Pamätám sa, že keď mi ako chlapcovi ukázali mestský hrad v Banskej Bystrici, vôbec som neporozumel, prečo tomu hovoria hrad! Kúsok steny s bránou, budova, veža s hodinami. Všetko vyzeralo ako rozhádzané kocky Lega, v lepšom prípade dve – tri spojené náhodne k sebe.
Veľké to bolo, vysoké tiež, ale hrady mali vyzerať ako Bratislavský hrad, Devín, v horšom prípade Pajštún, kam sme chodili na školské výlety. Trvalo pár rokov kým som pochopil, že areál hradu v Banskej Bystrici sú vlastne všetky „rozhádzané kocky Lega“, sústredené budovy, dva kostoly, ale že horlivý Bystričania v minulosti zbúrali hradby, ktorými boli spútané do jednej ohrady. Škoda. Ten pocit sklamania ma sprevádza ešte dnes.
V diaľkach histórie
Všetko naznačuje tomu, že na konci 14. storočia bol priestor v okolí neskorománskeho farského kostola opevnený sústavou zemných valov a palisád. Tie v 2. polovici 15. storočia nahradili murované kamenné hradby, doplnené o bašty a obkolesené vonkajšou priekopou. Účel tohto mohutného opevnenia bol jednoznačný: chrániť mesto, chrániť zisk z výnosného banského podnikania a ťažby. Zaujímavé je, že pôvodný vstup do hradu viedol cez masívnu bránovú vežu s padacou mrežou a s padacím mostom. V krátkom čase vstupné portály zamurovali a prejazd obnovili v nízkej pristavanej budove. V areáli postupne postavili štíhly a vysoký gotický dom kráľa Mateja, strohý a zvonka až minimalistický kostol sv. Kríža, kubus (základ v podobe kocky) radnice, ktorá v časti otočenej do dvora bola doplnená arkádovou loggiou. V roku 1510 (niektoré zdroje uvádzajú až rok 1512) výstavbu areálu dovŕšili stavbou nového barbakanu so vstupnou bránou.
Okolo polovice 16. Storočia prešiel hrad úpravou na protitureckú pevnosť. Veľa práce si s tým mešťania neurobili. Mestské účty hovoria len o úprave ochodzí na hradbách, o rozšírení a prehĺbení priekop. V roku 1761 zasiahol mesto požiar. Výrazne poškodil najmä farský kostol, z ktorého sa zachovalo len torzo neskorogotického vybavenia. V bočnej kaplnke je možné vidieť pôvodný krídlový oltár sv. Barbory zo začiatku 16. storočia, ktorý je jediný na strednom Slovensku a je z dielne majstra Pavla z Levoče. Vežu kostola, aj nadstavanú vežu barbakanu doplnili o vysoké baňaté cibulovité strechy. Od 19. Storočia pevnosť likvidovali. Poslednú, tzv. Mühlasteinovu baštu, zbúrali v roku 1947.
Tak málo povestí
Prekvapilo ma, keď som sumarizoval informácie o mestskom hrade v Bystrici, že chýbajú o ňom povesti. Ľudovít Janota ho vo svojom trojzväzkovom diele Slovenské hrady nespomína. Otec a syn Bártovci a Jaroslav Nešpor vo svojom prehľade slovenských hradov (Hrady a zámky na Slovensku - čiernobiely sprievodca, vyd. AB art, Banská Bystrica) o ňom síce píšu (veď sú Bystričania), ale len stručnú história a nič viac. Siahol som teda aj po Domastovi a jeho Povestiach o slovenských hradoch (vydanie z roku 1996 – reprint Columbus ) a nič. Nakoniec to bola zaujímavá chvíľa. V roku 2016 (ale aj v roku 2013) totiž Ottovo nakladatelství vydalo Povesti o slovenských hradoch od Jána Domastu v dvoch dieloch. Aké prekvapenie! Ide o prvé kompletné vydanie tohto diela z pozostalosti spisovateľa. Dokonca aj s povesťou o hrade Banská Bystrica!
Bystrická lutria
Tento príbeh nerozpráva priamo o hrade. Len jeho finále sa na ňom odohráva. Rozpráva o tkáčovi plátna, ktorému v Rakúskom cisárstve páru nebolo. Do času, kým si uňho plátno neobjednala sama Mária Terézia. Na plátno dostal bohatý preddavok a začal si ho užívať. V krčmách a vo vinárňach. Namiesto neho v dielni robili učni a tovariši. Ibaže tí naozaj dobré plátno odkladali bokom a menej kvalitné posielali do Viedne. Vo chvíli, keď sa peniaze minuli, prišli od cisárovnej prvé správy.
Reklamácie, slová nespokojnosti, výzvy k vráteniu peňazí. Majster tkáč prestal piť, začal tkať, ale robota mu ani zďaleka nešla tak dobre a rýchlo. Čo bolo však zlé, ešte aj učni a tovariši mu utiekli, lebo ich nemal čím zaplatiť. Keď už bolo úplne zle a všetko nasvedčovalo tomu, že Majster pôjde do žalára, poradila mu manželka: „Zavoláme Cigánku, ktorá vie z ruky čítať a tá aj budúcnosť pozná“. Cigánka prišla, do ľavej ruky Majstrovi pozrela, „krízovú“ situáciu správne popísala, ale o budúcnosti a riešení im nič nepovedala. O tej sa mohla poradiť len s mŕtvym duchom najlepšej z najlepších veštíc, so samotnou Sibylou. A aby jej tá poradila, musela jej priniesť dar: zlatý prsteň a najjemnejšie plátno na krásne šaty, ktoré v Nebi môže nosiť. Majster aj so ženou všetko dali. Ťažko však povedať či po krušnej noci, ktorú Cigánka zažila, počuli čo počuť chceli. Majster mal v noci zájsť na zámocký cintorín, z hrobu lebku vybrať, na tú čísla od jedna do deväťdesiatdeväť napísať a potom s ňou do kostola na Štedrý večer zájsť. Po skončení omše mali ostať na lebke čísla, ktorému by mu zaručili výhru v lutrii (dnes by sme povedali, že v Super Loto). K lebke sa dostal, čísla napísal, do hradného kostola s ukrytou lebkou vošiel, ale k oltáru sa s ňou nevedel dostať.
Stále mu niekto v ceste stál. Keď sa lepšie prizrel, tak pochopil, že traja, čo mu v ceste bránia sú sami čerti. Majster pochopil, že čerti ho, alebo dostanú von z kostola a on prepadne Peklu, alebo vydrží v kostole do Pozdvihnutia Hostie. Do chvíle keď kňaz pozdvihne chlieb – Hostiu a symbolicky premieňa na telo Pánovo so slovami „ Toto je Moje Telo “. Čo vedel Majster, vedeli aj čerti, tak sa bili a sácali. Ibaže okrem Majstra v kostole nikto čertov nevidel. Tak to vyzeralo, že Majstra záchvat pochytili a pokúša sa dostať von. Uhýbali mu ako sa dalo. Len polohluchý žobrák Hanzo nepochopil. Videl mykajúceho sa Majstra ako sa derie k dverám. Hneď ho napadlo, že mu chce uchmatnúť najlepšie miesto na žobranie, tak mu dvere pribuchol. Čim viac čerti na dvere tlačili, aby si Majstra odniesli, tým pevnejšie Hanzo držal. Keď kňaz pozdvihol, všetko ustalo. Majstrovi sa spod kabáta lebka vykotúľala a prítomné pochopili, aké kúzlo do kostola priniesol. Všetkým bol na posmech. Len cisárovná to zobrala športovo. „Nebudeme ho trestať,“ povedala. „Sám sa vari najväčšmi vytrestal. Ale ani dlh neodpustíme. Keď vyzdravie, privediete mi ho. Tu, na mojom dvore, pred mojimi očami bude tkať“. Tak to stojí v prvej časti Povestí o slovenských hradoch od Jána Domastu. Keďže to iný Majster napísal, určite to bude pravda.
