Robert Fulghum povedal, že všetko čo naozaj potreboval vedieť, sa naučil v materskej škole. V predškolskom veku sme sa naučili aj to, že máme veriť/neveriť na maškrtky od Mikuláša, veriť/neveriť na darčeky od Ježiška, veriť/neveriť na zlých čertov. Dobre, neveríme na čertov. Prečo nás, ale priťahujú miesta, ktoré s nimi majú spoločné meno? Boli ste pozrieť Čertovu brázdu pod Zárubami? Čertovu pec pri Radošine? Čertovu skalu pri Budči? Čertov kopec pri Perneku?
Ak by Peklo vychladlo, tak predpeklie by vyzeralo ako Čertov kopec
Ak nie úplne tak, tak aspoň trochu. V ktoromsi článku na internete som natrafil na poznámku, že Čertov kopec má strašidelnú atmosféru. No, neviem, asi nie. Zdá sa, že šlo o autorskú invenciu, alebo som kopec zdolal v nevhodnom čase. Čierne skaly, neobvyklé pre Malé Karpaty, mladé stromy a zbrázdené skaly, skalný mužíkovia ako v skalnatých veľhorách, stopy po ľudskej činnosti, ktoré neprezrádzajú svoj zmysel, pekné, sýto farebné miesto, bohato navštevované (napriek tomu, že je mimo turistického chodníka), ako stvorené na krátky odpočinok. Dovolím si poznamenať, že takto vidím Čertov kopec ja. No a ešte trochu ako vyhasnutú sopku, prípadne ako rozsypané uhlíky z grilu veľmi prerastených obrov, ale to je fantázia ako stegosaurus na Lomnickom štíte.
Čierne skaly Čertovho kopca
Čierne skaly v Malých Karpatoch sú neobvyklé. To naozaj. Ale nie až tak úplne. Sú to sedimenty, ale nie šedobiele dolomity, ale bridlice. Bridlice rovnako ako v lome v Mariánke, alebo v kavernách (delostreleckom opevnení) na Dúbravskej Hlavici. Teda opäť nie úplne. Bridlíc je viacero druhov. Zelené bridlice (to sú tie z Dúbravky) majú zapísané v rodnom liste narodenie v prvohorách, čierne sú o pár miliónov rokov mladšie (druhohorné). Mariánske bridlice sú súčasníci jurských jašteričiek medzi, ktoré toho spomenutého stegosaura môžeme pokojne zaradiť. Tunajšie bridlice majú ešte čosi naviac. Pyrit (disulfid železnatý, mačacie zlato), nerast, ktorý sa objavuje vo vyvretých, usadených aj v premenených horninách. Okrem uhlia je možné ho nájsť práve v čiernych bridliciach (usadenej hornine) a v sedimentoch bohatých na organické látky. K sústredeniu pyritových rúd na Čertovom kopci si dovolím priamo citovať zo stránky montanistika.sk: V tretej produktívnej zóne ide o menšie nesúvislé výskyty predstavované chudobnejšími rudnými šošovkami v grafitických a aktinolitických bridliciach. Šošovky do hĺbky vykliňujú alebo sú uťaté tektonickými poruchami. Kremenno-grafitovo-pyritové rudy majú síce vysoké obsahy S (myslí sa síra, pozn. aut.), ale z praktického hľadiska sú bezvýznamné. Vystupujú na SZ od Rybníčka a JJZ od Čertovho kopca, kde sa preskúmali tri samostatné tektonicky silne vyvalcované šošovky. Najväčšia z nich sa nafárala štôlňou Ján III. Je súčasťou ložiska Čertov kopec s dĺžkou cca. 80-120 m, mocnosťou 20-30 m, smeru SZ-JV, s úklonom 40-70° na SSZ a s obsahom 15,75 %.[1] Rozmenené na drobné, máme tu ložisko pyritovej rudy, ktorú bolo v minulosti rentabilné ťažiť.
Tie čierne skaly určite stoja aj za pomenovaním kopca. Pyrit je nerast, z ktorého po údere odlietajú iskry, môže páchnuť sírou a čo už len môže byť pre Lucifera lepším parfumom.
Baníci, antimonit, pyrit a čo bolo ďalej
Nesústredím sa na baníctvo v Malých Karpatoch. Len skonštatujem, že ťažba rúd je zachytená už v časoch vrcholného stredoveku. Pre naše rozprávanie je zaujímavý začiatok 20. storočia. O Pernek a jeho okolie sa začal zaujímať český podnikateľ Leopold Klíma. V roku 1916 sa pod jeho vedením ťažil zo žily Ján v štôlni Pavol, antimonit. Minerál v kryštalickej podobe, používaný v priemyselnej výrobe na výrobu traskavín do rozbušiek, tiež bezpečnostných zápaliek a pyrotechnických pomôcok. Dostatočná výnosnosť žily, vysoká spotreba nerastu vyvolaná vojnovým konfliktom (1. sv. vojna), ale aj potreba minerál voziť na spracovanie až do Příbrami, viedli k zaujímavému rozhodnutiu. Od železničnej stanice v Perneku až pod vrch Krížnica vybudovali lesnú úzkorozchodnú železnicu. Ruku k dielu museli priložiť ruskí a srbskí vojnoví zajatci. Z tohto krásneho technického diela ostala zachovaná veľká časť. Po jej zvršku prechádza žltá turistická značka z Perneku. Násypy na päte svahu dosahujú výšky až 25 m, na niekoľkých miestach sú dobre viditeľné betónové múry s priepustmi a osobitnú pozornosť budia ostré zárezy ako skalpelom vrezané do svahov s kamenným podložím. Už v roku 1920 Klímové banské závody začali utlmovať ťažbu antimonitu a pyritu. O dva roky neskôr ťažbu zastavili úplne. Spracoval sa len vyťažený materiál. Ten odviezli do bratislavskej továrne Dynamit Nobel, kde poslúžil na výroby kyseliny sírovej.
Dve zaujímavosti súvisiace ešte s banskou činnosťou. Pri Zubau štôlni (miesto kde sú dobre viditeľné haldy hlušiny) sa zachovali pozostatky kamenného banského domu. Bývala v ňom rodina Zavčíkovcov (huncokárov, nemeckých drevorubačov). Vo svahu západne od štôlne Pavol je lievikovitá prepadlina. Nie preto, že by ju užíval obrovský mravcolev[2] ako pascu na rovnako veľký hmyz (nie sme predsa na Tajuplnom ostrove Julesa Vernea), ale preto, že v tomto mieste došlo k závalu štôlne. Zem sa prepadla pod zem. Z ústia štôlne Pavol stále vyteká okrovohnedo sfarbená voda s vysokým obsahom síranov, železa, mangánu, arzénu, antimónu. Pravdepodobne nepridáva na chuti čistej vode tunajšieho potoka. Ani náš pes vodu z potoka nepil.
Na ceste
Mapa prezradí, že tých ciest na Čertov kopec je neúrekom. Podľa veselého kroku niektorých turistov, ktorých sme pri príprave tohto rozprávania stretli, by som tipoval, že najviac ich volí cestu z Pezinskej Baby. Dovezie ich tam autobusom, alebo prídu autom. V podstate sú na hrebeni. My sme vychádzali z Perneku po žltej značke. Po trase bývalej železnice do sedla Pod Javorinou. Potom po červenej. Niekto odporúča začať na Zochovej chate (Modra Piesok) a ísť po žltej na Čermák, tam odbočiť na červenú. Stačí si vybrať. Čertov kopec nie je označený, k jeho vrcholu odbáča výrazne vyšliapaný chodník. Stále platí, mobilná navigácia veľmi pomôže. Posledný problém, s ktorým sa pasujem je, či odporúčať výlet deťom! Asi áno. Staršie (cca 9+) ho zvládnu bez problémov. S mladšími treba mať trpezlivosť, prípadne počítať s tým, že sa do cieľa až tak úplne nedostanete.
