ďalej.

Došla som až na rázcestník, kde sa po zelenej schádza na poľskú stranu. Môžete sa dostať k hotelu Chocholowska. Tu mi turisti kráčajúci z tejto strany potvrdili, že videli istého mladého muža poľskej národnosti. Držal nad hlavou peňaženku a každého sa pýtal, či ju náhodou nestratil. Rozhodla som sa teda vydať touto cestou.

Asi po dvoch hodinách sa mi podarilo zbehnúť do spomínaného hotela. Prišla som na recepciu s nádejou, že tu nájdem peňaženku. Pani recepčná mi však s úsmevom na tvári podala na papieriku napísané číslo tajomného muža. Jeho meno bolo Adam. Nič viac nevedela.

Keď som sa pokúsila zavolať Adamovi, jeho mobil bol nekompromisne vypnutý. V zúfalstve som si vzala pivo a niekde si sadla premýšľajúc, čo ďalej. Medzitým sa zjavil neviem odkiaľ môj stratený parťák. Navrhla som mu, žeby sme si mohli pozrieť nejaké spoje na druhú stranu. Iba ma vysmial, že by to trvalo dva dni. Tak sme sa pobrali naspäť, odkiaľ sme prišli.

Opätovný výstup na hrebeň bol sprevádzaný neustálym nadávaním. Avšak asi v polovici sa nám nečakane ozval Adam. Napísal, že je práve na ceste do Zakopaného. „Fasa,“povedali sme si. Po niekoľkých hodinách úmorného putovania hmlou, sme sa konečne dostali k autu. Bolo už niečo po ôsmej. Naštartovali sme a vydali sa na cestu do Zakopaného (ubytko sme mali mimochodom v Pribyline).

Asi do dvoch hodín sme boli na mieste a prevzali si peňaženku od dobráčiska Adama. Na znak našej vďaky sme mu nechali nejaké pivá a zopár drobných. Čakali nás už len necelé dve hodinky naspäť na ubytko, kde sme dorazili asi o jednej v noci a miestni už takmer vyhlásili po nás pátranie :)

Komentáre Disqus